Denník N

Ako Tomáš pripravil časť programového vyhlásenia pre školstvo v Hranolove

V minulej časti sme sa dozvedeli, ako sa Tomáš dozvedel o nevyriešených výzvach, ktoré na neho čakajú na ministerstve. Sotva si však vysúkal rukávy, aby sa pustil do práce na programovom vyhlásení vlády, už mu Robo zaklopal na dvere.

Tomáš sa ocitol v zúfalej situácii. Musel sa postaviť pred svojho šéfa Roba, ktorý mu predstavil svoje predstavy o tom, ako by malo vyzerať programové vyhlásenie vlády v oblasti vzdelávania. Robo nemal žiadne veľké ambície a o vzdelávaní mal stredoveké názory. Jeho nápady boli zastaralé, populistické a nezmyselné. Tomáš sa cítil, ako keby bol na hodine dejepisu, kde sa učil o tom, ako sa robilo školstvo v minulom storočí.

Robo mu povedal, že chce vrátiť zdravý rozum do základných škôl. Ako? No, jednoducho. Budeme oslavovať štátne sviatky tak, ako to robíme už roky – tým, že budeme mať voľno. Ale tentoraz to bude iné voľno. Voľno plné vlastenectva! Aby mal Andrej dušu na mieste. Povedal mu, že treba prispôsobiť ponuku stredných škôl našim firmám a zamestnávateľom. Ako? No, jednoducho. Prestaneme deti pripravovať na život a namiesto toho ich pripravíme na to, aby sa stali dokonalými zamestnancami pre naše firmy. Treba byť tvrdý, aby deti nechodili na vysoké školy len kvôli tomu, aby mali papier. Treba im dať radšej papier, že školu nepotrebujú. Veď na tie trináste dôchodky musí niekto zarobiť, do psej matere.

Tomáš sa snažil pochopiť, čo Robo chce. Ale čím viac ho počúval, tým viac sa mu to zdalo absurdné. Nakoniec sa Tomáš rozhodol povedať Robovi svoj názor, že takto to predsa nemôže do programového vyhlásenia napísať. Robo sa naňho pozrel s pohŕdaním. Povedal mu: “Napíš si tam, čo chceš, hlavne tam nepíš nič konkrétne, najlepšie keď tam napíšeš, ako to pohnojila Ivetina vláda.” “Chcete povedať Igorova, Edova a Ľudova, pán predseda”, namietol Tomáš. “Výborne, Tomáš, vidím, že sa učíš rýchlo, len tak ďalej” odvetil Robo a odišiel.

Tomáš sa pustil do písania programového vyhlásenia vlády v oblasti vzdelávania. Vedel, že nemá veľa času, ani veľa priestoru na manévrovanie. Musel napísať niečo, čo by spĺňalo očakávania jeho voličov, koaličných partnerov a jeho šéfa Roba. A zároveň niečo, čo by nebol úplný nezmysel.

Tomáš sa rozhodol použiť svoju obľúbenú metódu. Zobral si papier a pero a začal písať. Písal všeobecné frázy, ktoré zneli dobre, ale nič neznamenali. Písal vysoké ciele, ktoré boli nereálne, ale zaujímavé. Písal všetko, čo mu napadlo, bez ohľadu na to, či to bolo zmysluplné, uskutočniteľné alebo financovateľné. Snažil sa zaplniť čo najviac strán, aby to vyzeralo, že má veľa nápadov. Používal slová ako reforma, kvalita, inovácia, podpora, zodpovednosť, transparentnosť. Používal slovesá ako zabezpečiť, zvýšiť, zlepšiť, podporiť, skvalitniť. Používal prídavné mená ako udržateľný, konkurencieschopný, inkluzívny, moderný, efektívny. Cítil sa pri tom občas, ako keby písal sci-fi román, ktorý sa odohráva v ideálnom svete, alebo ako keby písal utópiu, ktorá sa nikdy nestane skutočnosťou.

Nakoniec sa Tomáš pozrel na svoje dielo. Bolo to desať strán, ktoré skôr pripomínali víziu na ďalšiu dekádu, a nie konkrétny plán na najbližšie štyri roky, ale aspoň to nebol úplný nezmysel. Aj keď to nebolo najlepšie dielo, ktoré kedy napísal, už nemal čas sa s tým hrať. Musel to odovzdať. Veď PVV si aj tak nik nečíta a keby aj, málokto to pochopí a tí, čo to pochopia, to aj tak neberú vážne. A tých, čo to prečítajú, pochopia a berú vážne, je tak málo, že to nestojí za žiadne obavy. Vďaka Bohu, toto je pozitívny následok nášho rozvráteného školstva.

Teraz najčítanejšie