Denník N

Ako znovu žiť ako spoločnosť a prekonať rozdiely

V posledných desaťročiach sme ako spoločnosť kládli dôraz na slobodu a napĺňanie potrieb jednotlivca. Žili sme, akoby sme iných nepotrebovali. Aj preto sme sa ako ľudia odcudzili. Ovocie toho teraz žneme na sociálnych sieťach, ale aj bezprostredne na ulici. Naša túžba po spoločenstve a po ľuďoch sa však nestratila. A tak stojíme pred otázkou, ako nanovo budovať vzťahy v spoločnosti. O to viac, že sme sa ako spoločnosť rozdelili…

Dnes si priblížime knihu Cesta k radosti a vnitřnímu klidu. V tomto prípade názov až tak veľa neprezrádza o obsahu. Viac hovorí podnázov knihy – Co je důležité pro spokojené soužití. Autor knihy Anselm Grün sa na podklade skúsenosti života v mníšskej komunite rozhodol napísať o tom, ako fungovať ako spoločnosť…

Keď sa ľudia zblížia, často dochádza k sporom. Sme odlišní. Je to prirodzené. Niekedy zápasíme aj s očakávaniami. Často ich ani nepovieme tým druhým – len to očakávame a keď sa to nenaplní, tak sme sklamaní. Tí druhí nás tak ľahko dokážu sklamať, v podstate ani nemusia nič urobiť. Ako spolu vychádzať?

Prvé benediktínske komunity vznikli pred 1500 rokmi. Celé to obdobie, v rôznych krajinách a na rôznych miestach sa kreujú pravidlá ako spolu žiť. Je v tom určitá múdrosť, ku ktorej celé generácie mníchov dospeli a odovzdávajú si túto múdrosť medzi sebou. Aby bolo jasné, v tých komunitách sú ľudia naozaj rôzni. Je to rovnako pestré, ako v rodinách, v práci, v bytovke, či na ulici. V niečom je to zložitejšie, pretože ak zložíte večné sľuby, nie je ľahké odísť. A ani v 50 rokoch tu nie ste hlava „rodiny“, ak nie ste predstavený kláštora. Aj vo „veku“ musíte niekoho počúvať. Najväčšou zmenou je, keď Vás presunú do iného kláštora, kde je však podobné zloženie „tímu“, rovnaký program… v podstate sa zmenili tváre a scéna za oknom… Nie je to idylka, či raj na zemi. Píšem to preto, lebo mnísi veľmi dobre vedia, aké ťažké je spolu výjsť…

Na podklade regule benediktínskeho rádu a života v ňom, Anselm Grün sformuloval osem zásad, ktorými sa môžeme inšpirovať. Poďme na to…

Zmysel pre realitu / idealizácia

Na začiatku príbehu mnísi žili ako pustovníci. Bol v tom určitý ideál. Potom začali žiť spolu. A aj s tým je spojený určitý ideál. Benedikt pri tvorbe bratstva nemal ideály o bratoch. Mal len víziu. A k tej viedol.

Jednou z vecí proti ktorým Benedikt bojoval, bolo reptanie. To poznáme aj z nášho okolia… Reptanie je o nespokojnosti. Môžeme byť nespokojní. Ale reptanie to nezmení. Ten problém, môže byť skutočný. Ale samotné reptanie ho nevyrieši. Len zapáli pre reptanie ďalších a situácia sa zhorší. V komunite. Poznáme to aj v práci. Situáciu treba riešiť s tými, ktorí to môžu zmeniť. Okrem toho, príčina reptania nemusí byť v okolnostiach, ale v človeku. On môže byť nespokojný. Situácia vôbec nemusí byť taká (zlá). Ale svojim reptaním o tom presvedčí ďalších a tí ďalších… Ako sa postaviť proti reptaniu? Nenechať sa ním infikovať. Usmerniť dotyčného, aby svoje návrhy a požiadavky predniesol na príslušných miestach. Ak stoja za riešenie, tak budú riešené.

Často v spoločenstve zápasíme s niekým, kto má v podstate problém sám so sebou a veľa vecí projekuje do iných, sám odmieta pocit viny. Sami seba si idealizujú, ale o ostatných nezmýšľajú dobre. Je dobré, ak s nimi niekto pracuje. Ak s nimi rieši problém a nedáva im priestor, aby svojou nespokojnosťou nakazili iných.

Často máme chuť robiť ostré rezy. Ale tým si nepomôžeme. Problémy s ktorými zápasíme sú spojené s rozmanitosťou. Ak by ten človek odišiel, je len otázkou času, kedy prišiel rovnaký „typ“. S niektorými ľuďmi je ťažšie pracovať, to treba prijať ako fakt.

Všetko živé prechádza premenou. Za najväčšieho nepriateľa zmeny môžeme označiť úspech, pretože sa držíme predstavy a bránime sa zmene. Uspokojíme sa a prestaneme napredovať. Premena by nemala byť nepremyslená. Ani bezhlavá.

V každom spoločenstve máme skúsenosť obidvoch vecí – naplnenia, aj sklamania. To už k životu patrí. Naplnenie nám dáva silu. Sklamanie nás chráni pred pýchou. Tu niet priestor pre pýchu. Aj my dokážeme sklamať. V spoločenstve neexistuje dokonalé riešenie, je potrebné robiť kompromisy a počítať s nedostatkami.

Vydržať a znášať

Ide o dve cnosti, ktoré sú potrebné pre spoločný život. V dobrom, aj v zlom. Nemusí byť pre nás jednoduché prijať seba a vydržať sami so sebou. A to sebe prepáčime aj to, čo by sme druhému neodpustili. A čo ak sa dostaneme do situácie, ani nevieme ako. A treba kráčať ďalej. Život sa vždy neodvíja podľa našich predstáv. Dnes je populárne pri prvých ťažkostiach utekať. Ale ťažkosti budú vždy. Ťažkosti pretrvávajú, alebo sa vracajú, aj keď tváre sa menia.

Keď vytrváte, Váš život sa vydarí. Ak utečiete, budete utekať stále. Tým nijako nespochybňujem náročnosť prekážky, či problému. Niečo však potrebujeme dokázať ustáť. V bežnom živote to môže byť výzva, prijať toho druhého. Prijať ho s chybami. Prijať a rešpektovať odlišnosť.

Čím to je, že tak veľa ľudí má problém postaviť sa ťažkostiam a odchádza? Možno je to tým, že za mladšiu generáciu veľa vecí riešili ich rodičia. A oni sa nenaučili tomu čeliť sami. Čakajú pomoc od iných, alebo to jednoducho odmietajú riešiť. Možno žili v „bavlnke“ a realita ich prekvapila.

Možno nám pomôže prijať druhého ak si uvedomíme, že aj my môžeme byť pre niekoho problém. To čo je odlišné, niekto bezprostredne vníma ako zaujímavé a obohacujúce, niekto je k tomu indiferentný a niekto to vníma ako problém. Pre niekoho z väčšieho počtu ľudí, sme aj my problém. Možno by bolo načase, prestať „problém“ riešiť a prijať toho druhého.

Nakoniec, my sami máme slabé miesta a stránky. Ak príjmeme seba, príjmeme aj toho druhého. Miluj blížneho, ako seba samého. Prišlo nám to, ako fráza. Ale ono to funguje. Potrebujeme sa navzájom. Tí slabí potrebujú silných, aby ich potiahli. Tí silní potrebujú slabých, aby boli vďační a pokorní.

Ono to nie je úplne zadarmo. Aj naše prijatie má svoje limity. Ten druhý by mal na sebe pracovať. Samotné znášanie – niečo vydržať nie je pasívne. Je k tomu potrebná sila. Je to výkon.

V spoločenstve sa nemáme kam schovať. Ostatní vidia, ako na tom sme. Je to živý organizmus. Prijať ľudí, ktorí sú iní. V tom je veľkosť. Prijímam to iné, pretože sa toho nebojím a pretože si stojím sám za sebou. A ak to iné bude lepšie, nechám sa tým inšpirovať. Žiť v spoločenstve je výzvou.

Nechať ostatných byť

Vždy keď sa snažíme niekoho zmeniť, objaví sa odpor (voči tomu). Prijať sám seba, to je cesta k prijatiu aj druhého človeka. Ak sa budeme snažiť všetkých premeniť na jeden obraz, to nebude fungovať. Spoločenstvo funguje na rôznosti. Rovnakosť, to by bola masa – dav. Ten sa preto dá ľahko ovládať. Ale chýba mu život a duša.

Nechajme druhých na pokoji. Nechajme ich byť. Ale zároveň verme v ich dobro. Viera v človeka, že napriek rozmanitosti sa rozvinie ako vzácny kvet a poteší / obohatí tých naokolo. Nechať toho druhého neznamená tolerovať čokoľvek. A neznamená to, že nie sú žiadne hranice.

Keď veríme, že ľudia sú dobrí, potom inak pristupujeme k odlišnosti. Máme pocit, že odlišnosť nie je príčinou problému. Ak neveríme že ľudia sú dobrí, potom aj ich odlišnosť obviňujeme z problému. Akoby celí boli zlí.

Potrebujeme sa naučiť rešpektovať tých druhých. V dnešnej dobe sa veľa ľudí snaží presadzovať svoje názory. A nie sú ochotní si priznať, že sa môžu mýliť. Nedokážu tým druhým načúvať. Akoby mali patent na rozum a pravdu.

Aj vo vzťahu sa každý vyvíja. Ale vyvíjať sa môže len vtedy, keď ho necháme byť samým sebou. Keď mu budeme dôverovať, že na sebe bude pracovať. Potrebujeme sa naučiť veriť, tomu druhému. A môžeme mu ukázať cestu. Najlepšie sa k práci inšpiruje, keď ideme príkladom. Chcete aby ten druhý sa niekam posunul kvôli Vám a kam sa posuniete Vy kvôli nemu?

Keď zanecháme svoje predstavy a dovolíme druhým aby boli iní, nájdeme cestu k bohatstvu. Kedysi bežal v tv taký film – Kto nájde priateľa, nájde poklad.

Prijať rozmanitosť

Často sa nás pýtajú, ako dokážete žiť spolu, keď ste taký rozmanití (v bratstve)? A ja by som dodal, keď je nás toľko. Myslíš, že je náročné žiť so svojím mužom, alebo manželkou? A čo mám ja povedať, keď mám v bratstve 20 mužov? Rešpektujeme odlišnosť a rozmanitosť. A tú odlišnosť neriešime.

Prečo sa trápiť niečím, čo je vlastne bohatstvom? Ak prestaneme túžiť po dokonalom trávniku, objavíme čaro lúky plnej rôznych kvetov. Čo je na tom zlé? Každý z nás má okrem toho dôležité poslanie a to dokáže splniť práve vďaka odlišnosti. Navzájom si pomáhame, navzájom sa dopĺňame.

Ak presadzujeme konkrétnu podobu, je to problém. Vždy niekto z toho vytŕča. Ak by sme v tom pokračovali, koľko by nás zostalo? Každý by niekomu a niečím vadil. Tadiaľ cesta nevedia. Tvoríme živé spoločenstvo, keď ten život prijímame v rozmanitosti.

Je zaujímavé, keď to Anselm píše. Ale píše, že nárast pravice v Nemecku je spojený so situáciou, kedy mnohí ľudia majú pocit, že ich nikto nevypočul. Nikto ich nevypočul, majú pocit vyčlenenia a tak sa pripojili k tým, ktorí sa prezentujú ako ich hlas. A spoločnosť sa rozdeľuje. Na Slovensku to poznáme veľmi dobre. Chýba dialóg. Už si len nadávame do takých a onakých.

Odlišnosť a rozdielnosť nás môže rozčuľovať. Alebo si uvedomíme, že nás môže obohatiť a začneme si ju vážiť. Čo si vyberiete?

Sústrediť sa na to podstatné

V mnohých komunitách, ale aj v práci, či v rodine sa dokážeme zaseknúť / pohádať na malichernostiach. Často ide o nepodstatné veci, ktorým je daná oveľa väčšia váha, než by mala byť. Nepíšem, že to nie je dôležité. Ale rieši sa to s oveľa väčšou váhou, než je na mieste. Je potrebné riešiť dôležitejšie veci.

Keď sa prestaneme hádať o maličkostiach a nepodstatných veciach, budeme sa môcť sústrediť na to podstatné. Tieto maličkosti a nepodstatné veci aj tak často majú pôvod v odlišnostiach. Jednoducho vždy budeme mať rôzne priority a pohľad na vec. A to je v poriadku. Treba však mať vytýčený cieľ. Treba zvažovať možnosti a niekto za vytýčenie cieľa nesie zodpovednosť.

Dôraz sa tu tiež kladie na jednoduchosť života. Dôvod je jednoduchý. V jednoduchosti a v skromnosti je ľahšie sa zorientovať v možnostiach, ktoré život ponúka. Čím zložitejšie veci riešime, tým viac máme príležitostí sa pochytiť a pohádať.

Úctivé zachádzanie s vecami

Táto téma, alebo téma tejto kapitoly smeruje k určitej kultúre žitia. Ako pristupujeme a zachádzame s tým, čo máme k dispozícií. To čo je spoločné, alebo dôležité pre spoločné blaho. Možno je to niečo, čo je nám zverené, alebo sme si to kúpili. Aj tak sa však do popredia dostáva otázka, ako s tým naložíme. Či nejde o niečo zbytočne komplikované, drahé… či prístupom neskracujeme životnosť toho, čo by dlho malo slúžiť…

Život v komunite, práca v spoločenstve, stretnutie družstva… Všade tam si pripomíname, že sme súčasťou väčšieho celku. Máme z neho úžitok a tento celok nás potrebuje, aby sme priložili ruku k dielu.

V prístupe k zvereným veciam, sa čo to odhaľuje z nášho prístupu k ľuďom. Ak nemáme potrebnú kultúru k tomu, čo je nám zverené, je dosť možné že ju nebudeme mať ani voči tým, ktorí sú okolo nás. Aj ich budeme chcieť vlastniť, alebo použiť, či zneužiť.

Odpustiť

Odpustenie má silu prečistiť atmosféru v komunite. Máme vlastne len dve možnosti. Buď budeme žiť tým, čo sa stalo. A ten pocit krivdy a hnevu nás dokáže spútať a otrávi rieku našej duše a nášho prežívania. Alebo sa rozhodneme odpustiť.

Je veľa dôvodov, prečo zraňujeme. Nie je v tom len naša slabosť a nedokonalosť. Treba tiež poznamenať, že zraniť môžeme, aj keď nemáme taký úmysel. Budeme sa tvrdohlavo držať toho, že sme nechceli, alebo je pre nás dôležitá obnova vzťahu? Zraniť môžeme aj preto, že my sami sme boli zranení. Môžeme v sebe niesť také vzorce a už raníme hlava nehlava a vlastne ani nevieme prečo.

Malé zranenie, ak nie je uzdravené sa často mení vo veľkú ranu a tá je impulzom pre roztočenie špirály násilia, či kruhu násilia. Kedy to skončí? Bez odpustenia, v duchu oko za oko a zub za zub, by sme na konci boli všetci bez oka a bez zubov… Ten princíp odvety či odplaty známy aj ako vendeta, nemohol pokračovať… Nakoniec by neostal nikto živý, vlastne len jeden, ale aj ten by skončil…

Či chceme, alebo nie… neostáva nám nič iné, než ísť cestou odpustenia. Nepíšem, že to je len tak a zadarmo. Okrem toho, keď sa hneváme, naša rana sa zväčšuje. Akoby sme do nej sypali soľ…

Ak sa zriekneme hnevu, máme šancu sa s odstupom pozrieť na to, čo sa stalo. Nemusí to znamenať, že to čo sa stalo, sa nestalo. Skôr uvidíme, že do veľkej miery sme krivdu zväčšili našimi myšlienkami a pocitmi.

Odpustiť neznamená zabudnúť. V tomto je dobrým zrkadlom naše telo. Koľkokrát sme sa rozhodli niekomu odpustiť, ale pri stretnutí nám zovrelo žalúdok a zježili sa nám chlpy. To odpustenie zišlo z hlavy (rozum)  do tela (srdca), ale ešte neodišlo z tela. Preto nám telo dáva najavo, že ešte s rozhodnutím vedenia (rozum) sa nestotožnilo :) (aspoň zatiaľ). Ešte neprišiel ten čas. Časom príde. Čas hojí rany.

To čo sa stalo, nie je dobré. Ale ak už sa to stalo, čo keby sme ranu premenili v perlu? V niečo dobré. To je v našich rukách.

Spoločenstvo trpí tým keď niekto raní. Ale trpí aj tým, keď zranený tú bolesť šíri okolo seba. Obidvoma vecami spoločenstvo žije, či skôr jeho život je tým poznačený. A áno, nepadlo tu ešte slovo o tom, že ten kto ublížil, by sa mal uchádzať o odpustenie, prejaviť ľútosť a hľadať ako to odčiniť – ak je to možné…

Jednota

S rôznosťou a s rozmanitosťou máme bohaté skúsenosti. Ale za tým, či vlastne na začiatku bola jednota. To rôzne a aj protikladné vzniklo z jednoho. Dohodnime sa, že tu nebudeme rozoberať filozofický koncept, ktorý je za tým. Zaspali by sme obaja milý čitateľ. Nech nás len uťešuje predstava, že napriek rôznosti je niečo, čo nás spája. Často je to blízkosť, ľudskosť, láska, ale aj spoločné ideály. Jednoducho poslanie kráčať spolu a pretvárať zem na lepšie miesto pre život. Uvedomenie si jednoty je dôležité, aby naše spoločenstvo, naše komunita, naše pracovisko, naša bytovka, či náš vzťah napredoval. Kráčame spolu, na niečom pracujeme spolu a nesmieme na to zabúdať. Vtedy rôznosť je nástrojom a prostriedkom k niečomu väčšiemu a vzácnemu…

.

Možne ste dúfali, že v duchu domového poriadku, pracovného kódexu, či zákonov v štáte, bude presne dané čo a ako. A že vlastne dostanete do rúk usmernenia, aby tí druhí sa správali určitým spôsobom, pretože oni sú ten problém. Miesto toho Anselm vo svojej knihe nás vťahuje do deja a hovorí, že sme v tom spolu. Dokonca aj keď ubližuje ten druhý, tak mu máme pomôcť, aby prestal zraňovať, ak je to možné. V neposlednom rade, dôraz kladie na to, aby sme pracovali na sebe. A aby sme sa my stali tým, čo bude kultivovať – pretvárať miesto v  ktorom žijeme.

Na podklade tohto textu je zrejmé, v akom bizarnom svete žijeme a aké malichernosti politici riešia. Riešia sa často zástupné témy a chýba pochopenie základnej skutočnosti, že politika je služba občanom…

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktínskym mníchom. Veľmi vyhľadávaným duchovným sprievodcom a prednášajúcim. Jeho knihy sa pravidelne umiestňujú na popredných priečkach a prekladajú sa do rôznych jazykov. My sme si dnes priblížili bohatstvo jeho knihy Cesta k radosti a vnitřnímu klidu.

Zdroj fotografie:

www. cru. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom