Rozvoj naoko

Slovenské vysoké školstvo je v kríze. Aj Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu si je vedomé tohto nelichotivého stavu, ako potvrdzuje Dlhodobý zámer vo vzdelávacej, výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti pre oblasť vysokých škôl na roky 2023 – 2028. Stojí za prečítanie. Presne a podrobne charakterizuje súčasný stav. Ten je dôsledkom nedostatočného financovania celého školského systému všetkými doterajšími vládami. V oblasti vysokých škôl k zaostávaniu prispel aj tlak bývalej akreditačnej komisie na vedecko-výskumnú činnosť. Viedol k zanedbávaniu ostatných aktivít, ktoré sú charakteristické pre akademické prostredie. Vo svete sa VŠ orientujú excelentné vzdelávanie, naše ohli chrbát a – v snahe získať čo najviac peňazí – bezhlavo zvyšujú počty študentov. Bývalá akreditačná komisia kládla dôraz na teoretické výsledky, takže univerzity sa uzavreli do akademickej bubliny. Zanedbávajú spoluprácu so spoločenskými a profesijnými organizáciami, nevenujú sa didaktike svojich predmetov. Napriek tomu – a možno práve preto – ani vo vede a výskume neexcelujeme. Dokazuje  to ich umiestnenie v svetových rebríčkoch. Akreditačná komisia zaviedla vysoké školstvo do slepej uličky a vlastnou vinou zmizla do nenávratna. Či jej mladšia sestra, akreditačná agentúra, prispeje k návratu do štandardného akademického prostredia, nevieme. Prvé hodnotenia podľa jej nových kritérií ešte len prebiehajú.

V rámci plánu obnovy sa ministerstvo školstva pokúša nájsť ďalší nástroj. V rámci Programu obnovy a odolnosti chce s nimi do konca roku 2023 uzatvoriť výkonnostné zmluvy. Od napĺňania zmlúv očakáva diverzifikovanie aktivít tak, aby si univerzity postupne vybudovali vlastný profil. Mali by sa tým vyslobodiť z pasce teoretizovania a získať dodatočné financie.

Ministerstvo sa – podľa vlastných slov – chce sústrediť sa na menší počet strategických cieľov a priorít. Počet ukazovateľov (29) tomu nenasvedčuje. O tomto čísle nebudeme diskutovať, lebo pes je zakopaný inde. V obsahu kritérií.

Toho, kto očakával zmenu pohľadu na fungovanie univerzít, šokuje hneď prvý ukazovateľ – Efektivita štúdia. Ide o povinné kritérium, t. j. tento záväzok si musí do zmluvy dať každá škola. Má dve zložky. Prvou je podiel študentov, ktorí ukončia štúdium po prvom ročníku, druhou je podiel tých, ktorí ukončia štúdium. V obidvoch prípadoch platí: čím viac, tým lepšie. To posilní súčasné negatívne trendy. Prvé kritérium sa totiž najľahšie splní zmäkčovaním požiadaviek na skúšky. Druhé vedie ku kombinácii mäkučkých štátnic s „externou pomocou“ pri záverečných prácach (rozumej plagiátorstvom a/alebo vypracovaním tretími stranami). Ministerstvo (asi neúmyselne) odporúča VŠ ešte dôraznejšie si vylepšovať rozpočet zvyšovaním počtu študentov na úkor kvality.

Formulácia kritéria Záujem o štúdium je pre zmenu nejasná. Hodnotí sa „počet študentov zapísaných na štúdium študijných programov v dennej forme štúdia z celkového počtu študentov prijatých na štúdium študijných programov v dennej forme štúdia“. Text pripomína vyššie kritizované financovanie podľa počtu študentov. Pretože výkonnostnou zmluvou je viazaná vysoká škola (mie fakulta alebo katedry), ak v počtoch záujemcov o štúdium na rôznych fakultách a študijných programoch budú disproporcie, vedenie školy pokojne môže financovať tie menej atraktívne na úkor tých, ktoré „zarábajú viac“. Presne tak, ako sa to robia doteraz.

Iné povinné kritériá sú sofistikovanejšie, ale tiež sa dajú obísť. Napríklad Otvorenosť štúdia sa má merať počtom študentov, ktorí prišli na danú školu na magisterské alebo doktorandské štúdium z inej VŠ. Ak sa školy dohodnú a vymenia si študijné skupiny, obidve dosiahnu plnenie na 100%. Kritérium je navyše diskriminačné, lebo školy bez vyšších stupňov štúdia ho nemôžu plniť.

Blízkosť názvov poukazuje na zvláštny vzťah medzi šiestym a ôsmym ukazovateľom: Výstupy základného a aplikovaného výskumu resp. Excelentné výstupy základného a aplikovaného výskumu. Tomu, kto si ich napíše do zmluvy, sa dvakrát započítava viac-menej to isté. Rovnaký nedostatok invencie sa objavuje pri bodoch 7 a 9: Zahraničné výskumné a umelecké granty, resp. Excelentné výskumné a umelecké granty. To nesvedčí o koncepčnom prístupe ministerstva. Skôr sa zdá, že univerzity, ktoré si trúfajú získať v uvedených oblastiach veľa bodov, chcú si ich započítavať dvakrát, aby potlačili konkurenciu.

Ministerstvo vyžaduje od univerzít plnenie šiestich voliteľných ukazovateľov – a zároveň ukazuje cestu, ako ich počet nenápadne redukovať na štyri.

Medzi rozporuplné kritériá patrí aj Nezamestnanosť absolventov. Odmeňuje znižovanie počtu nezamestnaných absolventov. Prejavuje sa v ňom táto zvláštna logika: Pokojne naďalej vychovávajte nezamestnaných. Základné financovanie vám neznížime. Ak ich však predsa len bude menej, dostanete navyše odmenu.

Za odchod študentov do zahraničia budú VŠ odmeňované tiež. Vyplýva to z ukazovateľa Uplatnenie absolventov študijných programov prvého stupňa. Ak totiž ukončení bakalári nenastúpia na magisterské štúdium, ani na úrad práce, škola toto kritérium splní. Po bakalárskom štúdiu časť študentov odchádza na magisterské do zahraničia VŠ. Nenastúpia na úrad práce. Takže ministerstvo nepriamo odmení ich materskú školu za ich odchod zo Slovenska.

Predchádzajúce kritérium je okrem toho v rozpore s kritériom Nezamestnanosť absolventov. Ak študent prestúpi na magisterské štúdium na inú VŠ, prinesie pôvodnej alma mater „dobrý bod“? Veď odišiel a nie je nezamestnaný.

Ukazovateľ Uplatnenie absolventov študijných programov prvého stupňa vyvoláva aj ďalšiu otázku. Bakalárske štúdium sa totiž na Slovensku podceňuje – pozícií v štátnej správe a samospráve, ktoré by nevyžadovali magisterský stupeň, prakticky niet. Ministerstvo namiesto toho, aby tlačilo úpravu požiadaviek, aby na pracovné miesto stačil titul bakalár, očakáva od škôl, že ich nebudú prijímať na ďalšie štúdium. V zamestnaní sa im potom ako najvyššie dosiahnuté vzdelania započíta iba maturita. Načo potom tri roky študovali?

Túto nerovnováhu sa snaží vyriešiť ukazovateľ Profesijne orientované bakalárske študijné programy. Je jedným z mála, ktoré plne podporujem. Profesijne orientované programy dávajú absolventom do ruky „remeslo“. Predstavujú optimálny rozsah poznatkov a zručností pre tých, ktorí sa nechcú venovať akademickej kariére. Len aj tu je háčik. Vytvoriť takýto program trvá najmenej rok, jeho akreditovanie ďalší. Štúdium ešte tri. Takže napĺňanie kritéria sa dá očakávať o tri až päť rokov. Vzniká otázka, či sa dá v tejto oblasti získať do konca plánovacieho obdobia (2028) aspoň bod.

Adekvátnym ukazovateľom môže byť aj Spokojnosť zamestnávateľov so zručnosťami a kompetenciami absolventov. Jeho hlavným nedostatkom sú príliš všeobecne nastavené kritériá. Plnenie ukazovateľa sa má opierať o „údaje z externých prieskumov s rovnakými otázkami“. Neviem si predstaviť, ako sa budú porovnávať stovky študijných programov a s nimi súvisiace profesie. Rád by som videl ten „externý prieskum s rovnakými otázkami“ pre strojárenstvo, veterinárne lekárstvo, meteorológiu, balet a lingvistiku.

Užitočná môže byť Spolupráca s lokálnymi neakademickými externými aktérmi do 50 km od sídla vysokej školy. Len mi hlavou vŕta, z čoho vyplýva obmedzenie na 50 km. To si Horná Orava, Hont, Gemer, Zamagurie, čo východné cípy Slovenska nezaslúžia pozornosť akademickej obce? A čo je ešte horšie: ak s nimi bude niektorá VŠ spolupracovať, prečo sa jej táto činnosť nepripočíta k dobru?

Presnejšie, započíta sa, keď ju bude robiť zadarmo. Tak to určuje ukazovateľ Spolupráca s neziskovými, charitatívnymi a inými organizáciami pro bono. Neobsahuje žiadne obmedzenie. Prečo sa do 50 km smie spolupracovať za peniaze, kým na väčšiu vzdialenosť iba zadarmo? Doteraz som si myslel, že so vzdialenosťou rastú aj náklady. Asi mi unikol nejaký nový fyzikálny fakt.

V oblasti internacionalizácie vidím dva svetlé body: Internacionalizácia vzdelávania, resp. – internacionalizácia vo výskume, vývoji, umení a inováciách. Budú hodnotené počtom spoločných študijných programov resp. spoločných projektov so zahraničnými vysokými školami. Ostatné body, povedzme Podiel vysokoškolských učiteľov, výskumných a umeleckých pracovníkov na ustanovený týždenný pracovný čas (100%) s iným ako štátnym občianstvom Slovenskej republiky alebo Českej republiky sú z ríše snov. Dokonca ani nie snov, ale ilúzií. Koľko ich prišlo k nám za tridsať rokov existencie Slovenskej republiky?

Užitočné by mohli byť aj rôzne formy vnútornej integrácie a spoločných študijných plánov. Ide však o voliteľné ukazovatele. Preto sa obávam, že školy, ktoré už teraz majú čo ponúknuť, si toto kritérium vyberú. Ostatné ho budú ignorovať, takže integrácia zostane na súčasnej úrovni. Integrovanie univerzít, čiže znižovanie ich počtu, sa už medzi ukazovateľmi ani neobjavilo, hoci pri návrhu Plánu obnovy a odolnosti sa ich vysoký počet diskutoval najčastejšie.

Pri čítaní kritérií som si uvedomil, že opatrenia nezasiahnu postavenie a kvalitu vysokých škôl. Do výkonnostných zmlúv môžu vybrať iba niektoré ukazovatele. Nebudú mať problém zvoliť si tie, ktoré ich nebudú nútiť robiť nič, čo už nerobia. Budú vďačne prijímať peniaze z Programu obnovy a odolnosti, budú o rozvoji veľa rozprávať – a robiť len to, čo dnes. Duch moderných univerzít môže naďalej spať. Nebude tej sily, ktorá by ho prebudila.

Nech nás teší aspoň konštatovanie, že Program obnovy a odolnosti tým do istej miery naplnia. Bude menej obnovy, ale ešte viac odolnosti voči zmenám.