Na cestách-necestách po Madagaskare
Madagaskar sa u nás asociuje s príbehmi o Móricovi Beňovskom, alebo s rovnomenných filmom zvierat z New Yorskej ZOO.
Nuž, divočinu a lemury nájdete dnes už len v niekoľkých národných parkoch. Väčšina ostrova vyzerá zrejme úplne inak, než by ste čakali.
Madagaskar je veľký asi ako polovica Turecka. Preto aj charakter krajiny sa veľmi mení podľa oblasti. Najtypickejšou črtou väčšiny ostrova sú však všadeprítomné ryžové polia a červené pôda. Vďaka tejto si vyslúžil aj prezývku červený ostrov. Týmto názvom ho označil ešte cestovateľ Marco Polo. Bol to prvý Európan, ktorý Madagaskar, alebo veľký červený ostrov vo svojich záznamoch z ciest spomína.
Zabudnite na asfaltky
Z rozmanitých zážitkov, ktoré pobyt na Madagskare ponúka, sme si vybrali týždenný výlet po najobľúbenejšej turistickej ceste z hlavného mesta Antananarivo smerom na juhozápad do mesta Toulear. Dôvod obľuby tejto tisíckilometrovej kilometrovej cesty medzi cestovateľmi je veľmi prozaický: jedná sa o takmer jedinú, aspoň miestami spevnenú cestu na celom ostrove. Skutočne len miestami, takže priemerná rýchlosť pohybu je tak 40 až 50 kilometrov za hodinu. Ak ste doteraz nikdy nevoľnosťami počas cestovania, nedajte sa zmiasť, a do cestovnej lekárničky si aj tak pribaľte kinedryl.
Nefalšované gurmánske zážitky
Ešte sme ani neopustili Antananarivo, a už sme si všimli, čím okrem ryže sa madagaskarčania živia. Všade okolo ciest sa motá miestny hovädzí dobytok s veľkými rohmi, zvaný zebu. Zebu na všetky spôsoby je základom miestnej kuchyne, ktorá sa nedá nazvať inak ako gurmánskou. Okrem stejkov, jazyka a iných častí a foriem úpravy a zebu patria k miestnym špecialitám napríklad fois gras, riečne raky, či flambované ovocie. Flambovať je na čom, lebo rum je tu naozaj lacnejší ako pivo. Okrem klasického svetlého a tmavého rumu, sa nalieva takzvaný rum arangee: alias ochutený rum. Jeho príprava spočíva v tom, že do veľkej nádoby s rumom sa naloží ľubovoľné ovocie, bylinka, alebo čokoľvek iné, čo fantázia majiteľa podniku dovolí. Krása týchto gurmánskych zážitkov spočíva aj v ich cene.
Potraviny bez konzervantov
Napriek tomu, že sme sa pohybovali výlučne v pomerne luxusných podnikoch, zameraných na zahraničnú klientelu, a rozhodne nedržali diétu ani neabstinovali, cena za večeru aj s nápojmi sa priemerne pohybovala niekde okolo 6 eur. Ako sme pozorovali ceny, keby sme sa stravovali v podnikoch s domácimi, boli by naše náklady asi 5-krát nižšie. Nápojmi sa okrem rumu myslia samozrejme hlavne čerstvé ovocné šťavy a smoothies. Konzervovanie a balenie do tetrapakov sa zatiaľ totiž na Madagaskare veľmi neuchytilo. Po krátkom prieskume supermarketu sme zistili, že všetky konzervované a trvanlivé potraviny boli importované. Preto aj miestna kuchyňa sa zakladala prevažne na čerstvých, miestnych a tým pádom aj lacnejších surovinách.
Krajina bez odpadkov
Zaujímavé bolo pozorovať ľudí, ako chodili z obchodov a nosili si nákupy domov. Zdá sa, že mimo väčších miest, na vidieku sa produkuje minimálne množstvo odpadu. Domáci chodili s farebnými košíkmi upletenými z lístia, a nákupy si bez zbytočných obalov vkladali priamo do nich. Keď sme si v obchodíku pri ceste na kúpené liči alebo mango vypýtali sáčok, nepochodili sme. Skrátka nemali. Zrejme by sa do ceny 15 centov za 6 kusov manga sáčok už nezmestil. Ryža a strukoviny sa balia len do papierových kornútkov. Tento spôsob fungovania bolo aj vidieť. Na rozdiel od hlavného mesta, kde sa v slamových častiach okolo rieky kopili haldy odpadkov, na vidieku sme okolo ciest nevideli skládky či rozhádzané obaly, ako býva v rozvojových krajinách zvykom.
Druhý život pre rozpadávajúce sa tenisky
Celkovo vyzeral život na vidieku oveľa prijateľnejšie než v meste. Madagaskar je jednou z najchudobnejších krajín sveta a priemerná mzda sú 2 americké doláre na deň. Napriek tomu, všade predávali čerstvé ovocie, mäso, ryžu a iné základné potraviny. Obchodný ruch na uliciach bol skutočne čulý, a domáci chodili hore dolu s plnými košíčkami na hlavách. Cenová hladina na ostrove je skutočne tak nízka, že aj z dvoch dolárov na deň sa vyžiť dá. Horšie je to už zjavne s importovanými tovarmi. Tie ostávajú zrejme mnohým nedostupné. A tak sa napríklad sprievodca v národnom parku nesmierne potešil darovaným 10-ročným rozpadávajúcim sa teniskám. Vraj si ich ešte pokojne zalepí. Ich pôvodnej majiteľke sľúbil, že budú mať krásny druhý život.
