Nekupujte knihy. Sú škaredé.

Môj názor na čítanie kníh v našich domácnostiach nemá veľkú hodnotu. Tých pár návštev, ktoré som absolvoval v posledných rokoch, nie je žiadnym reprezentatívnym prieskumom. Faktom však je, že tie byty boli knihuprázdne. Pekné, čisté, dobre zariadené, ale bez kníh. Jediné, čo sa dá povedať je, že nejde o úplnú náhodu. Iste si ich obyvatelia nemyslia, že „vnútrajšok“ kníh musí byť škaredý, ale iba to, že ich zovňajšok rozhodne nemôže konkurovať iným veciam. Napríklad keramickej váze na polici, soške Budhu, brúseným štamprlíkom, kúsku ametystu na „zlepšenie činnosti vnútorných orgánov“. (Pohár s umelým chrupom na polici v obývačke zrejme iba niekto zabudol.) No a, samozrejme, rôznym bytovým doplnkom. Zvyčajne sú pekné, takže knihy asi veľké šance nemajú. Prípadne im konkuruje aj nejaký roztomilý gýč. Zvlášť vydarený je umelohmotný jeleň s LED očami a s ciferníkom digitálnych hodín na hypertrofovanom paroží. Zmestilo by sa naň aj omnoho viac užitočných vecí, napríklad škrabka na zemiaky.

To, čo však už za náhodu považovať nemožno, sú obrázky a filmy o zariaďovaní interiérov. V časopisoch a na internete. No a sú tu ešte luxusné byty v niektorých telenovelách. Ak sa v nich knihy náhodou vyskytujú, a nedajbože ich človek dokáže pozerať viac ako päť minút, má pocit, že sú skôr nejakým bytovým doplnkom, takže hlavne záleží na tom, aby ich nebolo viac ako minimum a ich rozmery by „mali spolupracovať“ s celkovou atmosférou interiéru plánovaného pre osudovú lásku. Jednoduchá Mária, Esmeralda, Dolores, Rozalinda, prípadne aj nejaká naša Filoména alebo Klaudia, dobre vedia, čo sa do ich domu hodí a čo nie. No a ich nápadníci Gustavo, Antonio, Horacio, Alberto, Yusuf alebo írečitý Slovák Edmund či Hubert, všetci krásni takmer ako náš predseda Národnej rady, sa pletkami zaoberať prirodzene nemôžu. Pretože ešte pred „aktom“ musia stihnúť kadernícky a módny salón, fitness centrum, kozmetičku, nechtového dizajnéra, psychiatra, tetovacie štúdio, ezoterický salón a vešticu. Určite som na niečo dôležité zabudol.

Tá zanedbaná skupina ľudí s halabala napchatými knihami v policiach by sa mohla spamätať a ísť trochu s dobou. Estetika by mala hrať prím. Predsa sú tu aj mobily. A v nich čoraz jednoduchšie vetičky alebo iba grafické symboly pre všetko. Jednoduché vetičky, jednoduché myslenie a konečne žiadne myslenie. Takže obdivujeme našich novozvolených. Hovoria predsa tak jednoducho a tak jasne (a tak bezočivo). Stačia nám teda ich múdrosti. Výnimkou je náš slovenský národný intelektuál, ktorý sa naučil cudzie slovíčko „liberalizmus“, no nemal už dosť času pozrieť sa aspoň do tej „mobilovej“ wikipédie, čo vlastne znamená. Asi to bude nejaká nadávka alebo niečo nebezpečné, keď ho boj s ňou vyniesol do parlamentu a spolu s ním dvoch ministrov.

Prenesme sa teraz do prelomu 19. a 20. storočia. Vtedy jeden z najvýraznejších prejavov pokroku v najchudobnejších častiach našej Habsburskej monarchie (vrátane niektorých častí území dnešného Slovenska) boli práve police na knihy. Ukazovali jasnú premenu negramotnej spoločnosti. No dnes to vyzerá tak, akoby sme nabrali nejaký reverzný chod. Námietka existencie knižníc a tabletov by snáď bola prijateľná, no to, že by mohli nahradiť knihy na policiach, sa asi pripustiť nedá. Neviem, možno to vidím veľmi subjektívne, ale takmer každú knihu, ktorú mám, považujem za intelektuálny alebo umelecký klenot skrývajúci veľký talent ich autorov, ich obrovskú prácu, vedomosti, skúsenosti a často nepopierateľnú genialitu. Aké obrovské šťastie, že ich máme všetci k dispozícii. A to posledné, čo by som urobil, je, aby som sa ich zbavil alebo iba na krátko si ich požičal. Ak si aj niektorú požičiam, zväčša si ju po prečítaní aj kúpim. Asi je v tom aj nejaký „majetnícky“ vzťah, dôležitejšie však je mať ich neustále po ruke. Na druhej strane možno uznať, že pre mnohých ľudí na Slovensku je zapĺňanie svojho bytu knihami určite luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť buď pre nedostatok peňazí, priestoru, alebo oboch. Tu je „knižničné“ riešenie úplne v poriadku.

Pri tejto téme by sme si mohli okrem prekrásnych hrdinov telenoviel a veľkej časti našej módne vyleštenej vládnej reprezentácie spomenúť aj na slepého Mateja Hrebendu v pastierskom úbore s batohom kníh na chrbte, zanieteného šíriteľa knižnej kultúry z Malohontu. A dnes sa poďakujme za upozornenie na dobré knihy hosťom „večerného Michala Havrana“, Denníku N, Dadovi Nagyovi z Literárnej revue relácie RTVS a aj svojim blízkym a známym, ktorí nám svojimi tipmi pomáhajú zorientovať sa v tej obrovskej knižnej ponuke. No a, samozrejme, poďakujme aj autorom a vydavateľom dobrých kníh. Tí všetci, na rozdiel od Esmeraldy, Antonia a módnych časopisov, z nejakých neznámych dôvodov uprednostňujú obsah kníh pred ich geometrickými rozmermi a farbou prebalu.

Dodatok. Tak čo? Boli ste na tohoročnej Bibliotéke? Toľko kníh. Bŕŕŕ… Ešte šťastie, že tie párky v bufete boli celkom obstojné. Že vraj tam boli aj skutoční živí spisovatelia. Jedného som videl. Nebol bohvieako oblečený a zdal sa mi trochu strapatý. Možno tam bol aj ten Francúz Balzak (či tak nejak sa volal). Ale z Francúzka by sa sem už asi neunúval. Ktovie, možno už ani nežije. No tie jeho prasačinky v Rozmarných poviedkach boli celkom dobré. Od románu Lesk a bieda kurtizán som v svojej dávnej mladosti čakal trochu viac. Teraz sa však s ním už môže niekam strčiť. To máme už k dispozícii onakvejšie umenie.