Denník N

Labutia pieseň petržalského azbestu alebo azbestový idiotizmus.

Nedávno sa vraj začalo s odstraňovaním kopca na okraji Bratislavy, ktorý vznikol zo stavebného odpadu pri búraní starej Petržalky. Podľa riaditeľa spoločnosti, ktorá realizuje tento projekt, by sa malo 96 % tohto odpadu znova využiť. Je to naozaj dobrá správa, ale… Nebojte sa. Nikoho strašiť nebudem.

Pre mimobratislavských čitateľov je tu zopár informácií. Tento úzky kopec vznikol v 70. rokoch minulého storočia, ďaleko od južného okraja Bratislavy. Má dĺžku necelých 500 m. Vďaka vrstve zeminy sa postupom času z neho stal zelený kopec pokrytý aspoň z časti trávou a náletovými drevinami. Niekoľko rokov na ňom bola prevádzkovaná dráha pre terénne štvorkolky. Prirodzene s občasným „prachovým“ bonusom. V súčasnosti sa nachádza v bezprostrednej blízkosti dvoch obytných zón a obsahuje približne tristotisíc ton stavebného odpadu vrátane azbestového. Jeho povrch bol už pred sanáciou výrazne narušený aj v dôsledku odvozu jeho časti pri budovaní násypu k najnovšiemu bratislavskému mostu, na úseku diaľnice D4 pri Jarovciach. Ten však bol po námietkach, že obsahuje azbest, odvezený a nahradený niečím iným. Dá sa predpokladať, že noví aktéri tejto sanácie sú o tejto kauze dobre informovaní a majú dobre rozmyslené, ako s tým kopcom naložia. Musia totiž počítať s podobnými námietkami.  

Tento blog však nemá vyvolať obavy z vypuknutia nejakých nových hrôzostrašných azbestových scenárov, ale skôr zo zopakovania absurdného cirkusu okolo toho, ktorý by sa podobal na ten „mostový“. Stál dosť peňazí a spôsobil aj zdržanie dôležitej stavby. Preto si pripomeňme, že hlavný argument nahradenia už navezeného stavebného odpadu z petržalského kopca bol ten, že „azbest tam nemá čo hľadať“ (Arpád Érsek). Totiž analýza troch (!!!) vzoriek „prekvapujúco“ potvrdila, že tam boli aj nejaké azbestové vlákna. Bola však úplne zbytočná asi tak, ako keby sme chceli analýzou dokázať prítomnosť kyslíka vo vzduchu. To, že tam nejaký azbest bol, muselo byť každému jasné, pretože stavebný odpad obsahoval eternit zo striech starých petržalských domov a aj azbest z iných novších stavieb.

Azbest, mimoriadne nebezpečná látka?

Väčšina diskusií o zdraviu škodlivých látkach sa vo verejnosti často povrchne točí okolo toho, či táto látka niekde je alebo nie je, a to bez akéhokoľvek kontextu. Ak by sme to brali dôsledne, malo by to zákonite viesť vždy k absurdnému záveru, že naša planéta je pre život nevhodná, pretože si môžeme byť istí, že všade nejakú problematickú látku nájdeme. Tu ani nehovorím o tom, že všetky látky, ktoré potrebujeme k životu, vrátane vody, kyslíka a čokoládových nanukov, nás môžu dostať na druhý svet. Je to len otázka „dávky“, resp. koncentrácie. Azbest je chápaný vo verejnosti ako mimoriadne nebezpečná látka a to bez ohľadu na jej koncentráciu, množstvo alebo formu. Možno ho vždy spoľahlivo aj bez zlého úmyslu vytiahnuť ako nejakú veľkú hrozbu. Ak sa to však robí v prípadoch, keď riziká sú malé, spoločnosť sa dostáva do pasce úplne opačného extrému, ktorou je znecitlivenie k skutočne veľkým rizikám. To sa, samozrejme, netýka iba azbestu.

Niekedy je poukazovanie na nebezpečenstvá azbestu skutočne komické. Fajčiar „finalizujúci“ druhú krabičku cigariet denne na ceste z krčmy bľabotá o nebezpečenstvách susedovej eternitovej strechy, ktorá je aj po 80 rokoch rozhodne v lepšom stave ako on sám vo svojej tridsiatke. Asi to nevie, ale niektoré látky, ktoré práve inhaluje v cigaretovom dyme, sú v chemických laboratóriách v špeciálnych baleniach označených piktogramom lebky. Alebo, naopak, „ultrazdravá“ vegánka oblepená detoxikačnými náplasťami (kde by sa v nej vzali toxíny, ale istota je istota), mudrujúca o kontaminácii podzemných vôd nejakým kúskom azbestocementu asi tiež nevie, že jeho chemické zloženie z neho nerobí jedovatú látku a navyše ani nie je rozpustný vo vode. Omnoho horšie však je, že charakter tragikomédie mala aj diskusia o azbeste v našom násype na „omnoho vyššej úrovni“.

Koľko azbestu je v petržalskom kopci?          

Vyzerá to tak, že k tomu potrebujeme mať výsledky rôznych špeciálnych analýz. Nemôžeme však urobiť nič hlúpejšie, ako ich niekde objednať a potom prirodzene za ne zaplatiť horibilné peniaze. Prečo? Napriek tomu, že chemici a mineralógovia majú v súčasnosti k dispozícii úžasnú prístrojovú techniku, kvantitatívne analyzovať niektoré látky je ešte vždy časovo a finančne veľmi náročné. Napríklad pomerne ľahko vieme dokázať prítomnosť mimoriadne nízkych koncentrácií drog alebo liečiv v komunálnych odpadových vodách, no na získanie odpovede na našu otázku by nestačilo urobiť ani stovky mikroskopických analýz na prítomnosť vláken azbestu. Výsledok v podobe kvantitatívneho obsahu azbestu, aj za cenu rozkopania kopca a obrovských finančných nákladov, by bol poriadne uletený. (Dôvodmi tu cteného čitateľa obťažovať nebudem.) Priemerný obsah azbestu v našom kopci však vieme pomerne dobre odhadnúť.

Predstavme si napríklad „najhorší“ prípad, že máme sutiny prízemného domu s eternitovou strechou. V nej je obsah azbestu na úrovni približne desiatich hmotnostných percent, ale na ľahkú eternitovú strechu pripadá iba malá časť hmotnosti celého domu. Obsah azbestových minerálov v týchto sutinách bude teda zanedbateľný. Pri iných typoch stavieb, napríklad starších panelových, by sme prišli k ešte nižšiemu obsahu. Navyše, nás nezaujíma celkový obsah azbestu, ale iba tej časti, ktorá má potenciál byť uvoľnená v podobe prachových častíc. Tá je v porovnaní s tou bezpečne fixovanou taktiež veľmi nízka. Ak zároveň zoberieme do úvahy, že eternitové strechy mala iba menšia časť petržalských domov a zároveň, že v kopci je aj odpadový azbest z výstavby sídliska, dostávame sa k záveru, že táto nebezpečná časť azbestu je v uvedenej kope mizivou zložkou. Lokálne oscilácie tohto obsahu sa síce môžu líšiť, ale celková „pravda“ o azbeste v našom kopci je tá, že ho tvorí iba jeho úplne mizivá časť.

Čo by na petržalský kopec povedali obyvatelia Dobšinej

Bolo by skutočne zaujímavé vypočuť si ich názor. Tí majú viac ako pol storočia v bezprostrednej blízkosti mesta odkrytý kopec, na ktorom sa ťažila hornina s azbestovým minerálom chryzotilom. Tam sa z nej aj izoloval azbest. Doteraz je to významná ekologická záťaž a v kontexte s tým je skutočne hanebné, čím sa to tu v Bratislave aj popri iných vážnych environmentálnych problémoch zaoberáme. S našimi petržalskými nárokmi na životné prostredie by sme museli celý ten kopec v Dobšinej niekam odviezť. Kam asi? Pravdepodobne na Mars. Tam radšej nie, pretože tam sa podľa Elona Muska čoskoro, teda o pár miliárd rokov, budeme musieť presťahovať. Asi by sa nad našimi problémami pousmiali aj obyvatelia Púchova a Nitry, kde boli niekedy závody na obrovskú výrobu azbestocementových výrobkov.

Alebo porovnajme, asi akú dávku prachu dostávajú obyvatelia niektorých našich panelákov pri výmene starých azbestovocementových kanalizačných potrubí, keď niekoľko dní majú tento prach všade. Takú dávku by nedostali, ani keby na hotovom mostovom násype sedeli dvetisíc rokov. Niečo sa im dostane do pľúc aj v ich panelákových pivniciach, prípadne počas schôdzí nájomníkov v týchto spoločných priestoroch. Ešte vždy tam nájdeme elektroizolačné doštičky takmer z čistého azbestu. Ešte nedávno, teda začiatkom tohto storočia, sa pitná voda často transportovala niekoľkokilometrovými azbestocementovými rúrami, vďaka čomu sme si mnohí užili trochu azbestu aj v pitnej vode a v potravinách.

A ešte jedna užitočná úvaha. Myslím, že by sme si mohli blahoželať, keby obsah niektorých toxických látok v potravinách, ktoré pcháme do seba takmer každý deň, napríklad v podobe pečených a údených delikates a tiež metabolitov nášho „dobrého“ alkoholu, bol na úrovni hmotnostného obsahu prachového azbestu v našom petržalskom kopci. Nie, že by to bolo dôležité, ale keď už hovoríme o petržalskom azbeste, čo myslíte, kde by ste v Petržalke našli na exponovanom mieste ešte eternitovú strechu? Je na strechách niekoľkých prízemných budov hneď pri brehu rekreačnej vodnej plochy Veľký Draždiak. To, že nejaké azbestové vlákno skončí vo veľmi zriedkavých prípadoch aj v občerstvení tunajšieho bufetu a reštaurácie, prípadne v pľúcach okoloidúcich, je isté. Tá pravdepodobnosť je rozhodne vyššia, ako keby túto „prílohu“ k strave dostali z nášho mostového násypu. (Mimochodom jedna z uvedených budov patrí plastickej chirurgii.)

Obávať sa azbestu je rozumné, ale…

Upozorňovať na nejaký potenciálny environmentálny problém je v úplnom poriadku. Platí to aj v takom prípade, ak sa budeme k tomu vyjadrovať trochu nekompetentne. Máme na to právo a naše obavy môžu byť na mieste. Iná vec je, ak na to reagujú tí, ktorí by o tom mali vedieť viac, riešením, ktoré poškodzuje životné prostredie ešte viac. Nechcem tu kritizovať ani obhajovať nápad budovať mostový násyp zo sutín petržalského kopca, ale ťažko si predstaviť, že azbest vo vyššie spomenutej koncentrácii by v ňom mal byť nejakým environmentálnym problémom. Je to jednoduché. Nemá sa z neho ako dostať v podobe prachových častíc. Silikátové prachové častice majú totiž jednu veľkú výhodu. Ak dopadnú na pôdu alebo nejaký prírodný sediment, zostávajú v ňom v dôsledku vzájomných príťažlivých síl s inými malými časticami v pôde. Tie sprostredkováva malé množstvo vody. Ak sa teda takáto pôda systematicky nerozrušuje napríklad poľnohospodárskou alebo stavebnou činnosťou (čo je aj náš prípad) a pokrýva ju prípadne aj vegetácia, k žiadnej prachovej kontaminácii nedochádza.

Budovanie mostového násypu z nášho kopca malo iste celkom rozumné dôvody. Bolo to jednak zbavenie sa časti petržalských sutín a jednak v dôsledku krátkej transportnej vzdialenosti aj malej kontaminácie vzduchu. Vráťme sa teda k argumentačnej vete „azbest by tam nemal čo hľadať“. Takých viet by sme si mohli vymyslieť viacero. Napríklad azbest na našich strechách rodinných domov, v panelákoch alebo na kopci v Dobšinej by tam tiež nemal čo hľadať. Ale omnoho dôležitejšia je iná požiadavka, a to, že azbest by predovšetkým nemal čo hľadať v našich pľúcach alebo v žalúdku. To má prioritu pred všetkým. Rozhodne pred absenciou azbestu v mostovom násype. Preto ak už tam tie sutiny boli, mali sa tam nechať a nie to celé znovu rozrýpať a prevážať niekam inam. Pretože to bez prachového znečistenia vzduchu vykonať nemožno. A tí, ktorí si to odniesli najviac, nie sme my filozofujúci o tomto probléme, ale asi na veľké prekvapenie mnohých robotníci, ktorých zvyčajne tento problém vôbec nezaujíma.

Všimnime si teraz túto tak trochu hotentotskú vetu: „V troch vzorkách posledného testovania sa podľa Ministerstva dopravy a výstavby SR vyskytoval azbest, ktorý síce po zakopaní do zeme neohrozuje zdravie ľudí, avšak manipulácia s ním je nebezpečná a nemal byť použitý pod diaľnicou.“ (Citácia.) Takže ministerstvu to bolo jasné. Napriek tomu sa násyp odviezol. Samozrejme s nevyhnutnou prachovou kontamináciou vzduchu. Vôbec si nemyslím, že je to nejaká tragédia, ale pre „citlivé, environmentálne založené duše tohto sporu“ by to mal byť dosť veľký problém.

Zdá sa mi, že vyrukovať s hrozbou azbestu v našom násype pri tom, ako sme polstoročia ignorovali buď úplne, alebo čiastočne otvorený kopec vystavený veternej a inej erózii, a zároveň popri iných skutočne vážnych environmentálnych problémoch Slovenska, je vskutku perverzné. Ináč, väčšina obyvateľov Bratislavy asi nevie, že tento kopec je otvorený najmä zo západnej strany a že zo zarovnaných stavebných sutín je budovaná aj široká poľná cesta za železničnou traťou. Tá bezprostredne hraničí s využívanou poľnohospodárskou pôdou, takže v nej a v nejakých plodinách náš prach desiatky rokov končil aj tam.

Nerobme paniku, ale kontrolujme ich.

Na rozdiel od mostového násypu, náš petržalský kopec je v súčasnosti v bezprostrednej blízkosti obytných domov. Navyše jeho veľká časť je prístupná veternej erózii. To je dosť vážny rozdiel. Ak teda máme také vysoké nároky na mostový násyp bez azbestu, iste nás bude viac trápiť, či obyvatelia všetkých obytných zón v okolí petržalského kopca nebudú musieť počas jeho ročného odstraňovania (dúfajme, že nie viac) inhalovať jeho prach pri nakladaní na autá a jeho odvoze. Ak by teda bola priorita práve to, tak jeho likvidácia by mala trvať čo najkratšie, a mala by sa podľa možnosti zmestiť do chladných a mokrých mesiacov ešte pred začiatkom leta. Nie pre azbest, ale pre prach. Napriek sľubom spoločnosti, že sa bude tento kopec zvlhčovať kropením s cieľom zabrániť úniku prachu do okolia, je ťažko predstaviteľné, že sa tomu v letných mesiacoch a silnom vetre podarí zabrániť. Väčšina našich obyvateľov má k akémukoľvek prachu vypestovanú pomerne vysokú toleranciu a je ochotná nastražiť uši iba pri slove azbest. A to aj v prípade, keď v porovnaní s inými, je jeho riziko úplne bezvýznamné. Na to, že na iný typ takmer každodenného a zároveň nebezpečného prachu vo vysokých koncentráciách nereagujeme, som nedávno poukázal v blogu (odkaz na konci).

Takže odporúčal by som, aby si prach pri sanácii nášho kopca aspoň obyvatelia blízkych sídlisk všímali. Týka sa to však aj celej Petržalky, pretože malým prachovým časticiam celej tejto mestskej časti nerobí žiaden problém „preletieť“ skutočne na veľké vzdialenosti, napríklad aj do historického jadra Bratislavy. No a mohli by sme sa pri tom možno aj pozrieť na to, ako a kam ten kopec odvezú. A keď to dopadne dobre, úprimne za to poďakujme.

Žiadna labutia pieseň sa aj tak spievať nebude.

Zánik petržalského kopca, samozrejme, nie je žiadnou labuťou piesňou ani petržalského a ani žiadneho iného azbestu. To, že sa na Slovensku zbavíme azbestu, je úplná ilúzia. Vyrobilo sa ho tu príliš veľa. To znamená, že azbestové vlákna by sme ešte vždy mohli nájsť kdekade. Napríklad aj v našich panelákoch. No to neznamená, že ich po vzore diaľničného násypu zbúrame s argumentáciou, že azbest tam nemá čo hľadať.

Na záver by sme si mohli trochu zlepšiť náladu niečím iným: hľadaním arzénu v tom istom mostovom násype. „Ja som minulý týždeň telefonoval s jednou biologičkou, a keď som jej hovoril o arzéne, tak mi povedala, že ide o plyn“. Povedal niekdajší minister dopravy, ináč celkom sympatický chlapík, Arpád Érsek. No mohol sa spýtať radšej nejakého iného odborníka, napríklad husľového virtuóza alebo módnej návrhárky. Dobre, že sa neobrátil na chemikov, pretože tí sú v dôsledku chemikálií dávno mŕtvi a ak náhodou ešte dýchajú, všetko popletú. Pretože arzén pri bežných teplotách a tlakoch naozaj plyn nie je. Nebuďme však naňho zlí, možno si to trochu poplietol s kyslíkom alebo vodíkom a možno ho iba sekretárka omylom spojila nie s biologičkou, ale s ezoterickou poradňou. A možno to skutočne bola biologička a mala na mysli arzán (AsH3), veľmi jedovatý plyn zapáchajúci po cesnaku. Čo by mal však robiť v násype, nie je celkom jasné. Ale ak by chceli nasilu nájsť nejaký arzén, prípadne aj arzán u nás na Slovensku, nech sa páči. Sú tu banské odpadové vody. Napríklad hneď tu nad Pezinkom.

Odkazy:

https://www.bratislavskenoviny.sk/aktuality/78529-zacalo-sa-s-odstranovanim-petrzalskeho-kopca-tvori-ho-viac-ako-300-tisic-ton-trosiek-starej-petrzalky

https://regiony.zoznam.sk/rozhovor-ersek-o-d4-r7-na-stavbe-su-latky-ktore-tam-nemaju-co-robit-dal-som-ultimatum/

https://sita.sk/nasadoprava/v-nasypoch-na-stavbe-d4-a-r7-zistili-vyskyt-nepovolenych-latok-nasli-nebezpecny-azbest/

https://dennikn.sk/blog/3535908/klamem-az-sa-prasi-ine-vychodisko-nemam/

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ