Denník N

Úcta a rešpekt k deťom a tínedžerom

Ako rastú moje vlastné deti, a ako čoraz viac prichádzam do kontaktu a výchovného pôsobenia s inými deťmi, z ktorých sa postupne stali, či stávajú tínedžeri a mladí dospelí, silno si uvedomujem to, že ku každému z nich je nevyhnutné pristupovať s úctou a rešpektom. Chyby v tejto oblasti robia asi najviac rodičia voči vlastným deťom, nakoľko sú s deťmi v interakcii najčastejšie. Určite sa však táto problematika viac či menej dotýka všetkých, ktorí akokoľvek pracujú s deťmi a tínedžermi.

Výchova detí, či práca s nimi je náročná, neraz nám umožňujúca siahnuť na dno našich síl a zjavne spoznať nedostatky nášho charakteru. Napríklad o sebe som vždy zmýšľal ako o celkom pokojnom človekovi, ktorý s hnevom nemá nijaký problém. Áno, to až do času, kým neprišli deti, ktorých výchova mi ukázala a ukazuje, že v mnohých oblastiach musím na sebe popracovať. Rodičovstvo je také nastavenie zrkadla, do ktorého sa musíme, či chceme, a či nie, hlboko a dlho zapozerať, a to nám umožňuje vidieť náš skutočný charakterový stav oveľa lepšie. Nechcem sa však sťažovať, deti ma urobili a robia otcom, a to napĺňa môj život viac, ako čokoľvek iné. Sú pre mňa zdrojom obrovského množstva radostí.

Keď som tak rozmýšľal nad úctivým a rešpektujúcim prístupom k individuálnej osobnosti dieťaťa, spomenul som si, že keď som bol sám v detskom veku, boli sme zo školy na exkurzii v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (hádam si to nemýlim s nejakým iným kostolom). Tam bol obraz či drevorezba, nepamätám si to už presne, na ktorej boli zobrazení traja králi (mudrci), ako sa klaňajú malému Ježišovi.  To, čo mi utkvelo v pamäti je, že jeden z nich bol beloch, druhý černoch a tretí mal pleť farby tak niečo napoly medzi nimi. Ešte zaujímavejšie však bolo, že jeden z nich bol starec, druhý mladík a tretí muž v najlepšom veku. Pamätám si výklad tohto obrazu, že pred Bohom sme si všetci rovní, a teda máme právo na rešpekt a úctu, bez ohľadu na farbu pleti, ako aj bez ohľadu na náš vek. Možno som si to zapamätal preto, že síce v detstve, či v mojom mladom veku ku mne pristupovali s úctou a rešpektom mnohí, samozrejme aj ja som sa stretol s tým, že ku mne niekto pristúpil bez úcty a rešpektu len preto, že nie som dospelý. Rozumiem tomu, že pri deťoch a tínedžeroch vedia byť mnohé situácie vypäté, a to nás vovádza do takej autoritárskej pozície, a využívať našu autoritu aj máme (nie však zneužívať ju), avšak musíme si dať dobrý pozor, aby sme hlboko nezranili osobnosť dieťaťa.

Veď napríklad koľkí muži majú pocit, že na mnohé veci v živote nemajú len preto, lebo ich otec zranil nejakou poznámkou, že sú babráci, nešikovní, či nebodaj hlupáci. Pri ženách to môžu byť obdobné bolestivé slová, ale i slová namierené na ich krásu, váhu a pod. A takéto slová dieťa nielen zabolia, ale sa môžu aj hlboko zapísať do jeho osobnosti a neskôr v podstatnej miere limitovať jeho život. My, čo sme už dospelí vieme, že každý z nás vedie najväčšie boje sám so sebou v svojej mysli, a to zvlášť v náročných situáciách. Tieto situácie nám môže pomôcť zvládnuť napríklad náš vnútorný hlas, ktorý má pôvod v hlase nášho rodiča, že to zvládneme. Čo však vtedy, keď náš vnútorný hlas dookola hovorí vetu vyslovenú našim rodičom v hneve, že sme babráci, či že na to nemáme?

Pamätáte sa na rozprávky s poučením na túto problematiku, napr. O zhavranených bratoch? Slovo nahnevanej matky (prekliatie) premenilo jej synov na havranov a muselo prejsť dlhé obdobie a bolo potrebné podstúpiť mnohé námahy, kým sa z havranov opäť stali chlapci. Je to len rozprávka so šťastným koncom. Žiaľ, tie naše skutočné ľudské príbehy, nie vždy majú takýto dobrý koniec. Mnohí z nás prežijú celý život pod ťarchou zranení z detstva, bez plného rozvinutia svojho potenciálu.

Keď som sa nad týmito vecami zamýšľal z pohľadu otca, dospel som k záveru, že určite je lepšie byť viac milosrdný otec, ako prísny otec. Mnohí príliš prísni otcovia svoje deti zlomili a ovocie prísnosti bolo v niektorý prípadoch celkom opačné, ako očakávali títo otcovia. Veľmi sa mi páči v tejto oblasti jedna modlitba z Modlitieb otcov s názvom Výchova k disciplíne:

„Pane, pomôž nám, otcom, poznať,
kedy a ako máme vyžadovať
disciplínu v našich rodinách.
Daj, aby nás neovládol hnev
a nestratili sme nad sebou kontrolu,
ale aby sme veľkoryso a pokojne
urobili nevyhnutné kroky
pre dobro tých, ktorých milujeme.
Amen.“

Osobne sa mi páči prístup mojej manželky, ktorá je v týchto veciach úcty a rešpektu k deťom takým mojim koučom. Nie vždy dokážem hneď prijať jej pohľad na výchovu detí, alebo jej slová, ktoré má upozornia, že v niektorých veciach som mohol voči deťom reagovať inak, alebo zdržať sa niektorých slov, ale zväčša po nejakom čase sa to už snažím vo vzťahu k deťom aplikovať. Bohu ďakujem za manželku a manželke za jej múdrosť a trpezlivosť s deťmi, ale i so mnou :).

Sám som nerád, keď ma druhí do niečoho nútia. Nemal som to rád ani v detstve a vedel som sa v niektorých veciach zaťať ani taká mulica, pričom z môjho dospelého pohľadu išlo o pre mňa dobré veci. Som však rád, za všetky chvíle, keď moja sloboda a názor boli rešpektované. Naopak to, do čoho som bol doslovne dotlačený, neraz prinieslo len vzdor a výsledný pocit znechutenia.

Úcta a rešpekt k deťom a tínedžerom by mala byť základnou súčasťou aj v otázkach viery a náboženského života. Každému, vrátane seba pripomínam, že Ježiš nepovedal, že chtiac či nechtiac donúťte deti prichádzať ku mne, ale: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18,16 SSV). Teda naša úloha rodičov je najmä žiť taký život viery, ktorý vie druhých osloviť a je pre nich lákavý. Potom aj naše najmä dorastajúce deti môžeme k takémuto životu pozývať. Ako rodičia samozrejme máme svoje úlohy aj v živote viery našich detí, ale určite cestou nie je, že to budeme robiť „aj cez mŕtvoly“, lebo tou mŕtvolou môže byť práve viera našich detí v dospelosti.

Všetkých, ktorí vedú deti vo vzťahu k Bohu, či už ide o kňazov, pastorov, katechétov a pod. pozývam, aby sme vždy mali pred sebou dieťa ako Božie dieťa a tiež dieťa nejakých rodičov, ktorému patrí úcta a rešpekt, a že máme rešpektovať slobodu dieťaťa, obdobne ako Boh rešpektuje našu slobodu. Podľa mňa odpoveďou väčšiny detí na im prejavenú úctu a rešpekt, je aj ich úcta a rešpekt voči nám, samozrejme so zohľadnením ich veku, mentálnych daností a skúseností. Toto platí pre všetkých, ale osobitne dôležito pre tých, ktorí vovádzajú deti do života viery. Prežívanie viery je v jadre našej osobnosti, preto je si potrebné skutočne dávať pozor, aby sme niekomu nevštepili taký obraz Boha, aký Boh nie je. A Boh je predovšetkým, a nad všetko ostatné milujúcim, dobrým a starajúcim sa Otcom a nie prísnym sudcom. Veď už v Starom zákone, ktorý Boha poznal ako Otca len okrajovo sa uvádza: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.“ (Ž 103,8 SSV). A Nový zákon ide ešte hlbšie:

„Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?  Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: ‚Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.‘ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.  A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,31-39 SSV).

A toto je obraz Boha, ktorý v živote viery je potrebné s úctou a rešpektom ponúknuť deťom, tínedžerom a mladým dospelým.

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".