„Znásilňovanie“ vierou
Viera v Boha Otca, viera v Ježiša Krista ako Božieho Syna, či viera v Ducha Svätého sa nedá a nemá vnucovať. Viera v Boha sa tomu, kto chce, dá len žiť. Ak budeme žiť v súlade s Božou vôľou, jeho láskou a dobrotu, nie je nevyhnutné vieru ani nijako osobitne propagovať, lebo sám náš život bude jednou veľkou ponukou veriť v Boha aj pre ostatných. Poučme sa z minulosti, čo prinieslo semienko „znásilňovania“ vierou podľa vlastných predstáv. Odpor, rozdelenie, nenávisť, prenasledovanie, či dokonca vojnu, okrem mnohých iných napríklad tú Tridsaťročnú. Obdobné výsledky boli v rodinách, kde sa viera neponúkala, ale vnucovala.
Pred niekoľkými rokmi by som sa slovám pána Štefana Kuffu o intronizácii Ježiša Krista za kráľa Slovenska potešil. Žil som však v tejto veci v omyle. Ježiš netúžil a netúži byť svetským (národným) kráľom. Ak by ním chcel byť, aj by sa ním dávno stal už v Izraeli. V Božom slove vo Svätom písme sa však jasne uvádza, ako Ježiš reagoval, keď ho ľudia chceli spraviť svojim svetským kráľom: „Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ (Jn 6,15 SSV).
Sám o sebe Ježiš na inom mieste uviedol, že neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých (Mt 20,28). Takto zväčša svetskí králi nezmýšľajú, aj keď vznešené slová od nich môžeme započuť.
Obdobne Ježiš pri poslednej večeri jasne zanechal svetu odkaz, že jeho predstava o jeho pôsobení v našich životoch je diametrálne odlišná od našej predstavy:
„…A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri… vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný… Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: ‚Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: “Učiteľ” a: “Pane” a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.‘“ (Jn 13,1-14 SSV).
Myslím si, že všetci, ktorí by chceli vieru šíriť (za čo možno považovať aj intronizáciu Ježiša za kráľa Slovenska) bez ohľadu na názor a slobodu iných, by sa mali v svojich aktivitách trochu pozastaviť a v prvom rade si nechať od Ježiša umyť nohy a ešte viac srdce. Nie Ježiš potrebuje našu službu a aktivity, ale sme to práve naopak my, ktorí potrebujeme nechať Ježiša robiť jeho službu a aktivity v našich životoch.
Ježiš má byť kráľom, ale kráľom v našich srdciach. On určite nechce byť kráľom trochu nadhodnotene nejakej z intronizácie 20% nadšenej, 40% akceptujúcej a 40% znechutenej časti národa.
Nie, Boh rešpektuje našu slobodu hoci vie, že vieme ako ľudstvo napáchať aj pekné zverstvá. Tak aj my, ľudia stvorení na Boží obraz, rešpektujme slobodu v našej veľkej ľudskej rodine. Ak vieru v Boha považujeme za veľmi dobrú vec, ponúkajme ju nenútene aj ostatným, ale „neznásilňujme“ nikoho vierou, nikdy to neprinesie dobré ovocie.
