Denník N

Diagnóza F63.0, časť 15 – Idem sa zabiť!

Veta, ktorú zrejme aspoň raz vyslovil každý gambler, čo sa ocitol po krk vo fekáliách. Vlastne je to najtypickejšia signalizácia dosiahnutia dna tipovacej žumpy. Väčšinou to nešťastník myslí iba ako posledný zúfalý výkrik, adresovaný všetkým naokolo: „Pomôžte mi, som v riti! Povedzte, čo mám robiť, ísť na liečenie? Alebo mi aspoň požičajte (darujte) stotisíc!“ Ja som si kedysi tieto tri slová hovoril iba v duchu, potichu, pre seba, nikoho som nevydieral. A moja odpoveď na hamletovskú otázku bola vždy jednoznačne trojpísmenková.

Zažil som to aj na druhej strane barikády. Potichu mi to šepkali, bezducho prednášali či vydesene ziapali kamaráti-gambleri, od ktorých som sa nedokázal odstrihnúť, ktorým som chcel pomôcť. Abstinujúci závislák zachraňuje aktívneho, jednooký s desiatkou dioptrií bez okuliarov vedie slepca, smiešne! Našťastie sa nestalo nič tragické, kamoši stále žijú, pravidelne sa viac či menej úspešne snažia abstinovať, občas zakopnú, spadnú a zase začínajú od nuly. Podrobnosti už nepoznám, nakoniec som im dal zbohom, definitívne. Zradil som ich?

Ak aj áno, musel som, fakt! Ohrozovali mi zdravie, život, ľudí, ktorých milujem. Nešlo o to, že by sa mi vyhrážali, žobrali či kradli, iba som už nedokázal počúvať ich príbehy. Profesionálny psychológ či psychiater sa vie chrániť, odosobniť sa od osudov klientov, ale ja som už naozaj nevládal, strašne ma to ubíjalo. Pre amatéra je to neúnosný risk. Stačilo by raz zle odhadnúť kamarátov stav, skutočný zmysel jeho slov, nesprávne vyhodnotiť signály, nespravodlivo ho poslať do… preč, a…

Fakt mi je to strašne ľúto! Išlo aj o chalana, s ktorým som vyrastal, bral som ho ako brata, rozumeli sme si aj bez slov, ale už som si proste musel vybrať. On, alebo život, rodina, moje dievčatá! Vždy som mával ideálny tlak 120/80, aj v najvypätejších chvíľach, dokonca aj pár minút pred koncom finále majstrovstiev sveta v hokeji 2002, podľa môjho srdca by sa dali kalibrovať tlakomery, a zrazu sa mi krvná pumpa zbláznila. Kardiológ ma dôrazne žiadal, aby som minimalizoval stres, tak som ho počúvol. Prepáč, kámo…

Nie, už som ďalej nevládal počúvať tie tri slová. Neznamenajú len to, že gambler je na dne, ale zároveň mu posielajú jasný signál, že prišiel čas, aby sa jeho trápenie skončilo, aby sa problém vyriešil, jedným či druhým spôsobom. Buď v ňom prevládne pokora a skúsi sa liečiť, alebo zvíťazí hrdosť, pýcha. Potom sa často stane to, čo som opísal v Gamblerovi:

Človek si nahovára, že je všetko v poriadku, ale po mesiaci abstinencie je z neho troska a pre tiket urobí hocičo. Prehral som milión, nemám nič, ale keby sa mi podarilo zohnať peniaze, hneď s nimi bežím do Viki. Merde, závislosti ma vždy iritovali, veď papa je alkoholik, a teraz aj ja… Nie, radšej sa zabijem! Nič iné si nezaslúžim, som zlodej, najpodlejší na svete, čo okradol otca. Nech je, aký je, je to papa. Vlastne nie, kašlať naňho, bitkára, ožrana, primitíva homofóbneho, veď koľkokrát ma zbil a ponížil?! Už roky ma volá iba debil a idiot. A uráža ma aj nevedomky, anonymne, nadávajúc na odporných buzošov, perverzných teplošov. Keby vedel, že aj synáčik…

Merde, tma ako v rohu, baterka sliepňa a všade ľad. Zabijem sa tu, dolámem si väzy, hehe, veď práve to chcem. Len kráčaj, ty imbécile, nes svoj kríž! Už si zašiel priďaleko, vrátiť sa nemôžeš. Odporný mráz, muselo tak prituhnúť? Teplomer za oknom ukazoval mínus sedem, a to bolo pred hodinou. Momentálne je už isto desať pod nulou, hoci na Vianoce sa dalo kúpať a odvtedy len prší a prší. Ale aspoň nezomriem ako Jesenin, so slučkou na krku, vraj to hrozne bolí. Ešteže som včera sledoval s maman tú rosamundopilcherovskú chujovinu. Ukázali mi tam rafinovanejší spôsob ‒ opijem sa, ľahnem si na zem, zaspím, do rána zo mňa bude kocka ľadu. Hehe, vodka s ľadom, obľúbený drink papa. Naučil sa ju piť ešte za komunizmu, v Rusku, ale po revolúcii Stoličnuju vymenil za jemnú švédsku Absolut. Pol litra jeho absolutky, liter stopercentnej pomarančovej šťavy, veľká plastová fľaša, dokonalý samovražedný koktail. Chutí ako skazený džús, určite ho do seba dostanem aj ja, alkoholický panic.

Zajtra priletí papa z Mníchova. Mon Dieu, to bude vojna! Maman, pardon moi! Uverila si, že ma bolí hlava a idem si ľahnúť, no a po polhodine som vykĺzol z detskej po špiónsky, cez okno. Ráno mi prinesieš kakavko do postele, ako vždy, keď alkoholik nie je doma… Bože, prepáč! Párkrát som ti už na deň, dva ušiel a ty si sa potom pred papa tvárila akože nič, takže peklo sa rozpúta až večer. Vari ťa nezamorduje! Nechal som síce za Poslednou večerou vysvetľujúci list, ale ak sa rozzúri…

Tak, a som tu. Fakt to chcem spraviť? Naše tajné miesto, Robo! Prečo si nezavolal, neprišiel, nepomohol, veď máš v zošite vpísané všetko, hotový román. Navyše včera som chýbal, to ti nedoplo? A čo ty, najlepší kamarát, učiteľ, dôverník, radca, moje tout? Aj ty si sa na mňa vysral? Hodili ste ma cez palubu, nesmelého buzeranta, ufňukaného básnika, dementného dyslektika! Nepotrebujem vás, urobím to! Sem s tou vodkou, au trot!

No teda, dobré! Od obeda som nepil, nech mám ťah ako ťava, merde, fľaša je prázdna. Do kríkov s ňou! Na abstinenta slušný výkon, n’est-ce pas? A bol v tom vôbec alkohol?! Pohoda, čisté zmysly, len teplo, priam horúco, hehe, horí mi hlava. Vyzlečiem sa? Preč s vetrovkou, hehe! Sveter, tričko? Do lesa s vami. Čižmy, rifle, spodky? Do kríkov. Všetko dolu, aj slipy, hehe! Prečo sa vlastne chcem zabiť? Som Boh, omnipotentný bradatý deduško, nezomriem, zbehnem dole a zajebem papa! A pôjdem za ním a šepnem mu, že ho… Nie, nikomu nič nepoviem, nikoho nezabijem, len vezmem pas, vyleziem na výpadovku a ujdem do Paríža. Merde, zima, strašná! Kde sú veci, musím sa, hik, obliecť… Nebudem stopovať nahý. Hnusný alkohol, hik, nič neviem nájsť, hlava sa mi točí, som mimo. Ako vtedy, hik, keď sme spolu išli k nám… Bol som z teba hotový, hik, nedostal som zo seba ani, hik, slovo… Bolí to, reže, hik, páli, príšerne… Merde, nemalo, hik, to bolieť… Hrozná zima, hik… Nechcem…

Teraz najčítanejšie

Rasťo Kubis

"Tu leží Rasťo Kubis, vyliečený gambler. Vydržal, česť jeho pamiatke!" Verím, že tieto slová budú raz stáť na mojom náhrobnom kameni. Áno, som závislák! Posledný tiket som síce podal pred 18 rokmi, štvrtého júna 2005, ale definitívne ma vylieči až Cháron, ako každého gamblera. Dovtedy budem abstinovať a nezlyhám, prisahám! A niečo vám o tom všetkom vyrozprávam.