Teda na úvod dám určitú tézu o tom, že mozog vyhodnocuje to, či mu hrozí nejaké nebezpečie, či je ohrozený. Všíma si cez zmysli, určité podnety, niečo neobvyklé, nové, a snaží sa cez organizmus, myseľ, reagovať. Je tam určitá snaha mať svoju pohodu, mať sa čo najlepšie. Vyberá si, rozhoduje sa, vďaka upriamenej pozornosti, poznaniu vnemov, či sa to páči, alebo, či sa to nepáči, Pozornosť je tu kľúčová. Otázka, či sme schopní dávať pozor. Či sa nevenujeme naraz dvom – trom prioritám, či si nevyberáme niečo, čomu dávame prednosť a teda, zároveň, či v tom istom čase, nám niečo iné neuniká, nieo možno dôležité. Ak boli uskutočnené určité pokusy, podľa videozáznamov, ktoré po nich ostali, možno si všímať, že množstvo vecí, ktoré sú okolo nás, i množstvo stavov, dejov, ktoré nastávajú, či ktoré sa dejú, si jednoducho nevšímame, neregistrujeme ich, nedávame im v prítomnosti, ktorú vedome prežívame, hodnotu. Je možné tvrdiť i to, že náš mozog, ak netrénujeme vedome pozornosť, nás udržuje v určitej slabšej kvalite prežívania, poznania, že sme v určitej ilúzií.

A k tej ilúzií, do určitej, podstatnej miery, prispievajú i podmienky žitia, v daniej spoločnosti, kde sa narodíme, ktorá nás utvára, viac ako gény, či rodina (tradícia, interpretácia reality a problémov, tými, ktorí sú dôležití, ktorých považujeme za osobnosti hodné počúvania, nasledovania…režim, paradigma poznania, vedecké poznanie, na ktorom je všeobecný konsenzus (syndróm oblekov, kravát, žien s veľkými brošňami a šatkami pomotanými okolo krku a iných častí tela……. i syndróm bielych plášťov, vedec, kňaz…), teda je tu určitá vôla, zásah režimu. Režim je tvorený vládcom, diktátorom, radou volených, v rámci demokratickej hry – počas volieb, je tu systém inštitúcií, zákonov, pravidiel, súdov, noriem…

A teda v danej knihe možno poznať určité fakty o tom, ako sa diktátori strachu, pomocou trestov, zákazov, mučenia, kultov osobností, v rôznych totalitách a ideológiách snažili udržať si kontrolu nad ľuďmi, ktorých mali v moci – pravdepodobne tu vplýva faktor pudový, ego, pocit moci, ovládania iných, … i schopnosť byť vedome čo najlepší, schopný kontrolovať, bdelý, ostražitý, cez poslušných a oddaných v určitej sieti udržiavať svoju zónu bezpečia, byť schopný niečo dosiahnuť i za každú cenu, ísť tam, kde iného by to ani nenapadlo, agresívne, silou…šíriť strach..a strach je to, čo umožňuje riadiť davy…cez prostriedky, ktorými sa to dáva na známosť, masovo – komunikačné prostriedky, médiá, tlačené, audio, video…televízia, internet…mozog takéhoto jedinca, si teda dáva pozor, má pozornosť..žije naplno…i na úkor ľudu, ktorých čerpá silu…

A podľa autorov danej knihy sa stále viac dostáva do popredia iná stratégia diktatúr – spin diktátori sa rodia, voľne sa inšpirujú jeden od druhého, majú stratégie, prostriedky..manipulujú a šíria svoj vplyv a častokrát i ilúziu „dobrého mena“ tak, že dav sa podriaďuje ich názorom, vôli..celkom dobrovoľne, dokonca vďaka určitej forme lásky, láskyplnému vzťahu …

K záveru knihy sa predkladá určitá interpretácia toho, ako sa svet ľudí vyvíja.

Teda ľud v priemyselnom veku, vďaka vedecko – technickým poznatkom, tvorbou miest, rozdeľovania práce, distribúcie hodnôt, pohodlia cez poskytovanie služieb, odchádzajú za lepším životom, za zárobkom, do miest… opúšťajú hodnotu rodnej zeme, zvykov, rodinu, sociálne väzby, osobné vzťahy ..a menia to za poriadok, kde vo všeobecnosti platia určité normy, kde zúčastnení, ktorí sa podieľajú na prospechu z tohto „koláča“ vedia, že idú v rozsahu: odtiaľ – potiaľ…

A teda systém dozerania a trestania sa vyvíja. Od diktátorov, ktorí žijú „hore“ vďaka šíreniu strachu je tu forma diktátorov, ktorých ani nevnímame ako diktátorov, ktorí využívajú ilúzie poznania sveta cez skreslenia reality, možnosti, motívov…vďaka médiám, školstvu, zákonom…podmienkam žitia…

Teda zaujímavé môže byť uvedomenie si toho, vďaka tejto knihe, že prakticky každá krajina, štát, môže utvárať realitu ľudí, ktorú šíria cez seba iným ďalej ako poznanie, ako poznanie toho, čo tvorí „ich svet“. Nie je možné objektívne – cez výmenu poznatkov, v rozhovore …prísť k niečomu všeobecne platnému, na čom by sa zhodli „tí dole“. Média tu tiež nie sú niečo, čo má povinnosť šíriť pravdu, novinár nie je ten, ktorého by zaujímal vlastný prospech menej ako pravda, ktorá ho oslobodí, prinesie spásu duše…prináša radosť…osvietenie…všetci sú v jednom „blate“, v rovine „slzavého údolia“,, …močiar a tak…žiadne „Slnko na výslní, niekde tam hore na kopci, kde je vzduch na dýchanie „ostrý“, tam, kde sa nezmestia všetci…“

Ale aby som to skrátil. Aby som išiel k veci.

Tvrdia autori, že modernizácia, snaha inovovať, vymieňať si poznatky, „zlepšováky“, prináša viac slobody. Ľudia vzdelaní, scestovaní, tí majú iné hodnoty, iné predstavy, majú kritické myslenie a to, čo im ponúka „na tácke“ ich diktátor, „otec národa“, „génius“, ako ho vykresľujú iným „od narodenia“ v systéme totality médiá, škola, inštitúcie, spoločnosť..už odmietajú…

I diktátori sa snažia držať krok s inými. Potrebujú do určitej miery mať otvorenú ekonomiku, štáty, poznatky sa šíria digitálne, je tu fenomén internetu, kde si ľudia utvárajú rôzne skupiny, podľa svojich záujmov, hodnôt…tu vytvárajú spätne i verejný tlak, i medzinárodný na to, čo sa deje doma, ovplyvňujú…

Od priemyselného veku prichádzajú postupne štáty do fázy post – industriálneho. Podstatná časť ekonomiky už nie je utváraná výrobkami, HDP sa dvíha viac i cez trh služieb. Je to i viac ako polovica ekonomiky, ktorá nepotrebuje „fyzické“ presuny, presúvajú sa informácie… digitálne … Viac ovplyvní úroveň žitia v danom štáte to, čo sa „hovorí“ v zahraničí, to, čo tvorí dôveru v ekonomickú návratnosť investície. Korporácie presúvajú svoje záujmy zo štátu do štátu. Ten akoby strácal funkcie…

Diktátor chtiac – nechtiac umožňuje občanom nielen prežívanie, ale i sebavyjadrenie. Je tu stále viac potreba vzdelaných, vysokoškolsky vzdelaných občanov. Je tu potreba mysliacich, tvorivých, sebavedomých..viď tabuľka…

Ľudia disponujú schopnosťami, poznatkami, utváraním komunít, sieti (i cez internet), ktoré umožňujú vzdorovať. Je tu schopnosť kritického myslenia, uvažovania…a udržiavania pozornosti, vytvárania nových hodnôt, foriem žitia s novou kvalitou života, ktorá sa dá dosiahnuť… Šíri sa i povedomie o ľudských právach, o potrebe dobrých zákonov, dodržiavania takých zákonov, dobra…

A teda, tu je to kľúčové, tu je otázka. Kde sme v tom všetkom my?

Ak sa teda šíri „dobrý“ liberalizmus po svete, potreba dodržiavania ľudských práv, zákonov, sloboda slova, pohybu, majetku…prečo môže mať občan dojem, že predstavitelia tej strany, ktorá v názve a v heslách má tieto hodnoty deklarované, akoby mala snahu skôr potláčať to tvorivé, ľudské, to, čo utvára podmienky pre slobodu, schopnosť kritického myslenia, samostatného myslenia, princíp rovnosti, zákonnosti, rešpektovania výsledkov volieb, vôle ľudu, občanov, nositeľov moci..kto tu vytvára a kto spracúva informácie? Kto ich overuje? Kto vytvára verejnú mienku? Aké je naše školstvo? Prečo je dosť jedno, či som skončil maturitu v roku 1970 alebo či dosiahnem VŠ vzdelanie v roku 2020? Ak to dokonca – v porovnaní -nebude nakoniec v prospech toho, ktorý maturoval povedzme v roku 1970 (z hľadiska „komplexnosti“ osobností, ktorá sa utvárala v prostredí plnom reálnych podnetov, ľudí, rozhovorov, snahy niečo spoznať, niečo si prečítať. niečo pochopiť…).

Je naozaj pravda, že naši VŠ občania, nová generácia s titulmi povedzme zo sociológie, politológie…sú schopní pomôcť nášmu HDP, vedia zvýšiť úroveň žitia, konkurencieschopnosti, inovácií, vedy a výskumu? Naozaj je potreba toho kritického myslenia? Nie sme stále skôr vo fáze industriálnej spoločnosti, kedy sa oceňovala poslušnosť, výdrž stáť za pásom v rámci továrne, sila paží a „falošný úsmev“ voči tým, ktorých považujeme za dôležitých a tvrdá tvár voči tým ,ktorých môžeme v rámci dosiahnutého stavu komplexov menejcennosti ponížiť? Majú naši mladí ľudia presne tie hlboké znalosti a originálne myslenie, ktoré sa podľa tej knihy na trhu cení? Alebo stačí dať si povedať, čo je trend, čo je predmet kampane a záujmov, spraviť si podľa vzoru veľký transparent a postaviť sa niekam do verejného priestoru a dúfať, že sa ma niekto na niečo nespýta, že nebudem reprezentovať svoju VŠ ako ozajstný …. Citát z tej knihy: „…zdrojom ich hodnoty boli informácie, ktoré stelesňovali…“

Teda, ak sa vráim k začiatku tohto blogu, je to o pozornosti. Je to o tom, čomu dávať pozornosť. Ak osa hovorí v knihe kníh? „Tvoj poklad je tam, kde je tvoje srdce.“

A kde majú naši mladí ľudia svoje srdce? Ak sú na mobil,e ktorý sa volá smart phone, je to skutočne o tom, že tam získajú poznanie, modrosť, systém hodnôt? Alebo je to skôr prostriedok na únik, na stratu schopnosti niečo koncentrovane dostať do mysle, do pamäte, v rámci memorovania mať nejaké informácie, ktoré vieme cez uvažovanie dostať tam, kde môžu pomôcť na našej ceste? A kam má viesť tá cesta? k sa vrátim k tej knihe, celé to je postavené na podmienke, že dôležitá je nejaká technologická úroveň, zvyšuje sa tok nejakých informácií (A akých? Komu slúžia?), je to podmienené modernizáciou, teda snahou zvýšiť efektívnosť, oceňuje sa výkon, intelekt..a čo s ľuďmi, ktorí sú napríklad umelci, ktorí citlivo prežívajú hoc roky na periférií? Majú právo na rešpekt? Ako to je s ich dôstojnosťou? Ak je niekto spomalený, má postih, hoc viacnásobný? Čo ak jeho nízke kognitívne schopnosti a možnosti sú skôr dar, a môže sa viac taký jedinec venovať svojmu vnútru? V hlbine, v duši, možno má ten priestor, kde má skutočné bohatstvo? Ako v takej to všeobecne sa zošnurujúcej sa svetovej spoločnosti, ktorá vyzerá skôr na nejaký druh totality, ovládanej kapitálom, investíciám, ktoré cez „neviditeľnú ruku trhu“ sveta si nachádzajú miesto, kde sa „alokujú zdroje rozvoja“, dôvery, vplyvu informácií, ktoré niekto i vytvára…kde nájdu tu miesto napríklad domorodé kultúry, hoc indiáni, ktorí si skôr užívali pospolitosť, prítomnosť, ktorí sa delili s ostatnými o to, čo my by sme mali ako zdroj majetku, ktorý si budujeme, odkladáme, kde dosť bolo prítomnosti, kde vnímajú tú „vysnenú“ „bohatú“ budúcnosť, nie vrabec v hrsti, le holub na streche, ktorý zvykne odletieť…miesta a kultúry, kde sa netvorí novodobý druh práce, organizácie práce, kde sa skôr „nepracuje“, neloví, keď netreba, kde sa tešia z detí, zo spoločnosti v kruhu rodiny, v miery…

A ak teda je stále viac poznanie o tom, čo sú tie ľudské práva, nie je dôležité vedieť vnímať i to, čo je človek? Akú má hodnotu? Ako pomôcť k skutočnému vzdelaniu mládeže? Ako byť naozaj prínos pre svet? Konkurencieschopnosť? Ak osa ubrániť tomu, že v tej PS, nejde o to, mať kvalitný život občanov, hoc i tých, ktorí mu neveria, tých, z iných tried, iného veku, iného vzdelania, ktorí ich nevolia, ktorých nechcú presvedčiť o svojej schopnosti viesť ich štát, mať i vďaka nim moc, ž im ide naozaj o to, čo majú za úlohu prináša, neautentický, silovo, ako záujem nejakého neznámeho prvku, ktorý sa takto dostáva do ponuky politického súťaženia v rámci suverénneho štátu, občanov, ktorí si majú vďaka politikom lepšie spravovať svoj život? Ak teda trendy, ak osom tu popísal idú týmto smerom, ide to k nejakej otvorenosti, dialógu, tak prečo sa odmieta diskusia, prečo sa odmieta pripustiť si poznanie, že „viem, že nič neviem“, „viem, že som voľby nevyhral“, „tak sa spolu rozprávajme, niečo si v rozhovore ozrejmíme, poznajme niečo skutočné“, nech to nie je o skreslení, o ilúzií, ktorú silovo, cez vplyv peňazí, záujmom nejakých, snažím sa šíriť, povrchne, cez gestá, heslá, floskule… Prečo sa neskúsime pozrieť i na potreby tej novej generácie, ktorá chce rešpekt, ktorá naozaj zažila v ťažkom období ich vývoja, dozrievania osobnosti, izoláciu, lockdown, ktorá trpí úzkosťami, sebapoškodzovaním, a inými psychickými problémami, ktoré sa ťažko riešia bez pomoci, ktorá trpí veľkým egom, neznalosťou, ktorá pôsobí „hlúpo“…no možno nemôžu za to, možno sme tu nechali niečo pôsobiť a teraz zbierame „úrodu“…Podobne ako v školstve je to i v tom zdravotníctve. Neskúšame odmeniť toho, ktorý, ako „lekár“ má zdravú populáciu, toho, kto udržuje svojich pacientov v poznaní, v zdraví (ktoré sa vyznačuje i určitým komplexom dosahovania toho, čo potrebujeme, duša, telo, sila…spokojnosť, asertivita, rovnosť, sebavyjadrenie, nie len strach a prežívanie v strese za každú cenu…). Je to o tom, dať prostriedky na to, ab sa umožnilo poznať pravdu, aby bola zážitok z radosti z poznania, kde si pomenujeme to, čo je, a mohli sa poučiť, hľadať zdroje…aby sme mohli vnímať prednosti, v čom sme dobrí, kde sú zdroje na ocenenie, hoc v turistickom priemysle… tom, aby sa dostal do popredia občan, jeho rozvoj, vzdelanie, schopnosť vyberať si i to, čo chce, i to, kam dá svoje peniaze, Ak chce podporiť nimi dobrého učiteľa, osobnosť, ak chce ísť na kurz, či ak chce dať taký kurz svojmu dieťaťu, nepotrebuje dávať tieto prostriedky na kúrenie a udržovanie budovy, zboru učiteľov, …a ak chc byť zdraví, nech sa včas naučí, ak osi to zdravie udržiavať, ako zdravo žiť a na to nech dostane včas prostriedky, potom nebude treba toľko lekárov, ktorých nemožno ani nájsť a ani zaplatiť…Lekár nech robí prevenciu, nech pomáma tými s vrodenými chorobami, či tým, ktorým treba pomôcť. ale ak si neito vie pomôcť sám, toho treba podporiť…nie zhora dole..ale dôvera…štát n ch dôveruje občanom, nech sa snaží pochopiť a pomôcť, nech dobrý zákon (vychádza z poznania, z potrieb…) je prostriedok na dohodu, riešenie sporov, tam kde si politici či občania zvykli na zákopovú vojnu svojich tvrdení…postojov…kde je záujem sporov a nie dohovorov…vojen, oslabenia, ovládnutia…a nie spolupráce, úspechu, osláv, hostín, darov, rozdeľovania. pochopenie, spravodlivosť. ,,,distribúcia zdrojov do spoločnosti…

Hej, som si dnes zamudroval:-)

A áno, ak sa ukazuje, že je tu nejaká politická strana, ktorá je deštruktívna, ktorá robí opak toho, čo tvrdí, ktorá prináša škodu, tým, že ničí dôveru, jazyk, možnosť dohody, ktorá sa ukazuje ako extrémna, a podľa toho, čo sa posudzuje pri registrácií, je to skôr problém, nech to súd preskúma a nech sa chránia občania pred takýmito „čudnými“ vplyvmi… Ak je nejaký stred, normál, v rámci politického západu a strany sú buď viac od stredu doľava, či viac od stredu doprava, tak je asi i nejaký extrém nielen pravicový, ale i ľavicový…pozrime si, akú neznášanlivosť, triedny boj, ničenie tried, nastoľovanie bájnych poriadkov – v budúcnosti  – sa udial pre sto rokmi v rámci VOSR, v rámci brutality boľševikov, snáh o šírenie svetovej nadvlády komunistov…veď teraz tu máme vplyv neokomunistov, neomarxistov…

A paradoxne sa to šíri zo západu..otvorme si oči…

A čo je otvorená spoločnosť, čo sú tie hodnoty, ktoré si vzdelaní a hlboko mysliaci, tvoriví ľudia, vedia osvojiť, ktoré vedia šíriť, hoc vďaka internetu, dobrému vzdelaniu, liberálnych hodnôt…čím sú limitované tie možnosti?

Aké sú schopnosti vnímať komplexne, udržiavať pozornosť, mozog, myseľ, vzdelanie, utváranie človeka, ako zoon politikon človeka spoločenského…?

Buďme kritický i k takým knihám o Spin diktátoroch, dajme si otázku ,či ich nie je viac, ako tých, ktorí sa tam popisujú?

Minimálne za tri posledné roky ti v SR, by som tam zaradil jednu celú generáciu tých, ktorí sa tvárili ako demokrati…a budem tvrdiť, že tak, ako kedysi ľudia mocichtiví sa dali na rétoriku toho, čo tvorilo daný režim (socializmus  a vplyv KSČ), tak i dnes ten istý druh občanov, mocichtivých, jednoducho sa „pasuje“ za demokratov… n iných ukazujú prstom ,šíria bez argumentov niečo, čo ich poškodzuje, ovplyvňujú spoločnosť cez „servilné“ média, či cez média s určitým záujmom…ak sa novinár má chrániť, a mať práva, nech sa správa reálne ako novinár, veď to je logické..ak sa správa v skutočnosti ako politiky, ak robí politickú činnosť, ta kde o moc, a niekto sa tu snaží brániť…nejde teda o šírenie pravdy, o informácie? Nežijeme tu v informačnej dobe?

V post – industriálnej – otvorenej – spoločnosti, ktorá vďaka ľuďom s kritickým myslením, tvorivým (vďaka školstvu, ktoré takých podporuje…(:-)), ktorá má ocenenie trhov, investorov,v dôveru kapitálu, korporácií (slabá štát a silné vplyvy globálneho kapitálu)…no je to zložité..je to na zamyslenie…:-). Minimálne  sa ukazuje, že je tu potreba hľadania určitého stredu, nejakého prostredia, kde môžu byť skutočné média, ktoré budú mať vážnosť, lebo sa snažia šíriť realitu, komplexnosť, a nie cudzie záujmy, zaplatenie  niekym, agenda raz strachu z vírusu, potom z agresie vojny, potom z návratu zla a čiernej dier,y kde nevyjde slnko…kde sa bude pestovať zdravý a schopný človek, vzdelaný, s hodnotami, ktoré nebudú len cez internet, cez modernizáciu, technologické potreby mocných investorov,   ako prostriedok…manipulovaný s pocitom, že sa sebavyjadruje, lebo si tvorí hmotné statky a túži po luxusnom živote,,,životné úroveň materiálna, evidovaná cez štatistické ukazovatele…no zdroj inšpirácie by naozaj mala byť tá „pražská jar“, obdobie hľadania, otvorenosti, dialógu, hladu po kultúre, …

Teda aktivisti, vrátim sa k úvodu, základ by mal byť v aktívnej pozornosti. Byť toho schopný, uvažovať, čítať rôzne zdroje, hľadať súvislosti, overovať, klásť si otázky…nemať hneď názor, interpretáciu, neveriť vedeckému poznaniu, ako sa v konsenze dohodli, že je, ale skúsiť ho prekonať, spochybniť, vnímať poznanie ako proces…nie ako dogmu, ktorou ovláda niekto ..ako v mýtickom stave, v sugescií, šírenom médiami….Peace Of Mind…

Teda právom je potrebné kritizovať jednu, i druhú stranu. Ak niekto na niekoho ukazuje prstom, predstavme si, zapojme pozornosť, tri prsty ukazujú na neho… Buďme bdelí…

Foto je ilustračné, zo včera, Dunajská ulica, Bratislava….

/A dodatočne, k téme mozog, pozornosť, selektívna pozornosť (iluzórnosť sveta), som našiel tento alarm od odborníka na neurológiu_ teda opačná strana digitalizácie, ktorá má byť liek na blahobyt a výšku HDP… a ako jed môže byť nielen hrozbou celospoločenského väzenia…kontroly…ale i obmedzenie mozgu, slobody…