Diagnóza F63.0, časť 13 – Výhra, či prehra?
Nie, naozaj nechcem filozofovať na tému Občas vyhráš, no čas ukáže, že radšej si mal prehrať. Samozrejme, vojenská výprava epirského kráľa Pyrrha proti drzým Rimanom je poučná, ale teraz budem písať o situáciách, aké sa v internetom a smartfónmi presýtenej dobe prihodia už len zriedka. Párkrát sa mi stalo, že prvá informácia o dôležitom zápase z tiketu bola falošná, ale to sa vysvetlilo až o pár hodín a medzitým sa diali zaujímavé veci. Najprv spomeniem príjemnejší variant – chvíľu som si myslel, že som prehral, ale v stávkovke sa všetko otočilo.
Raz ma takmer dostane na psychiatriu teletext. Na tenisový rozpis mi zablúdi bejzbalová tutovka New York Yankees ‒ Detroit Tigers, kurz jeden a pol, keby to vyšlo, mohol by som si víťazoslávne napchať do vrecka rovných desať kusov. Ale na obrazovke ráno svieti skóre dva štyri.
Doriti, prehral som! Vulgárne si zanadávam, znosím neschopných Yankeeov pod čiernu zem, odporný papier roztrhám a šmarím do odpadkov. Náhlim sa do raja, potrebujem si dačo šľahnúť, absťák sa už ozýva. Staré tikety bezpečne trónia v koši, výsledky ma teda nezaujímajú. Z ponuky si vyberiem ampulku, z peňaženky vytiahnem šesť kúskov, pichnem si dávku a pracem sa preč. Jedným okom zaškúlim do výkladu na panel a uvidím zelenú machuľu na čísle jedna celá päť pri nápise New York Yankees!
Skočím tam ako detroitský tiger. Kravské lajno dva, dvanásť! Ja sklerotik, úplne mi vypadlo z makovice, že nemáme práve najstabilnejší televízny signál a teletext tu a tam písmenko či číslo nevysvieti. Bežím opreteky domov. Modlím sa, aby si niekto z rodiny nezmyslel vyniesť smeti, hoci pre desať kusov by sa gambler vášnivo hrabal aj vo velikánskom odpadkovom kontajneri na dvore.
Bingo, kôš je plný! Má to však drobný, odpudivý háčik ‒ mamina varí slepačiu polievku. Kolegyňa, čo zdedila v blízkej dedinke malú farmu, jej darovala tučnú nosnicu, no a mama ju musela vypitvať. Krvavé črevá ležia na zdrapoch prevzácneho papierika a púšťajú do nich šťavičku.
Fragmenty špinavého miláčika opatrne vytiahnem, utriem mokrou aj suchou handrou, poskladám ako puzzle, polepím a naparfumujem. Veľmi to nepomôže, tiket páchne príšerne, ako keby som nalial vedro sovietskej voňavky do preplnenej žumpy. Čo už, pecunia non olet.
Ešteže je Pišta z Viki kamarát, pofrfle si, ale kusy mi dá. Beriem ich ako dar z nebies a podľa toho s nimi aj naložím. Pokojne som mohol nechať franforce hniť v príjemnej spoločnosti hydinových vnútorností na skládke komunálneho odpadu.
Druhý prípad je iná káva, obrovský nápor na psychiku, hoci z finančného hľadiska to vlastne dopadlo rovnako. Zároveň je tu reálne opísané, ako choroba ovplyvňuje intelektuálne výkony gamblera. Keď je vaša myseľ stopercentne vyťažená stávkovaním, nedokážete sa učiť, rozmýšľať, rozumne odpovedať na otázky, vysvetľovať, prezentovať…
Tri možnosti, ako v rozprávke. Môžem ísť na internát a vrátiť do skrýše dvadsať tisícok, ktoré mi spadli z neba. To by ma však zlomil absťák, pár hodín pred skúškou! Nájsť tri, štyri ľahké veci a obetovať zo päť kúskov, čisto pre pokoj v závislej duši? Potom sa zabarikádujem v izbe, budem sa drviť, no a aj v prípade neúspechu mi čo-to zostane. Ale mám právo zrušiť zázračne fungujúci systém?
Nie, necúvnem, neustúpim! Správna je trojka, idem do toho, všetko alebo nič! Dva tenisy, Sampras a Chang, hokej, Fíni a Kanaďania, to je kurz dva osem. Ešte dačo malé, za jeden a pol… aha, basketbal NBA, play-off, Chicago hrá v Clevelande. Doma aj bez Jordana hladko ovládli oba zápasy, azda to dokážu aj vonku.
Nadiktujem tete za pultom stávku, za deväť tisícok a šesť stoviek. Zdvihne obočie, poslušne to tam naťuká, ale keď chcem repete, zazerá na mňa ako na idiota. Zajtra pukne od závisti a venuje mi osemdesiat tisícok! A štátnice budú z krku… doriti, musím sa ísť učiť.
Kdeže, nejde to, iba sa roztržito hrabem v poznámkach, listujem v skriptách a rozjímam o športe. Hokej ma nedeptá, ani tenis, čo však basket? Predsa len, hrajú na nepriateľskom území, Cleveland je dobrý, no a Air Jordan sa kdesi strápňuje s bejzbalovou pálkou v ruke. A bude to až nadránom, keď sa dozviem…
Hokejisti ma nesklamú, ani tenisti, už mi chýba len Chicago. Myslím na to celú noc, spánok ma s prehľadom obchádza. V rozhlasových správach o siedmej držia bobríka mlčania, po nich už musím uháňať do školy, štátnice nepočkajú! Dnu idem prvý, basketbal ma zaujíma viac ako známka zo skúšky.
Nervozita mi spúta hlasivky, jachtám ako rímsky cisár Claudius, navyše sa mi od únavy zatvárajú oči. Aj pri obhajobe diplomovky trepem hlúposti, chujoviny, otázky sú primitívne, ale myseľ mi lieta inde. Keby ma vášnivo nebránil docent Prísny, dopadnem zle-nedobre! Len vďaka nemu si vymodlím tri jednotky a dve dvojky, takže z milovanej almy mater vypadnem s vyznamenaním, s červeným diplomom. Na ten zvysoka kašlem, musím sa čo najrýchlejšie dostať k telefónnym automatom.
Konečne mi ocino zodvihol, zvonilo mu to aspoň dvadsaťkrát, určite dospáva po nočnej. Zobudil som ho, ale výčitky svedomia ma netrápia, veď červeným diplomom z elektriny sa nemôže pochváliť hocikto! Netrpezlivo počúvam gratuláciu, chcem ho čo najskôr dotlačiť k televízoru. Vysvetlím mu, čo potrebujem, nadiktujem číslo teletextovej stránky, priam ho vidím, ako sa šuchtavo vlečie do obývačky. Od vzrušenia hryziem slúchadlo. Nakoniec sa po miliarde rokov vráti a ľahostajným hlasom mi oznámi, že Chicago postúpilo, záverečný duel vyhralo o tri body. Pustím mu do ucha heavymetalové decibely, takmer ohluchne.
Únava ma opúšťa ako šibnutím čarovného prútika, nahodený v elegantnom obleku lietam po chodbách a nadšene hulákam: Mám to, mám tóó! Okoloidúci profesori aj študenti sa usmievajú, čo si môžu myslieť? Štátnice sú nervák, ale keď ich človek zvládne…
Ponáhľam sa do Torna. Uf, vyšlo to iba o chlp, takto už pokračovať nemôžem, stávky sú privysoké. Vyberiem kusy, zruším systém a budem zase tipovať len tak, slobodne. Alebo vydumám iný, bezpečnejší, peňazí som vytrieskal kopec, alternatív je veľa. Prirútim sa na miesto činu a vyklopím tete obsah vrecka na pult. No, kto tu bol idiot, moja zlatá?!
‒ Ale tieto tikety nie sú výherné, mladý pán…
‒ Ako to? To nie je mo-možné…
Koktám, ničomu nerozumiem. Ocinove slová boli vždy žulová skala, betón, dvadsaťštyri karátov! Vlečiem sa k panelu, chvíľu hľadám, tu je to, Cleveland ‒ Chicago 92 : 95 p. p.! Po predĺžení, remíza, kurz osemnásť, som v…
Vycedím sa von z kancelárie. Končím, otrávim sa, podrežem si žily! Ak je Drakova teória o zlomyseľných anjeloch pravdivá, práve zaznamenali grandiózny triumf. Celú hodinu som sa opájal predstavou, že som vyhral a topím sa v grošoch, už mi bolo dokonca jasné, ako ich použijem, čo si kúpim. Veľké H… Namiesto stošesťdesiatich kusov mi zostali dve stovky. Plány na leto padli, začínajú sa posledné prázdniny a ja sotva natankujem plnú nádrž. Možno budem musieť motorku predať! Načo mi je červený diplom?
Blúdim po Obchodnej ako bez duše. Našťastie som dal Mišovi peniaze za oslavu promócií v klube už v apríli, aspoň toto je vybavené, ale čo dovtedy, bez financií? A čo budem robiť potom? Zase príde Roland Garros, Wimbledon, US Open, ako vlani, bože, len pred rokom ma zbalila Vikinka? Pripadá mi to ako večnosť. Musím dať vytlačiť oznámenia, pozvánky, všetko stojí peniaze, prachy, groše. Žiadne vyfantazírované kusy, kurva, štátne chechtáky!
Na plece mi dopadne ruka. Obzriem sa ‒ Drak. Mesiac sme sa nevideli, nebol naňho čas a ani nálada, už pár týždňov s ním viazla zábava. Od rána do večera iba vyplakával, ako ho hra ubíja a nič mu nevychádza, od každého žobral. Mňa nezlomil, pokazilo by mi to systém. Dopiči s ním!
‒ Starec, dve remízy v NBA, chápeš to? Iksmen skáče od radosti.
‒ Čo ťa vyšmarili zo štátnic?
‒ Jebať na ne, sú v pohode. Nemám prachy!
‒ Predsa len ti drbol ten tvoj úžasný systém, čo? Čakal som to. Koľko ti chýba? Mne to teraz sype.
