Denník N

Zelená nádej s anjelskými krídlami

Teplý vánok sa dnes obliekol do slnka a spolu s prvými lastovičkami vítal jar. Zapozerala som sa z okna na sýto zelenú farbu trávy a pučiacich stromov na kopci oproti, a v duchu som rozmýšľala, či sa už niekomu podarilo zmiešať na svojej palete tak prekrásnu farbu plnú nádeje. „Asi len príroda dokáže miešať tie najpríťažlivejšie farby,“ uzavrela som po chvíli, a oprela som si, už skoro úplne vychladnutý pohár kávy, o líce.

Už si oblečená, Kristínka? Musíme sa ponáhľať, keď prídeme neskoro, doktor ma zoberie až pred obedom. Býva tam veľmi veľa ľudí,“ ozvalo sa z kuchyne.

Už idem, ale ešte máme čas, mami,“ odchlipla som a pozrela na hodiny.

Ach, najradšej by som už bola doma,“ ukončila mamka pokorne a ticho.

Po týchto slovách mi káva zhorkla. Pretrhla sa pokojná scenéria krásneho pohľadu z okna, nemilosrdne ju sotila tvrdá realita nasledujúcich chvíľ. Cesta, čakanie, kontrola, čakanie, vyšetrenie, čakanie, verdikt a cesta domov.

Ako obyčajne, tak aj teraz, mamka si obliekla elegantné nohavice, blúzku a sako. Vždy sa k doktorom obliekala veľmi elegantne. Nie príliš výrazne, ale elegantne. Mala proste vkus.

Cesta na kontrolu bola dlhá a tichá. A vôbec ma to neprekvapilo, nijako sa totiž nelíšila od iných ciest, ktoré sme už toľkokrát týmto smerom precestovali. Cesty s cieľovou zastávkou – nemocnica. Myšlienky, ktoré sme mali zacyklené v hlavách nás úplne paralyzovali. Ústa pod ich váhou stŕpli, a ani jedna z nás sa nezmohla ani na slovo.

Tak, a sme tu,“ povedala som, aby som trošku oživila nás, a aj napätú situáciu, v ktorej sme sa nedobrovoľne nachádzali.

Už aby sme boli doma,“ zopakovala znova svoju požiadavku mamka.

Bude aj to, o chvíľu pôjdeme naspäť,“ márne som sa snažila pozbierať roztrúsenú nádej, tá nám unikala pomedzi prsty.

Bludisko ľudských osudov, cestičky kľukatých nástrah, pádov, ale aj radostných správ, ktoré nám zázračne dávajú krídla. Nemocnica. Ľudia chodili sprava doľava, obchádzali sa, niekedy do seba omylom vrazili. Vtedy, alebo iba vtedy, sa na seba na okamih pozreli, ospravedlňujúco a milo. Každý si so sebou niesol svoj batoh myšlienok, trápení, očakávaní, strachu a bolesti, dobrých posolstiev, či radosti. Človek veľakrát netuší, čo si v nemocnici z batohu vyloží, a čo tam zostane. Ani my sme to, bohužiaľ, nevedeli.

K nemocnici sme sa približovali rýchlym krokom. Občas v taške zacinkotal pohár s medom, občas zašuchotali domáce bylinky. Pre pána doktora, aby bol zdravý. A vlastne, aby bola zdravá aj jeho sestrička, aj pre ňu sme niesli med a bylinky. Mamka to považovala za povinnosť, na rozdiel odo mňa.

Dobrý deň, neviete prosím kde je pavilón B?“ opýtala sa nás neznáma babička opretá o barlu. Zdalo sa mi, že o šedú barlu nemala opretú len polovicu svojho tela, ale aj polovicu svojej duše. Oči mala ešte smutnejšie ako my dve dokopy..

Dobrý deň, samozrejme, odprevadím vás tam. Ťažko by sa to vysvetľovalo,“ náhlivo odpovedala mamka.

Asi v tej chvíli zabudla na svojho doktora, na hrkajúci med a bylinky, ktoré bolo treba odovzdať, možno zabudla na svoju kontrolu a vyšetrenie, alebo na ne len chcela zabudnúť. Skôr si však myslím, že len chcela zdieľať niečí smútok, aby sa rozdelil, aby bol ľahší a babičkine oči veselšie.

Zo srdca vám ďakujem,“ odpovedala babička, keď sme prišli k pavilónu.

Jej oči sa na chvíľu rozžiarili. Asi sa potešila, že jej jeden kamienok z batohu trápení vypadol. Nemusela rozmýšľať kde ísť, kde odbočiť, kde ísť rovno a potom doprava. Bola na mieste. Už len počkať na zavolanie. Babičku sme odprevadili rovno pred ambulanciu.

Vôbec nemáte zač. Prajem vám všetko dobré!“ mamka to myslela viac ako úprimne. Vždy priala ľuďom všetko len to dobré.

No, ale teraz si naozaj švihnime, mami,“ začala som poháňať pre zmenu ja, pretože sa mi chvíľu zazdalo, že mamka zabudla na to, prečo sme sem prišli. Babička so smutnými očami jej akoby na krátky okamih vytiahla jej vlastný, ťažký balvan z hrude. Rozprávala o jej ťažkej chôdzi, o ambulancii, kde išla, o taške, ktorá tiež nebola najľahšia. Zrejme v nej tiež mala nejaký hrkotajúci med pre doktora a sprevádzajúci personál.

Znova sme krúžili a točili, išli rovno a išli výťahom, najskôr doprava a potom doľava, pomedzi tých ľudí, pomedzi tie ich batohy víťazstiev, ale aj boľavých prehier. A odrazu sme boli tam. Pred ambulanciou. Podľa mňa by tam mamka trafila už aj poslepiačky.

Dobrý deň,“ pozdravila mamka, ako vždy zdvorilo.

Asi traja ľudia jej pozdrav opätovali. Aj pohľad a prikývnutie hlavy sa v nemocnici počíta.

Zapísali sme sa na listinu čakajúcich. Boli sme pod mojím obľúbeným číslom – jedenásť.

To by mohlo priniesť šťastie,“ pomyslela som si.

Sadli sme si na kraj starej koženej sedačky, ktorá bola z veľkej časti na kraji roztrhnutá. A čakali a čakali. Sestrička chodila dnu a von, ľudia vchádzali a vychádzali. Niektorí s úsmevom, iní bez neho. Bez úsmevu, a aj bez ďalšieho záblesku akéhokoľvek záujmu, mĺkvo mierili k východovým dverám. Niekto by si povedal, že nevychovaní, ja som však bola presvedčená o tom, že skôr nešťastní.

Možno im v batohu zostalo priveľa, alebo možno im tam zostalo to, čo práve nechceli. Smútok, zlé správy a slzy do toho. A so zaslzenými očami, sa nikto z nás, nepozerá na svet rád.

V čakárni sme čakali znova bez slov. Zrazu sestrička otvorila dvere a zo zoznamu prečítala číslo jedenásť. Naše číslo. Naše šťastné číslo. Mamka vstala, bylinky zašuchotali a medy zahrkotali. Letmo sa na mňa usmiala, a už bola pri dverách. Bolo to dosť ďaleko na to, aby videla moje zaslzené oči, našťastie. Tak veľmi som sa bála. Celý ten čas, celú cestu, a aj ten čas v čakárni. No práve ja som musela byť tá silnejšia, presviedčala som sa.

Mamka vyšla z ambulancie asi po štvrťhodine. Ešte sa stihla obrátiť k dverám, zapriať sestričke všetko dobré, potom už iba jemne zavrela dvere. Pri zatváraní ešte jedno „ďakujem!“ Verím tomu, že už bolo niekoľké v poradí. V čakárni sa všetkým pozdravila na odchod a znova popriala všetko dobré. Odkývli jej tí istí, ktorí pri príchode.

Zdalo sa mi, že mamka má dobré správy, usmievala sa.

Bol taký milý,“ začala sama od seba.

A čo ti povedal?“ bola som taká netrpezlivá, že v tom momente mi bolo úplne jedno, či bol doktor milý, alebo nie, či sa za med poďakoval, alebo to bral ako samozrejmosť. Bolo mi všetko úplne ľahostajné, chcela som počuť iba konečný výsledok vyšetrenia.

Povedal mi, že pri mne si to môže dovoliť, a ako sa so mnou rozprával, chvíľu cvičil na hrazde.“

Čože?” neverila som vlastným ušiam.

No, on mi tak verí, že ako sme sa rozprávali, trochu cvičil,” dovysvetľovala mamka.

Tak som dobre počula, ale nechcela som sa uberať doktorovým fitness harmonogramom. V tomto momente mi to pripadalo viac ako zbytočné.

Ale čo ti povedal?“ ako malé dieťa, neopúšťala som svoju otázku.

A za med sa veľmi pekne poďakoval. Aj sestrička,“ mamka si držala líniu svojej témy, a ja som vycítila strach a bolesť.

Ale čo ti povedal? Ako výsledky? Kontrola?” nedala som sa.

Vtedy sme sa na seba pozreli, a ja som uvidela zhasínajúcu nádej, v jej krásne zelených očiach. Slzy ich farbu ešte viac zvýrazňovali.

Zle,” v tom momente zo seba nedokázala vytiahnuť žiadne ďalšie slovo a moje otázky sa tiež začali triasť v kolenách.

Čo to znamená, zle?“ zámerne som vyberala čo najkratšie vety, aby ma v súvetiach hlas nesklamal a nerozochvel sa.

Odporučil mi knihu, ktorú by som si mohla prečítať, vraj je dobrá,“ znova zvrtla mamka.

Čo to s tým všetkým má?“ môj smútok sa začal meniť na hnev. Na doktora, sestričku, na výsledky, osud, tú chvíľu, vlastne na všetko. Ale skôr ako hnev, to bola bolesť a bezradnosť.

A ešte mi dal jednu brožúrku,“ pokračovala mamka vo svojich bibliografických odkazoch.

Akú? A načo?“

Brožúrka o transplantácii,“ uzavrela s hrkotajúcim hlasom.

Je to také zlé, že sa uvažuje o transplantácii?“ vytlačila som zo seba o čosi dlhšiu otázku, no pri poslednej slabike ma môj hlas už zradil.

Asi áno, zatiaľ si to mám iba prečítať.”

A nastalo ticho. Celý čas, celú cestu domov. Obidve sme sa báli, že jediným slovom, jediným zachvením hlasu, jedna druhú rozplačeme, a potom už vôbec neunesieme ten ťažký batoh bolesti. Stále som si opakovala: „Ja musím byť tá silnejšia, ja musím byť teraz oporou,“ ale sama som tomu neverila.

Tých našich spoločných tichých ciest bolo ešte veľmi veľa. Mamka, vždy elegantne oblečená, so zelenými očami nádeje, dávala nádej blúdiacim ľuďom, ktorí hľadali smer, pavilón, ambulanciu, svoje šťastie. A ona mala zrejme, ten svoj kompas permanentne rozštelovaný. Nie a nie nájsť svoju šťastnú hviezdu. Dlhodobé zatmenie, olovená váha prežívaných dní.

Brožúrka ostala ležať na stole a odporúčanú svetovú literatúru sme si nestihli ani len zohnať, nie to ešte prečítať. Zrejme tie odporúčania prišli už prineskoro.

A zrazu si tu nebola. Zbledla zelená nádej v tvojich očiach. Tvoje veci ešte dlho ležali kade tade, a ja ich ešte aj teraz, stále vidím pred sebou,…na posteli, v skrini, bohužiaľ však, už iba v mojich spomienkach. Keď si chodievala do obchodu, zvyčajne si mala oblečenú modrú vestu so žltou bundou, do kostola čierne nohavice s blúzkou a ružovým sakom. K doktorom si chodievala oblečená vždy elegantne, odhora až nadol do svojho strachu, ale aj skrytej nádeje v lepšie správy. Tak krásne tie veci voňali tebou, tým uplynulým časom a mojimi spomienkami. Veľmi dlho som sa ich bála dotknúť, aby náhodou nezmizli….presne tak ako ty.

Teraz najčítanejšie