A teda, len pár fotiek sem dám, keďže vlastne nemám už kde. FB, Meta má nejaké nové podmienky a už to je asi signál k tomu, aby som to tam v tom médiu konečne ukončil. Ušetril čas.

Zaspomínal som si teda, že prvý beh som tu mal v roku 2017, 11.11. o 11.11.h a potom som v roku 2018 nemohol pre prácu, aktivitu, kde som stretol práve Viliama Turčányho…

A potom prišiel rok 2019 a po dvoch rokoch prestávky s covid 19 sa beh vrátil v roku 2022, keď mal asi najvyššiu účasť a teraz som sa sem zas vrátil…

Teda na tej tabuli, som vlastne doma, už pri svetle, zbadal i fotku s Matejom Tóthom z roku 2017…

Pani Ida Rapaičová tu v dokumente o Viliamovi Turčánym hovorí, že Jána Hollého môže pochopiť len ten, s čistým srdcom.

Viliam Turčány pracoval i na interpretácií diela J. Hollého. Rád som to čítal a snažil sa to pochopiť práve počas obdobia s covid 19. a čítal pri Dunaji a to on line…na youtube:-)

A teda, po tomto zmätenom úvode som sa dostal k tomu, čo som mal vlastne v hlave, prečo som si takto k pivku zapol toto písadlo, Denník N…Viliam Turčány recituje z hlavy v taliančine Danteho… „Do stredu dráhy života som vkročil…“ prvé verše Božskej komédie…

A teda chcel som sa vlastne venovať tomu, čo som nedávno na jednej hodine arteterapie náhodou započul z jednej rozprávky. Zlatá priadka…Martinko Klingáč, dnes je inak vraj Martina,…akosi to zapadá do seba…:-) Surreál..

A teda tu mi došlo to, čo kedysi spomínal doc. Z. Pinc v súvislosti s menom ako takým. Tvrdil niekde na youtube tento učiteľ s veľkým „u“, že kto pozná niekoho meno, ten ho môže vysloviť a zvukom, slovom, ovládať daného…Teda dáva príklad z príbehu na hore Sinaj, kedy sa Mojžiš pýta, svojho „respondenta“,  kto je…a On povedal, aby, keď sa budú pýtať, aby povedal, že: „Som, kto som“…

A teda otázka na zamyslenie, prečo to tu vlastne píšem, v súvislosti s tým, čo som vlastne opačne tvrdil v predposlednom mojom blogu, že i my, a asi to platí v každej spoločnosti, sme tak stavaní, že sa snažíme dať svojmu menu nejaký význam, cenu, teda, ak som dobrý v niečom, snažím sa to dať do ponuky, v rámci neviditeľnej ruky trhu, s tým, že akosi očakávam, že niekto iný, vie zas naopak pre mňa dať nejakú protislužbu. Vytvára sa nejaká sociálna sieť….

A teda, tu sme vlastne pri nejakom tmele, ktorý spája ľudí v mieri, tvorí predpoklad dôvery, pocitu bezpečia, istoty, rešpekt…

Snažil som sa vlastne od roku 2018, keď sme robili akciu pre deti Petržalky v spolupráci s Matejom Tóthom, k stému výročiu podpisu mieru v Paríži (11.11.1918), s tým, aby sme si uvedomili, že čo sa zmenilo za tých sto rokov. Čo nám priniesol mier…

Uvedomil som si vtedy, že nejak to „nerezonovalo“. Naivná predstava bola taká, že zasadíme nejaké stromy a to svorne v spolupráci s „politikmi“ miestnej „scény“ opačných táborov…ľavica- pravica…a vtedy prvý krát som sa dostal k postoju: „Ak tam bude ten, tak ja tam nebudem…“ A ani nebol…:-)

Podobne, školy, akosi sa nepodarilo naštartovať niečo dlhodobejšie, že pre deti, školákov, by sme tvorili akcie, vonku v prírode, kde by sa mohli nadviazať kamarátstva z rôznych škôl. Na akcií, kde sme prešli cca. 3 km sa stretlo asi 200 detí z rôznych škôl Petržalky…Nepochopenie, a hra na hľadanie vinníka, ktorá je v nás akosi vrytá, formálnosť, inštitúcie, motív poslušnosti, vedomia postavenia v hierarchií, ten opak možnej slobody, to boli „pekné skúsenosti“. snažil som sa to stráviť zdravo nejaké dva – tri —-či viac rokov…Zmenila sa „garnitúra“, očakávanie v nezávislých, občianskych politikov, to tiež bolo sklamanie…

A teda, dnes spomínam, zas, že prešla nejaká voda v Dunaji. Mier sa stal hodnotou. Snaha brániť sa agresií, vnímanie práva, zákonov, medzinárodného práva, snaha o pochopenie príčin, dôvodov, vnútorných …srdcu blízkych riešení, dobrých, zlých, rozumom často ťažko pochopiteľných…

(Spomínam i na informáciu, ktorá dnes zaznela v médiách. Každých desať minút priemerne zomrie v Gaze jedno dieťa…to politikov, našu verejnosť, spoločnosť netrápi? Nik nie je zodpovedných za to, či je človek mieru? Veď už v knihe Kazateľ práve človek mieru, človek spravodlivý je ten, ktorý je cenený….

Ak už nejaký tv relácia, politická diskusia, tak s tým, že snaha vyriešiť nejaký problém, spor, ..a nie, desať vecí načať, skákať si do rieši, nemožnosť porozumieť, neochota počúvať (načo sa potom novinár pýta, keď ho nezaujíma odpoveď? Nemá čas, číta ďalšiu otázku? Načo to je? Komu to je prospešné? Emócie a nie rozum..“kypriť“….čo je najviac, No predsa život? Bezpečie. Strecha nad hlavou. Rodina…))

Teda v časopise Obrana, september 2022 sa píše i o tom, čo sme vnímali len cez média. Tu sme darovali Ukrajine raketomety, tu zas húfnice Zuzana predali v riadnom kontrakte…Teda otázka, či mier môžeme docieliť tak ,že cez fakt, že máme určitú silu, ktorú možný súper rešpektuje, že sa ťažko dá docieliť. Niekto chce niečo získať najskôr ľahšie, obchodom, a keď sa jeho zámer nedosiahne, ak to zvláda jeho vnímanie rizika neúspechu, tak to skúsi i silou…

Alebo to máme skúsiť cez otvorenosť? Otvorené ekonomiky, kde sa vytvárajú určité zoskupenia, záujmové skupiny a kde sa deklaruje niečo z hodnôt a slov plných priateľstva, spolupráce, kultúry a demokracie?

A čo ak zas prídeme ku „kroku“ číslo 2- 3, ako v šachu, kde ako programátori zas prídeme k implikácií, kde, ak to nie je tak, tak to bude inak…Priateľ zrazu nie je až tak priateľ…sme zrazu sami a „sila tvorí právo a spravodlivosť je právo najsilnejšieho…“ ako hlásal Platón…

Teda prichádzam k záveru, i dokument v tv práve skončil. Trigon production to natočil v roku 2017…

Myslím si, že reči sa hovoria a chlieb sa je a naozaj, spolu tvoríme určitú silu. Ak si vieme vážiť to, čo bolo, vieme sa z toho poučiť, vieme to cez intelekt do určitej miery chápať, môžeme si uvedomiť i to, že viacerí sa snažili, plnili si povinnosti, tak, ako im to kázal vtedajší vládca…nebola demokracia, bola monarchia, impéria…a niekto to prežil, iný obetoval v nezmyselných vojnách i to najcennejšie…veľká záhada, vnímanie bytia…niekto prestal byť, iný ostal… Niektoré veci nás jednoducho „presahujú“- Teraz, po pár rokoch sa začína hovoriť to, čo niekto súdny videl, vnímal už dávno, téma mieru sa dostáva do popredia a môžeme skúsiť vnímať všetko to utrpenie, počty mŕtvych na oboch stranách, počty zmrzačených, rodiny, matky, ak ich ešte niekto bude do nášho „éteru“ cez média prinášať, do nášho vedomia,..aby sa možno i to svedomie u niekoho prebudilo…Dovtedy skúsme hľadať spôsoby, a nie dôvody, skúsme čítať zákony, snažiť sa to pochopiť, obe strany v spore, hoc to bolí, pýchu, ego…

Teda, áno, písal som o tom, že sme to skúsilo. Pred desiatimi rokmi sme založili občianske združenie. Skúsili sme dať príklad v aktivizmu, občianskemu, sadili sme stromy, skúsili časom presadiť i tvorivosť, vzdelávanie, „obmäkčenie“ duše…a asi tá snaha vedome, dobrou vôľou budovať priateľstvá, to je asi „najvác“…Čítajme básne, diela predkov, vážme si predkov, velikánov vlastného národa. Som presvedčený, po prvom prečítaná diela j. Hollého, i vďaka V. Turčánymu, že i tento velikán, bard poézie, je nepochopený, nedocenený „mudrc“, akého zrodila Európa…Ján Hollý…je i radosť skúsiť „odkódovať“ v tom nárečí blízkom Bratislave, Trnave..tieto skvosty, myšlienky…Selanky…Svätopluka…

A áno, chápem, že toto tu, je skôr taký „tábor fanúšikov PS…“, že málokto sa chce vedome znížiť k tomu národu, osloviť prípadne masy, nielen menšiny, ale som presvedčený o tom, že táto nezmyselná „bojová“ agenda, neschopnosť uznať to, že niekto je lepší, že národ má určitú múdrosť, a zvolí si podvedome či vedome toho, komu verí, že je schopný, silný a dá istotu, bezpečie, možnosť rozvoja, rastu…ale skôr či neskôr v určitej dialektike príde k priblíženiu Smeru a PS a nakoniec to bude o tom, ako sa dostať k tomu, čo vlastne ľudia potrebujú, čo chcú…skúsiť im slúžiť, lebo ako inak sa dlhodobo docieli stály tok moci, peňazí, ocenenia verejnosti..ak nie vďaka tomu, že sa im bude žiť lepšie? Som tiež presvedčený o tom, že najskôr sa dostaneme z „krízy“, tak, že sa začne obchodovať s Ruskom. Obojstranné výmena, chápanie výhod u tých, čo majú to, čo my nemáme, čo sme ochotní i kúpiť, získať, to je to najdôležitejšie, čo prináša mier. Vďaka tomu tu bol mier od roku 1945, rozvoj, obrovský hospodársky rast, kto sleduje akciové trhy, vývin značiek, Fiat, WV, SEAT, ja neviem co všetko,…ten vie…Sadnúť si za jeden stôl. uznať i obete Ukrajincov, dať im rešpekt, ukotvenie..a dať rešpekt i Rusku…i ukotvenie…sme ľudia, skúsme byť viac človekom, budovať to v sebe…

A áno, máme stále nejaké projekty. Teda na záver spomeniem Petržalský kruh života, ktorý podporila i Nadácia ZSE. Ďakujeme.

Ide tu o to, čo možno vnímať napríklad v Prahe, akési genius loci, ktoré sa tu vďaka umeniu, tvorivosti „drobných ľudí“, ktorí asi majú tiež vzťah k mieru, k priateľstvu..tvorí…múr J. Lennona…

My v Petržalke tiež môžem spoločne nejaké „opustené“ verejné plochy, múriky, kusy betónu, ktoré ostali po výstavbe sídliska, skúsiť skrášliť, dať i m hodnotu vyššiu. Spraviť genius loci, dať energiu…

Teda je to jednoduché, cez zimu si skúsme nájsť nejakú obľúbenú trasu v prírode, hoc pri Dunaji (hra, s pôvodným názvom „Kamene“ sa však dá hrať napríklad i pri rieke Poprad, Váh, ..Ondava….v rôznych mestách, kde možno niekto chce prilákať i takto turistov, spraviť niečo atraktívne ,rozprúdiť i turistický ruch…).

Zaujme pozornosť človeka pohrúženého ro fázy relaxu nejaký kamienok. Zdvihne ho. Besie si ho v dlani. Vníma jeho štruktúru…

Premýšľa o svojom domove, o predkoch, o tom, čo si priniesol z rodnej obce, aké má napríklad v erbe zvieratko, symbol, motyka, sekera..a to bude téma, ktorú prináša do verejného priestoru.

Natrie kamienok akrylovou farbou a potom buď jednoducho to tam načrtne, alebo sa s tým pohrá..Možno spraví viac kamienkov, vyvinie sa  jeho tvorivý duch, cit, jemná kresba  štetcom, fixom, farbou…a prinesie nám ako dar to najlepšie, čo budeme môcť dodať do mozaiky, ktorú sme začali tvoriť v jednom priestore bývalého detského ihriska, kde ostali nejaké múriky a pribudla obľúbená reštaurácia…

Tak toľko od OZ Presadíme. Áno, občas to tu spomínam. Reakcia asi žiadna. Akosi, žiaľ, teória žurnalistiky sa nepotvrdzuje, malé regionálne témy nezaujímajú „nezávislých“ žurnalistov, mienkotvorných..žiaľ….:-) A asi to je o tých potrebách, o absencií toho, že by sme sa naučili vnímať v bežnom živote to, čo nás „presahuje“, tých, ktorí sa obetovali, ktorí zahynuli za našu slobodu, to abstraktné v tom prízemnom svete. Možno preto, skôr ako kruh života to je kruh nejakého …neviem čoho…aspoň zatiaľ,…možno stačí nájsť niečo, čo nás spája…múdrosť, slovo, braz, logo, dieťa hodné ochrany…rodina…peniaze sa míňajú, inflácia rastie..niečo by malo mať stále hodnotu, niečo, čo raz ostane v spomienkach, dar, cit…vnem…pocit vône, pieseň danej doby..úsmev, energia priateľov…