Eutanázia je základné ľudské právo

Myšlienkový experiment

Urobme si veľmi jednoduchý myšlienkový experiment. Majme dve krajiny, povedzme USA a Rusko. Predstavme si, že USA uplatňuje trest smrti (pre zjednodušenie zanedbáme rôzne legislatívy v jednotlivých štátoch a budeme sa sústrediť len na federálnu úroveň) a Rusko trest smrti pre účely tohto experimentu zase neuplatňuje.

Samozrejme, v oboch krajinách sú stúpenci uplatňovaného systému – a teda logicky aj odporcovia systému v druhej krajine.

Zástanci trestu smrti môžu mať argumenty, že násilní zločinci sú odstránení zo spoločnosti, nie sú hrozbou a takisto aj záťažou verejných financií. A tiež, že ide o humánne riešenie, veď smrťou sa človek vyhne utrpeniu, aké pre mnohých predstavuje život za mrežami.

Odporcovia trestu smrti zase môžu tvrdiť, že štátu neprináleží rozhodovať nad ľudským životom a každý človek má mať šancu na zmenu svojho života (polepšenie), nehovoriac už o percente tzv. justičných omylov. A tiež, že ide o humánne riešenie, veď strach pred smrťou je od nepamäti zakorenený v ľudskej spoločnosti.

Dajme tomu, že na scénu príde tretia krajina – najpokrokovejšia. Najhumánnejšia. Napríklad také Slovensko. Nevie, aké riešenie je najhumánnejšie, lebo to ani nemôže vedieť. A tak sa rozhodne trestný systém upraviť tak, že zavedie tzv. dobrovoľný trest smrti. To jest páchatelia obzvlášť závažných trestných činov potrestaných najvyššou sadzbou trestného zákonníka dostanú na výber – buď 25 rokov (resp. doživotie), alebo trest smrti. Budú si môcť vybrať. Budú mať možnosť voľby. Z podstaty veci ide potom logicky o riešenie najhumánnejšie.

Argumentácia za je pomerne triviálna. Existuje nenulová množina trestancov (a teraz nemám na mysli len toho pána, ktorý zrámoval na Zochovej 5 ľudí), ktorí by si radšej zvolili smrť ako viacročný pobyt za mrežami. Väzenie je pre nich utrpenie, ktoré len predlžuje ich agóniu na tomto svete, a preto by si radšej zvolili ako trest za svoje previnenie smrť. Mám samozrejme na mysli humánnu smrť. Bolo by to pre nich vyslobodenie. Vykúpenie. Len by sme rešpektovali ich želanie a v momente by prestali byť hrozbou pre spoločnosť, resp. záťažou pre verejné financie. Ale len ak by chceli také niečo podstúpiť.

Podobne existuje nenulová množina trestancov, ktorí by si radšej zvolili život za mrežami. Pred smrťou majú strach a živia v sebe nádej na zmysluplný život či už vo väzení alebo prípadnom prepustení.

Čiže uspokojíme obe skupiny a ponúkneme im na výber.

A teraz precitneme do reality a uvedomíme si, že niečo takéto sa nie že neprijme na Slovensku, ono sa to neprijme nikde na svete.

Prečo? Lebo potom by sa podobného práva dožadovali aj páchatelia menej závažných trestných činov. Vlastne by sa tohto práva dožadoval každý jeden občan. Prečo majú zločinci viac práv ako law-abiding citizens? Kam sme to dobačovali, že my, poslušní platcovia daní, máme menej práv?

Tu skončím s mojím myšlienkovým experimentom a budem adresovať argument odporcov eutanázie, a síce že salámovou metódou by sme dospeli k tomu, že by sme zabíjali ľudí, hlava-nehlava. To je taký nezmysel, až vzduch brzdí, radiátory sa zahrievajú a dverami trieska.

Právo vs. povinnosť

Máme množstvo práv, v tom zmysle, že súčasná organická organizácia ľudskej spoločnosti nám ich neupiera. Máme volebné právo, slobodu zhromažďovania sa, právo na vlastný názor, slobodu prejavu, štát nemôže obmedzovať našu slobodu pohybu a podobne. Núti nás preto niekto demonštrovať? Len preto, že sa môžeme voľne vyjadrovať, značí, že aj to robiť… musíme? Stojí pred nami niekto s pištoľou namierenou na spánok a vyhrážkou, že: „Musíš cestovať!“?

Máme vodičský preukaz, ktorý je dokladom vodičského oprávnenia, to jest oprávnenia na vedenie vozidla. Môžete si ho urobiť, ale aj… bingo, nemusíte! Ak si ho urobíte… ale načo budem pokračovať týmto argumentom, veď výsledok je jasný: núti tu niekto niekoho do vlastníctva áut? Donucuje niekto niekoho urobiť si vodičský preukaz?

Veď napokon si stačí pozrieť príklad osvietenejších krajín Beneluxu či Švajčiarska, kde už je, vďaka Bohu, toto základné ľudské právo uzákonené, hoci v silne oklieštenej miere (limitované závažnými a/alebo smrteľnými chorobami.

Kde je teda na Slovensku aj právo na nakladanie s vlastnou telesnou schránkou? Prečo nám naše spoločenské zriadenie upiera slobodu odísť z tohto sveta za vlastných podmienok?

Eutanázia a samovražda

Dnes si berú ľudia život z mnohých dôvodov. Najčastejšie preto, že nevidia východisko zo svojej problematickej situácie, pričom môže ísť o rozpad vzťahu, ťažká, neznesiteľná, či smrteľná choroba, alebo rôzne iné problémy, od psychologických cez finančné až po pracovné (spôsobené gamblingom, alkoholom, šikanou a podobne). Čiže vo veľkej miere sú to také či onaké aspekty medziľudských vzťahov, fyzického a psychického zdravia, či práce.

Človek nevidí východisko, to je to podstatné. Príde mi pomerne elementárne konštatovať, že pud sebazáchovy je u človeka enormne silný. Čím všetkým si teda prechádza jedinec, ktorý sa napriek tomu rozhodne obesiť sa v izbe (predstavte si rodiča, ktorý nájde svoju dcéru obesenú doma v izbe), vystreliť si mozog z hlavy, vyskočiť z okna alebo z lietadla, prerezať si žily, predávkovať sa liekmi, či hodiť sa pod vlak (a – nech to akokoľvek cynicky znie – spôsobiť tým viachodinové meškanie ľuďom idúcim do práce a psychologické problémy rušňovodičovi)? Inými slovami, hľadá vhodnú príležitosť, ako pokiaľ možno čo najspoľahlivejšie ukončiť svoj život práve preto, že takúto možnosť k dispozícii nemá.

To, čo máme, si nevážime ani zďaleka tak ako to, za čím sa pachtíme. A keď to konečne získame… len to kamsi založíme. Preto ľudia majú častejšie precestované zahraničie ako vlastnú krajinu, lebo si myslia tu som doma, vždy tu budem, vždy bude čas si to pozrieť. Veď to predsa mám.

Pokiaľ by sme si vždy boli vedomí tej možnosti, sústavne mali niekde vzadu v mysli, že áno, netreba sa báť, vždy sa bude dať z tohto života odísť dôstojne, aj na poslednú chvíľu, lebo tento štát mi ponúka toto základné ľudské právo, tak omnoho viac ľudí uvažujúcich o samovražde bude ochotných omnoho väčšiu časť svojej energie venovať  riešeniu svojich problémov, pretože vždy bude tá možnosť, tá možnosť nikam neodíde, ani keď už vôbec nebudem vedieť kam z konopí, ako sa pohnúť.

Čiže tvrdím, že nebude viac samovrážd. Ak, tak menej. Hlavný dôvod, prečo väčšina ľudí nepácha samovraždu, je pud sebazáchovy. A tie uplatnené nároky na odchod z tohto sveta, čo budú – nuž, rešpektujme ich. Aj to je voľba. Aj to je riešenie. Ujsť z bojiska. Vyhnúť sa konfliktu. Vyhnúť sa úplne zbytočnému utrpeniu. A to všetko s bonusom – bez krvavých ulíc, zakrvavených vaní, častí ľudských tiel na koľajisku, či šokovaných blízkych.

Schizofrénia politického liberalizmu

Ukončme, pre všetko, čo je nám milé, túto schizofréniu. Schizofréniu, kde na jednej strane umožňujeme zvieratkám odísť z tohto sveta bez zbytočného utrpenia, ale rovnakú možnosť nedávame ľuďom. Nedoprajeme im právo nakladať si s vlastným životom podľa svojho uváženia.

Žijeme vo svete, kde sa k dospievajúcim deťom správame ako k majetku. Kde rodičia si povedia, ja chcem aby moje trinásťročné dieťa podstupovalo paliatívnu liečbu (s hroznými vedľajšími účinkami, hoci medicína mi jasne hovorí, že už niet nádeje). Kde to dieťa nemá právo kvalifikovane sa rozhodnúť za seba, či chce aj naďalej trpieť.

Ukončme svet, kde človek v poslednom štádiu rakoviny musí zavýjať na posteli od strašných bolestí, hoci na internete všetci ešte veríme rozprávkam, že veď bolesť vieme liečiť. Schválne nepíšem zavýja ale musí zavýjať, lebo ten konkrétny človek chcel eutanáziu dávno predtým, než to došlo do tohto štádia.

Ale tento štát mu ju odopiera. Pre tento štát je ten človek menej ako pes. Schválne nehovorím spoločnosť, lebo spoločnosť eutanáziu podporuje.

Ukončme svet, kde človek musí trpieť uzavretý vo vlastnom tele. Nemôže sa pohnúť, čiže nemôže ísť sám na WC, musí ho tam odviezť (a preložiť) asistent. Nedokáže sa sám najesť ani napiť – musí byť kŕmený trúbou, ktorá je voperovaná rovno do žalúdka. Nezvládne komunikovať, len leží a čumí do stropu. A napokon, choroba ho oberie aj o schopnosť dýchania, tak mu naša moderná medicína prederaví krk a dýcha zaňho cez ďalšiu trubicu ventilátor. A to všetko v mene čoho – v mene tzv. záchrany života, alebo v mene úplne nezmyselného predlžovania agónie? Tento človek musí mať základné ľudské právo dôstojne odísť z tohto života kedykoľvek bude mať pocit, že to prežívanie, že tá agónia, to utrpenie na tomto svete mu už za to nestojí. Že negatíva prevyšujú pozitíva.

Ešte raz, právo, ako u vodičov či voličov, nie povinnosť, ako pri platení daní alebo dodržiavaní pravidiel cestnej premávky. To len pre tých, čo by sa tu snažili hľadať zádrapku.

Prečo toto všetko? Lebo je tu akási nevysvetliteľne chorá kultúra tzv. posvätnosti života, čo však reálne značí donucovanie k existencii na tomto svete, nezávisle od miery utrpenia a vlastného želania. Nikto si nezvolil byť (alebo nebyť) narodený – a nikto svoje narodenie ani nemôže reklamovať. Prečo nám tento katastrofálne atavistický štát upiera základné ľudské právo dôstojne nakladať so svojím vlastným telom? Prečo je vo vyššieuvedenej ankete Robert Fico (a po ňom Boris Kollár) najprogresívnejším politkom? Prečo???

Implementácia

A teraz, aby som len nevyplakával, ako si predstavujem riešenie. Veľmi jednoducho. Človek, ktorý bude mať záujem dôstojne odísť z tohto sveta, striktne samostatne spíše žiadosť, povedzme v dostatočne širokej sieti zdravotníckych zariadení. Jeho súčasťou bude deklarácia, že tak koná sám, ide o jeho slobodné rozhodnutie a nie je pod akýmkoľvek nátlakom. Samozrejme, v miestnosti na to určenej budú aj možnosti kontaktovať psychologickú pomoc, a to ako pre prípady poradenstva v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, tak aj pre anonymné vyhľadanie pomoci, v prípade, že je človek k tomu povedzme nepriamo nútený rodinou.

Potom bude nasledovať moratórium. To môže byť od niekoľkých dní až po niekoľko týždňov (napríklad aj v závislosti od relevantného dôvodu). Po uplynutí uvedenej doby bude mať človek nárok na výber jednej dávky (väčšinou pozostávajúcej z hypnotika, anti-emetika a jedu) a bude si ju môcť aplikovať pod medicínskym dohľadom v zdravotnom zariadení, resp. bude môcť požiadať o jej administráciu kompetentný personál, ktorý si bude môcť uplatniť výhradu v svedomí.

Záverom – ktokoľvek, kto si želá dôstojne odísť z tohto života, má mať na to právo, nezávisle od dôvodu. Je to môj život a ja sa rozhodnem, ako s ním naložím. Vyhnime sa príšerným pohľadom na rozmetané končatiny na chodníku či koľajisku. Vyhnime sa zbytočnému pchaniu sa pilulkami, keď sa beztak každý dňom človek cíti čoraz horšie – a sám túži skončiť to. Existuje civilizované riešenie neriešiteľných problémov, to riešenie je klasicky liberálne a spočíva v plnej kontrole nad vlastným telom. Plnom vlastníctve svojho života.

O tejto téze som natoľko presvedčený, že ak by som mal hypotetickú možnosť vymeniť svoj život (t.j. zvoliť si eutanáziu) výmenou za uzákonenie všeobecného práva na odchod zo života, neváhal by som. Pokladal by som tým misiu svojho života za naplnenú.