Denník N

Keby samozrejmé veci boli samozrejmé, nepotrebovali by sme konferenciu WhatCity

Konfrontácia odborníkov na mesto s pracovníkmi mesta by vlastne nemusela nastať – keby to bola rovnaká skupina ľudí.

WhatCity priniesla mnoho inšpirácii, v publiku sedelo veľa zástupcov magistrátu, architekti si len zopakovali dávno omieľané. Prednášky zahraničných speakrov priniesli všeobecne známe fakty v novom dizajne slidov: odstránenie áut z obytných zón bez vysvetlenia dopadu na mesto, dôležitosť parteru, súťaž v príťažlivosti ulíc a ich prislúchajúce komerčné zhodnotenie. Gehlov sen o bezprizorne sa pohybujúcich ľuďoch, najlepšie kreatívcoch, sŕkajúcich kávu na rušných uliciach plných cyklistov v trendy oblečení. Odvolávajúc sa na Jane Jacobs, nezohľadniť iné názory na tvorbu mesta. To sme už snáď počuli. Consumer-free zóny na uliciach, viac osvetlenia pre ženy, rôzne výšky mestkého mobiliáru pre rozdielne vekové skupiny. Prínosným bolo najmä odtajnenie inštitucionálnych procesov, ktoré stoja za premenami mestských priestorov.

foto: David Vereš

Konferencia WhatCity priniesla bleskový prehľad súčasných trendov v urbanizme, takzvanom pomalom, ktorý proklamuje zahrnutie „všetkých“ susedov, komunít a stakeholderov v personálne, časovo i finančne náročnom procese plánovania na základe kompromisov viacerých zapojených skupín. Osvetové stretnutie v Starej tržnici navádzalo na prehodnotenie súčasného stavu ulíc v Bratislave a predstavilo idealizované príklady, výsostne zo západných miest. Zahraniční urbanisti na konferencii optimisticky radili, ako „oživiť“ obyčajné verejné priestory, zapájať občanov do plánovania primitívnymi hrami na uliciach a kvôli nikdy nevyslovenému, ale tušenému ekonomickému, dôvodu ich lákať do mesta.

Mesta, ktoré nemusia upratovať aktivisti a ktoré si môže dovoliť experimentovať s atraktivitou nových verejných priestorov. Mesta v dobrej kondícii, kde neviazne údržba a doprava. Mesta, ktoré nie je kompetenčne a manažérsky obmedzené a prídel prostriedkov je adekvátny počtu jeho užívateľov. Takéto rozmarné pokusy si môžu dovoliť v mestách, vrátane Prahy, kde z verejných diskusií a následných politických rozhodnutí už vyplynula stratégia, ktorej sa možno držať aj dlhšie ako jedno volebné obdobie. Mesta, kde neostanú odborníci odmenení len potľapkaním po ramene a poďakovaním za radu, ale sú súčasťou tvorby politík na viacerých úrovniach.

Nie ako v Bratislave.

Bratislava – zanedbané mesto, ako ju označil i primátor Nesrovnal, sa chce posunúť ďalej, chce sa poučiť a dať si poradiť. Navonok sa ale zdá, že koncepčné rozmýšľanie a rady, ktoré dostáva darom sa do praxe prenášajú veľmi pomaly. Byť zásadový je ťažké, ale premýšľanie konceptov pri plánovaní silné rozhodnutia nevyhnutne vyžaduje. Takže aj keď v meste existuje silné podhubie ľudí, čo vedia, praktiky magistrátu ostávajú, aspoň navonok, nezmenené. Diskusia sa točí v kruhu, má stabilných účastníkov, no nepremieta sa spoza tekvicového latté do existujúcich verejných priestorov.

foto: David Vereš

Primátor v diskusii konferencie, ktorá vznikla opäť z iniciatívy aktivistov na pódiu rovnako občanmi rozbehnutej Starej tržnice, po prednáške o výstavbe obytných zón s vylučením automobilov prehlási, že mesto investuje 80% z dotácie v súvislosti s predsedníctvom Slovenska v EÚ do cestnej infraštruktúry. Autom chodí polovica Bratislavčanov. Po prezentácii pražského Manuálu tvroby verejných priestorov, všeobjímajúceho dokumentu, na ktorom niekoľko mesiacov pracoval tím štrnástich ľudí, hlavná architektka odprezentuje pripravovaný manuál reklamných prvkov v meste, ktorý sa vypätím síl snaží vytvoriť vo svojej dvojčlennej kancelárii. A my sa musíme uspokojiť s obligátnym: lepšie ako nič.

Na workshope pre pozvaných, ktorý sa konal deň po konferencii, odznie otázka: Prečo vlastne nemôžeme v Bratislave použiť pražský manuál? Vlastne áno, prečo? Reálie sú skoro rovnaké, mestá sú si podobné. Účastníci workshopu odpovedajú s pátosom, že samotná tvorba a najmä diskusia, ktorá viedla k vytvoreniu tohto dokumentu musí prebehnúť, aby mal manuál pre verejné priestory (keď ich raz budeme naozaj v Bratislave tvoriť) bol dôveryhodný. To je pravda. Netreba však zabúdať na slová pozvanej odborníčky z IPR – vytvorenie orgánov pre tvorbu koncepčných dokumetov bolo zo všetkého najviac politickým rozhodnutím. Takéto silné slovo, zdá sa, v Bratislave chýba. A aj keď aktivisti upozorňujú na nespochybniteľnú dôležitosť verejných diskusií, súkromných diskusií, slov, konferencií a rozhovorov snáď v každom kútiku nášho hlavného mesta, veci sa nikdy nepohnú ďalej bez požehnania politikov.

foto: David Vereš

V otázkach pre magistrát, ktoré boli zopovedané po konferencii sa jeden z návštevníkov pýta, či sú zamestnanci magistrátu vzdelaní v témach urbanizmu. Mesto pritakáva a odvoláva sa na formáty nezávislých iniciatív ako Obchodná ulica a okolie (existuje od augusta 2015), Odkaz pre starostu (portál pre nahlasovanie podnetov od občanov) či konferencia WhatCity (pozostávala zo štyroch dvadsaťminútových prednášok a poldenného workshopu). Občan je neistý, musí sa pýtať, či zamestnanci vedia o plánovaní mesta, zatiaľ čo v sále sedia kvalitní urbanisti, ktorí potichu šomrú počas primátorovho prejavu.

Takže čo by pomohlo Bratislave? Participácia, cyklodoprava, koncepty alebo viac diskusií?

Pomohlo by, keby sme sa jednoducho mohli spoľahnúť, že samozrejmé veci sú samozrejmé.

Keby sa občan nemusel pýtať, ako profesionálne osadenstvo magistrátu je. Keby bolo samozrejmé, že profesionálne a dôveryhodné je najviac, ako sa dá a nikto o tom nepochybuje.

Samozrejmosťou by mal byť aj dostatok odboníkov s náležitými právomocami, ktorí by za okrúhlym stolom rozhodovali. Samozrejmé by bolo, keby odborníci robiaci osvetu pracovníkom mesta boli sami pracovníkmi mesta. A keby orgány, ktoré majú pod palcom plánovanie mali zásadné slovo. Ľudia v hľadisku by sa nemuseli deliť na profesionálov a mesto, ale na jednu odbodnú spoločnosť, ktorá by bola nie len poradným, ale rozhodujúcim článkom v štruktúre mesta.

Na príklade pražského Institutu plánování a rozvoje vidíme, že presun debát o meste z kaviarní na náležité pracoviská je vecou výlučne politického rozhoduntia.

 

foto: David Vereš

Teraz najčítanejšie

Lívia Gažová

Vyštudovala urbánne štúdiá v Estónsku a v súčasnosti je doktorandkou urbánnej sociológie v Brne. Venuje sa popularizácii a výskumu architektúry a mestských tém. Je členkou kolektívu Čierne diery.