Denník N

Stop komunizmu 2.0

Je pred nami pokus dôsledne čeliť masívnemu výskytu bezcharakterných prospechárov a pragmatikov vo verejných funkciách. Členstvo v komunistickej strane tohto karpatského typu bolo totiž primárne charakterovou črtou a nie politickou preferenciou rodeného socialistu. Čas od novembra 1989 je skúškou správnosti a kľúčom k čítaniu príbehov týchto „komunistov“. Nedokonalým, no nič lepšie k dispozícii nemáme.

Do prvých slobodných volieb v roku 1990 išla len jedna politická strana s plagátom, na ktorom bolo jednoznačne vyjadrené odhodlanie ukončiť desaťročia komunistickej diktatúry. Toto odhodlanie bolo spojené s predstavou, že koniec osemdesiatych rokov je ideovým pokračovaním a dôsledkom Víťazného februára. Predstava komunizmom kontaminovanej duše sa v eufórii ponovembrového vývoja spájala s jáchymovskými lágrami, agentmi štátnej bezpečnosti a členmi komunistickej strany, ktorí kolektivizáciou a znárodnením pripravili ľudí o slobodu. Členstvo v komunistickej strane bolo interpretované ako lineárne zlo.

Premeškaná príležitosť? Nevyhnutnosť kontinuity.

V priebehu ponovembrového vývoja sa však antikomunistické postoje neartikulovali dostatočne efektívne a účinne. Lustračné zákony na Slovensku uplatňované neboli a spoločnosť si akosi zvykala na to, že bývalí komunisti neskončia ani pred súdom, ani v nápravnovýchovných ústavoch ani pri lopate. Tolerancia prevládla nad spravodlivosťou nie kvôli veľkodušnosti a zodpovednému vyrovnaniu sa s minulosťou, ale skôr vďaka cieľavedomému postupu nositeľov bývalého režimu a tých, ktorí z neho profitovali. Podľa niektorých autorov iná možnosť ani nebola. Neboli ľudia. Nikto dnes nezmeria, koľkí ľudia boli týmto vývojom odradení od ochoty spoločensky sa angažovať a dodnes sa práve kvôli tomu do spoločenského diania nazapájajú. Vidia v ňom totiž len dojednané odovzdanie moci ako kontinuitu prednovembrového vývoja ako o tom hovorí napríklad Petr Pithart.

Kto je nepriateľ ľudu…

Angažovaní „komunisti“ konca osemdesiatych rokov však už neboli zástancovia diktatúry proletariátu a ideoví pokračovatelia filozofického marxizmu. Nesnívali svoje sny o sociálnej spravodlivosti a spoločnosti, ktorá bude spravodlivá a dobre spravovaná. Nepriatelia ľudu boli práve tí, ktorí upozorňovali na spoločenskú a individuálnu neslobodu, nespravodlivosť a pokrivenú spoločenskú klímu. „Komunisti“ boli realisti, ktorí idealizmus triedne spravodlivej spoločnosti pochopili ako utópiu, ktorú sa rozhodli cieľavedome živiť.

Morálny kódex budovateľa komunizmu bol umiestňovaný na frekventovaných miestach vo vestibuloch verejných úradov, škôl či kultúrnych a odborárskych domov, no komunistickí funkcionári mali zvláštne privilégiá, ktoré boli spojené s možnosťami, ktoré boli upierané bežnému obyvateľovi komunistického impéria.  Napríklad mali možnosti cestovať, dostať sa k prémiovému či podpultovému tovaru, možnosti štúdia na vybraných školách či študijných odboroch pre vlastné deti, zahraničné angažmá v devízovej cudzine či v podniku zahraničného obchodu a iné „privilégiá“. Socialistické súdnictvo a pohraničná stráž bdela nad slobodou obyvateľov štátu, ktorému vládol predvoj beztriednej civilizácie – komunistická strana.

Predstavy o podobe komunistickej spoločnosti či národno-demokratických režimov vo sfére sovietskeho vplyvu  po februári 1948 konkretizoval v Československu boj proti buržoáznemu nacionalizmu s jeho monsterprocesmi, internacionálna pomoc v podobe okupácie v roku 1968 a Husákovská normalizácia. Poučení komunisti pochopili, že komunizmus karpatského typu je v prvom rade ochota a schopnosť robiť kompromisy s vlastným svedomím, kedy členstvo v komunistickej strane je dôležitou konkurenčnou výhodou.

Komunistickí aristokrati

A tak sa poučení prispôsobili novým pomerom. Členstvo v komunistickej strane bolo pragmatickým krokom, ktoré bolo ochotným prihlásením sa k čiernobielej teórii triedneho boja a osobných výhod. „Komunisti“ druhej polovice osemdesiatych rokov, zvlášť ak boli narodení v druhej polovici dvadsiateho storočia už neverili v beztriednu spoločnosť a sociálnu spravodlivosť. Pochopili a osvojili si machiavellistickú interpretáciu kolektívneho vladára. Bolo potrebné vzbudiť dojem spravodlivého predvoja proletariátu, ktorý nevyčnieva zo šedého davu. No tento komunizmus začínal byť pre nich bremenom. Preto pragmatickí „komunisti“ a ich podporné štruktúry pochopili príležitosť, ktorú ponúkol november 1989. Bola to príležitosť zbaviť sa povinného odvodu pre stranícke ústredie a veľmi efektívne sa vládnucej komunistickej aristokracii podarilo preplávať do nových pomerov. Výhody aristokracie komunistického režimu si ponechali a oslobodili sa od skostnatelého politbyra unavených a prestarnutých „husákovcov“.

„Komunista“ konca osemdesiatych rokov sa stal úspešným vďaka svojim schopnostiam pochopiť dynamiku a evolúciu dejín. Oslobodenie od ideologického balastu zjazdových rokovaní prijal s úľavou. Ostali mu len výhody komunistickej aristokracie, ktorá svoje konkurenčné výhody z obdobia, kedy iní nemali možnosti a oni ich získali vďaka tomu, že pochopili dialektiku dejín a nelipli na princípoch. Udávali svojich príbuzných, rodinných príslušníkov i susedov. Prečítali sme si ako to vyzeralo napríklad v rodine veľkokapitalistu Širokého na ilustratívnom vzťahu k jeho vlastnej mame… Tajne pracovali pre spoločenstvá registrované aj neregistrované v zväzkoch uložených v Prahe, Bratislave, Moskve či inde. Spiaci agenti ožívajú vždy keď je potrebné zachrániť sféry vplyvu alebo otočiť koleso dejín. Tých malých osobných alebo aj tých veľkých geopolitických prerodov. Ako sa to práve deje napríklad dnes.

Zľudovelé pomenovanie komunistickej aristokracie ako papalášov, ktorým sa nikdy nemohlo nič stať sa pretransformovalo do kinderpapalášizmu ich detí a odchovancov. Jedinej efektívnej mládežníckej liahne, ktorá výhody  privilégia a politického know-how otcov ukotvila v medzinárodných vodách podnikov zahraničného obchodu a schránkových perspektív cyperských pláží.

Demokracia ako kamufláž

Demokratické voľby postavili však túto privilegovanú triedu potomkov pragmatikov z konca osemdesiatych rokov pred novú úlohu. Ak chcú byť súčasťou slušnejšej časti európskej spoločnosti , tak potom „komunistickí“ národohospodári potrebujú svoju moc a vplyv ukryť pod pláštik  fungujúceho demokratického štátu.

Kinderpapalášske spolky ich pokračovateľov sú tvorené ich deťmi, zaťmi a nevestami. Majú svoje politické subjekty, ktoré svoju vedúcu úlohu v spoločnosti nepotvrdzujú ústavným článkom, ale politickým vplyvom, ktorý prepája zákonodarnú, výkonnú aj súdnu moc. Inštitúcie, ktoré sú naoko nezávislé sú prepojené rodinnými či účelovými personálnymi prepojeniami a bránia efektívnej a očisťujúcej deľbe moci. Zdanie demokracie musí byť dokonalé. Preto veľké mítingy majú zabezpečiť vplyv a moc a podchytiť populáciu. Nie celú. Stačí väčšina, lepšia by bola ústavná väčšina. Tento väčšinový prístup dejiny nazvali boľševizmom, kedy víťaz berie všetko a navždy. Alebo aspoň nadlho. Všetko ostatné sa musí podriadiť tejto väčšine. Lojalita je najvyšším zákonom a nástrojom sebapotrvdzujúceho pretrvania privilegovanej skupiny.

Spravodlivosť sa láme na nedostatku dôkazov, ktorý konštatujú súdy, ktoré v personálnej kontinuite a v mechanizme závislosti a strachu pred stratou privilégií zaberú vždy, keď je systém ohrozený. Všade je ich človek, ktorý mechanizmus a jej infraštruktúru nastaví do potrebnej konštelácie napriek elektronickej podateľni či komplikovaným výberovým konaniam. Vie o tom Hedviga Malinová, vedia o tom odsúdení v kauze Cervanová, vedia o tom mnohí z tých, ktorých skutky sa nestali a na ktoré dostali amnestiu skôr ako ich vykonali. Vie o tom Čenteš a mnohí iní, ktorých mená nepoznáme a nikdy nespoznáme. Proti tejto spleti vzťahov sa naivne búria Biele vrany. A čierne ovce, ktoré sa s tým nechcú zmieriť.

Príbehy finančných skupín a „SMER“

A aby to nebolo také jednoduché: Z tohto poľa kinderpapalášov sa vymykajú tí, ktorí nevstúpili do tejto rieky politického intrigánstva a rozhodli sa ovplyvňovať život a politické procesy v spoločnosti len cez svoje financie a vytvorili si svoje finančné skupiny a kruhy. V nich vzdorujú politickému papalášstvu a sponzorsky podporujú či kupujú si politické preferencie a rozhodnutia len vtedy, kedy ich osobne potrebujú na presadenie svojich bezprostredných záujmov a vízií. Taký malý politický outsourcing. Inak pôsobia ako nezávislí a úspešní biznismeni aj v medzinárodnom prostredí mimo schránkových firiem. Podnikajú, obchodujú, konsolidujú, investujú a rastú.

Konkurečnú výhodu z novembra 1989 premenili na úspešný podnikateľský príbeh. Vybudovali impérium, ktoré je dosť silné a na obmedzenia demokratických či akýchkoľvek pravidiel naráža táto skupina či skupiny len príležitostne. A nerada. Pre tieto zoskupenia je pokušenie mať aj svoj vlastný nástroj spoľahlivého politického vplyvu veľké a zrejme mu raz neodolajú. Nebezpečenstvo, že vašu predstavu o usporiadaní spoločnosti niekto realizuje len nedokonalo, je totiž veľké. Preto Babišova cesta bude pokušením aj pre slovenské ekonomické impériá. Je otázkou, čo je z dlhodobého hľadiska nebezpečnejšie. Dnešná alternatíva vyberať si v konečnom dôsledku medzi kinderpapalášmi zo stajne zhýčkaných boľševikov alebo demokratmi sponzorovanými finančnými skupinami s historicky veľmi podobnou genézou, je Sofiinou voľbou.

Teória triedneho boja v novom šate

Demokracia ako hodnota sa takto dostala do nebezpečnej závislosti na tých, ktorí chcú neobmedzenú moc využiť vo svoj prospech za každú cenu a za každých okolností alebo tých, ktorí budú intervenovať len vtedy, keď to budú považovať za osobnú potrebu. V tejto konštelácii voľba medzi Súmračnou a finančnými mecenášmi strán vyznieva paradoxne v prospech finančných skupín. Trochu to zjednoduším. Ak si mám vyberať ja osobne medzi Ficovým podnikateľským modelom a modelom podnikania neznámej finančnej skupiny tak sa mi ten druhý zdá predsa len úprimnejší. Zdá sa, že štát ako inštitúcia už občanom celkom nepatrí. Hoci si to viacerí uvedomujú a majú aj dosť odhodlania s tým niečo spraviť. Otázkou ostane, či na to budú mať odvahu.

Komunizmus 2.0 je totiž len výrazne aktualizovaná verzia softvéru z roku 1989. Jeho výhodou je však to, že nemusíme nikoho kádrovať na základe toho, či bol alebo nebol členom komunistickej strany. Za posledné desaťročia vieme celkom dobre prečítať príbehy protagonistov politickej drámy odohrávajúcej sa pred našimi očami. Poučenie  z demokratického vývoja v strane a spoločnosti hovorí, že charakter a morálny profil budovateľa komunizmu nepodlieha v čase a priestore zmenám. Je stále rovnako skorumpovaný.  Teória triedneho boja sa len transformuje do praxe spoločenskej polarizácie a nenávisti, ktorá pramení zo strachu, že o svoje nezaslúžené privilégiá by papaláši a ich deti mohli prísť.

Jednoduché riešenia a primitivizmus

Proti tejto mentálnej epidémii existuje spoľahlivý liek viery v charakter a hodnoty, ktoré majú nadčasovú dimenziu. Patrí k tomu aj vedomie, že jednoduchosť a primitivizmus, nie sú tou istou vecou. Pokus inštitucionalizovať jednoduchosť primitívnymi populistickými heslami a zjednodušujúcim nálepkovaním názorových protivníkov je jasnými markerom neschopnosti uniesť pestrosť a komplexnosť pluralitného sveta. Aj s jeho globálnou duchovnou univerzálnou dimenziou. S tomu primeranými implikáciami pre tých, ktorí jednoducho aplikujú zásadu, že s populistickým primitivizmom v demokratickom diskurze sa kompromisy robiť nesmú.

Momentálny vývoj situácie v spoločnosti by mal preto podľa mňa vyústiť do logického odhodlania demokratickej spoločnosti zastaviť túto verziu slovenského „komunizmu“ podľa strihu nedeľných tesilových nohavíc s pracovným označením komunizmus 2.0. Nejde v tomto prístupe o tupý antikomunizmus ale skôr o pokus dôsledne čeliť masívnemu výskytu bezcharakterných prospechárov a pragmatikov vo verejných funkciách. Členstvo v komunistickej strane tohto karpatského typu bolo totiž primárne charakterovou črtou a nie politickou preferenciou rodeného socialistu. Čas od novembra 1989 je skúškou správnosti a kľúčom k čítaniu príbehov týchto „komunistov“. Nedokonalým, no nič lepšie k dispozícii nemáme.

Foto: SITA/Diana Černáková

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie