Denník N

Exil Pink Floyd na ostrove

Rolling Stones nahrali slávny album Exile on the Main St., ktorý patrí medzi ich najlepšie. Pink Floyd taký album nenahrali, v skutočnosti však išli do exilu na ostrov a nahrali ďalší album, ktorý sa nevolá Pink Floyd. Ale On an Island.

Po období prebúdzania ducha Pink Floyd a definitívnej ukážke toho, v akej sú forme, nastalo ticho. Dlhé ticho. Fanúšikovia určite špekulovali, či vydrží novonastolené „tempo“ vydávania nového materiálu spojeného s koncertným turné. Sedem rokov po vydaní Division Bell sa však nič nedialo. Aspoň čo sa týka nového albumu Pink Floyd. Namiesto toho však hudobná obec dostala niečo iné. David Gilmour prisľúbil účasť na charitatívnom podujatí Meltdown konanom v júni 2001 a prichystal si špeciálny koncert.

Na jeho začiatku sa objavil v rifliach a tričku, len sám s gitarou v ruke. Nezorientovaný návštevník by si postaršieho pána s uvoľneným správaním pomýlil s gitarovým technikom, ktorý len skúša aparatúru. Hlavne keď začal len tak brnkať po strunách a púšťať rôzne noty. Čoskoro však začal naznačovať čo príde a keď obecenstvo spoznalo, že ide o Shine On You Crazy Diamond, vypuklo nadšenie. Pekný úvod koncertu.

Na pódiu ho doplnil Dick Parry, ktorý s Pink Floyd túto pieseň nahrával v štúdiu viac ako štvrťstoročie dozadu. Táto akustická verzia skladby očarila aj dlhoročných znalcov a naznačila, čo sa bude diať ďalej. David vytiahol skladbu Terrapin, ktorú zložil Syd Barrett, opäť v akustickej podobe. Znela inak ako originál, podaná však bola výborne. Aj pri tretej skladbe, Fat Old Sun ešte z čias albumu Atom Heart Mother stál David na pódiu sám, iba s gitarou. Obavy niektorých fanúšikov, že celý koncert bude len sólo na akustickej gitare, sa však nenaplnilo. Na pódium nastúpila kompletná kapela (deväť hlasov pre zbor + členovia kapely). Nie však štandardnej, rockovej. Na pódiu sa okrem klaviristu, ďalšieho gitaristu a saxofonistu objavuje čelistka a kontrabasista. Okrem pozmenených živých verzií klasík ako Wish You Were Here, Coming Back To Life či Comfortably Numb zazneli aj Davidove obľúbené skladby ako Je Crois Entendre Encore od Bizeta, Dimming of the Day od Richard Thomsona a Hushabye Mountain od bratov Shermanovcov. David naznačil aj novú etapu v kariére. Zaznela nová skladba, Smile. A keď z obecenstva zaznela otázka, kedy bude nový album Pink Floyd, David sa zamyslel a povedal: „Koho to kur*a zaujíma?“

Koncert to bol veľmi zaujímavý (vyšiel aj na DVD) a preto v januári 2002 odohral ešte päť podobných koncertov v Londýne a Paríži. Podľa vlastných slov vyberal materiál výlučne podľa toho, ktoré skladby sa mu páčili. V domácom štúdiu strávil tri mesiace, nachystal nové aranžmány pre koncert. Začiatok roka 2002 priniesol aj zaujímavého hosťa. Nečakane sa objavil klávesák Pink Floyd Richard Wright, aby odohral skladbu zo svojho sólového albumu, Breakthrough. Na pódiu ostal aj počas Comfortably Numb. Koncerty v rokoch 2001/2002 teda ukázali dve veci. Pink Floyd vstúpil do hybernácie, ale samotný David Gilmour tvorí ďalej. Dôvod nie je veľmi zložitý. Zobrať si na plecia váhu mena Pink Floyd je obrovská výzva a námaha, ktorú David na seba zobral viackrát. Veď niesol prápor od polovice 80. rokov takmer celú dekádu. Viac už do toho nechcel ísť, chcel si robiť hudbu tak, ako sa páčilo jemu a byť slobodný. Dokázal všetko čo chcel, o peniaze mu nešlo a už mal vek na to, že chcel skrátka robiť to, čo ho bavilo. A hlavne, nemusel sa ponáhľať.

Svoj prvý sólový album po viac ako dvoch dekádach dával dokopy niekoľko rokov. V podstate celú dekádu. Keďže je po mame umelec a po otcovi vedec, tvorenie hudby je pre neho skladanie puzzle intuitívnym spôsobom. To, čo začalo na Division Bell, sa tu rozvinulo ešte viac. Roky tvoril kúsky hudby a nápady, nahrával to cez Pro Tools na disky, alebo na minidisk. V kuchyni či obývačke toho ponahrával veľa, približne 150 nápadov považoval za použiteľných. Ako sa dokázal vyhnúť vykrádaniu samého seba? Tak že sa schválne dával mimo komfortnej zóny, sadol si za piáno alebo si gitaru naladil inak ako bežne. Podľa vlastných slov sa po období Division Bell síce začal venovať prioritne rodine a nie hudbe, ale nápady do jeho hlavy a prstov prichádzali stále. Kúsok melódie či zaujímavý zvuk tu, harmonický nápad tam. Po rokoch si už povedal, či nie je drzý voči pani múze, že tie nápady len drží v „zásuvke“. To, že sa venoval prioritne rodine neznamenalo, že hudbu flákal. Naopak, ak sa jej už začal venovať, ozval sa v ňom starý dobrý perfekcionizmus. Ozval sa starému kamarátovi a susedovi Phillovi Manzarnerovi, s ktorým sa pozná od 60. rokov, aby mu to pomohol trochu prefiltrovať a poskladať. Tam nastal proces, keď Phill so štúdiovým technikom Andy Jacksonom pracovali na týchto nápadoch, urobili slučky, dodali vokálne nápady, posunuli to do inej polohy. Vrátili to Davidovi, ktorý im dal spätnú väzbu a tak ďalej. Niektoré skladby ako sú Smile alebo Where We Start boli od začiatku tak dobré, že nebolo čo pridávať, bez väčšej zmeny oproti demu znejú dobre aj na albume. To znamená, že vznikli v Davidovom domácom štúdiu, ktoré si zriadil v stodole.

Po pretriedení nápadov nastúpili v máji 2004 do štúdia Abbey Road Studio One, ktoré závesmi zmenšili na tretinu svojej veľkosti, tam bola rytmická sekcia (bubny, perkusie, timpány), ktorá mala prvotné nápady trochu preklepať, ako budú fungovať. Vo vedľajšom štúdiu bola jazzová sekcia, v ktorej bol aj gitarista z ranných čias Pink Floyd a Davidov kamarát Bob Close.

Neskôr sa presunuli do Davidovho štúdia Astoria. Toto bola kostra albumu a všetko išlo dobre, až kým si nezobrali letnú dovolenku a zo sebou CD s nahratou hudbou, aby zhodnotili ako to znie. David po návrate ohlásil, že sa mu to nepáči. Chcel sa vrátiť späť k demám a začať od začiatku. Jediné veci, ktoré sa z Abbey Road dostali na album sú bicie v skladbe Take a Breath, nejaké nápady na piáne od Jools Hollanda a tiež Christa Staintona, ktoré sa zladili s demami a mohli sa použiť. David po lete 2005 do štúdia priniesol posilu, Chris Thomas mal dozerať na prácu. Neoficiálne jeho úloha spočívala v tom, aby držal v malom štúdiu v ruke veľký bič. Potrebovali trochu čerstvej energie, aby album dokončili. Predsa len už v štúdiu pracovali pomaly rok. David podľa vlastných slov (a slov jeho spolupracovníkov) je skôr plachý a introvertný človek, ktorý má tendenciu so všetkým súhlasiť, ale ku koncu albumu sa v ňom prebúdza trochu sebeckosti a chce to mať vo svojich rukách. Chris Thomas mal teda stáť pri ňom a pomáhať mu to dotiahnuť do konca. Jeho prvým vkladom bolo konštatovanie, že album je priveľmi ležérny. Nakoniec pohodový aj ostal, to nie je nevýhoda, ale spočiatku bol spomalený príliš. David sa na to nikdy nesťažoval, povedal že takto to má v hlave a takto to bude aj robiť. Riešením bola jemná úprava tempa niektorých častí nahrávok, čo bol delikátny proces plný experimentov, s ktorým sa poriadne vytrápili. S výsledkom však boli spokojní. Kde nefungovala digitálna úprava, musela sa stopa nahrať nanovo. Ďalšou zmenou je, že pôvodná nahrávka bola veľmi akustická, znela už skoro ako anglický folk. To je fajn, ale zvuku prospelo keď sa trochu pritvrdil. Chris sa s Phillom vo veciach zhodli a trochu album oživili. Phil mal paradoxne pocit, že sám by s Davidom nepohol a príchod nového člena tímu priniesol želaný impulz. Album bol urobený aj digitálne v Pro Tools, ale zároveň nahrávaný analógovo na 48-stopovom páse.

Pozorné počúvanie albumu ukáže kopu zaujímavostí. Rytmická vec v pozadí This Heaven je slučka postavená na zázname z Davidovho minidisku. Bola nahratá v kuchyni kde kričali deti a David so svojou manželkou Polly sa rozprávali. Keď sa rozhodli album pomenovať On An Island, Phill využil podobné nahrávky na vytvorenie podobných malých hudobných pozadí a portrétov. Úvodná skladba, Castellorizon (grécky ostrov, na ktorý album odkazuje) je poskladaný so samplov skladieb na albume, ktoré posunuté do rovnakej tóniny a Phill sa s nimi vyhral. Skladba Then I Close My Eyes je pôvodne jam Davida a BJ Cole na pedal steel gitare, táto nahrávka bola prehodená do slučky, ktorá ide odzadu a doplnený ambientným zvukom z videa, ktoré bolo natočené na Castellorizone. David je v člne, hrá na cumbus, počuť vlny a trúbiacu kompu v pozadí. Zvuk harmoniky je spomalený a vliaty do tejto hudobnej koláže. Hlas smejúcich sa detí a ďalšie zvuky počuť aj v Red Sky at Night či Take a Breath.

Toto sú ešte zaujímavejšie veci, než tie, ktoré vidno na prvý pohľad. Že David sa naučil so svojim synom hrať na saxofóne (Red Sky at the Night), hral dokonca aj na base a Hammond organe, že tu hosťovali David Crosby a Graham Nash (harmónie na On an Island), že Richard Wright hrá (On an Island) a dokonca spieva (The Blue), či dokonca fakt, že prišiel aj starý kamarát Robert Wyatt, aby hral na trúbke, perkusiách a spieval (Then I Close My Eyes). Zaujímavosť, sóla na gitare boli nahrávané medzi poslednými úplne na záver nahrávania v novembri 2005. V čase vydania albumu David hovoril, že na tento album je hrdý viac, než na čokoľvek iné, čo doteraz spravil. Znie to ako klišé, ktoré hovorí každý hudobník pri novom albume. Ale niečo na tom skutočne bude. Priznal, že po nahratí väčšiny albumov bol z nekonečného omieľania dookola a rozmýšľaní nad každým tónom tak otrávený, že finálny mix nemohol istý čas ani počuť. V tomto prípade to však neplatilo, album si zvykli doma púšťať poriadne nahlas a tešili sa z neho.

On An Island je jeho tretí album. Prvé dva vznikli vo vypätých a nervóznych momentoch Pink Floyd. Prvý po ťaživom nahrávaní albumu Animals v roku 1978 a druhý v čase, keď sa skúšal etablovať ako pop-rocková hviezda a emancipovať sa od Pink Floyd v roku 1984 (v tom čase každý člen kapely skúšal pracovať na niečom svojom). Tretí vznikal v úplne inej atmosfére a vyžaruje z neho pokoj a sebadôvera. Od čias The Wall sa nestalo, že by sa na koncerte hral celý nový album, presne v rovnakom poradí ako na albume a to na každom koncerte. A David nikdy predtým a ani potom nehral svoj album v celku.

Celkovo má album veľmi „floydovský zvuk“ a skoro by sa dalo povedať, že ak by Pink Floyd v tom čase nahrával album, znel by veľmi podobne. A ak to pre album platilo že „skoro“ tak následné turné sa k tomu maximálne priblížilo. Za klávesy sa totiž posadil Rick Wright a to nie ako hosť na jednej skladbe, ale ako integrálna súčasť celého turné. Ak sa človek zadíval na pódium, videl tam samé známe tváre. Na base hral Guy Pratt, ktorý s Pink Floyd hral od roku 1987, rovnako ako Jon Carin, ktorý sedel za klávesmi a hral aj na havajskej steel gitare. Už chýbal len Nick Mason na bicích a bol by to Pink Floyd z posledných dvoch turné. Aj ten bol na blízku (v zákulisí), ale hral len na jednom koncerte v Royal Albert Hall počas prídavkov. Novodobý Pink Floyd sa tak stretol na pódiu, ale nevolalo sa to Pink Floyd. To je presne to, čo David chcel.

Hrané skladby museli uspokojiť aj náročného fanúšika (hlavne ak má rád tú melodickejšiu a atmosferickejšiu tvár kapely). Okrem „povinných“ klasík, ktorý sa dali očakávať (Shine On You Crazy Diamond, Time, Wish You Were Here, Comfortably Numb a pochopiteľne už aj High Hopes) boli stálicami aj skladby, ktoré sa nehrali už veľmi dlho, prípadne ešte nikdy. Fat Old Sun sa hrala naposledy v roku 1971. Dominoes bola skladba Syda Barreta, ktorú zložil po odchode z kapely, na koncertoch pochopiteľne ešte nezaznela. A konečne Echoes, ktorá sa hrala naposledy v polovici 70. rokov a konečne znela tak, ako mala. Hudobná konverzácia medzi Davidom a Rickom (tak ju označil sám David) uzatvárala druhú polovicu koncertov a hudobníci sa občas poriadne odviazali. Ale už nie tak, ako keď to skúšali v 80. rokoch a nikomu sa to vlastne nepáčilo, ale skutočne v duchu dlhých jamov a improvizácií, ktoré ctili pôvodného ducha skladby.

V setliste sa však objavovali ďalšie perly, ako napríklad Wot’s… Uh the Deal?, ktorú Pink Floyd nahral pre soundtrack k filmu Obscured by Clouds, ale naživo nikdy nezaznela.  Až teraz. Na vystúpeniach pravidelne zaznievala skladba od Crosby, Stills and Nash – Find the Cost of the Freedom, ale vždy len vtedy, keď sa na pódium vedeli dostaviť páni Crosby aj Nash. Ak už prišli, prispievali do harmónie aj v Shine On You Crazy Diamond a to bola radosť počúvať. David vtedy upravil ananžmány, gitaru stíšil, a nechal vyniknúť len hlasy. Výsledkom bola veľmi clivá a pomalšia verzia skladby, ktorá naplno nechala vyniknúť smútok nad stratou zakladajúceho člena a prvého kapelníka Pink Floyd.

Na jednom z koncertov v britskej Royal Albert Hall na konci mája 2006 (David tu hral tri večery po sebe) dostali diváci dávku šoku, nečakane sa totiž objavil David Bowie, ktorý v tom čas už veľmi nevystupoval. Spieval na skladbe Arnold Layne, ktorá bola zaradená do repertoáru v priebehu turné a tiež v úvode Comfortably Numb. Turné bola pre všetkých zúčastnených príjemná a komorná záležitosť, ktorej sa zúčastnili aj rodiny hudobníkov. Koncertov bolo oveľa menej a pohody oveľa viac, ako v čase Pink Floyd. To bol ďalší dôvod, prečo David nemal dôvod vracať sa do starých čias.

Náhoda chcela, aby tesne pred začiatkom letného pokračovania turné odišiel na večnosť Syd Barrett. Okrem jeho skladby Dark Globe, ktorú spieval a hral komorne sám David na gitare pribudla do setlistu aj Astronomy Domine z prvého albumu Pink Floyd. Talianski fanúšikovia dostali v auguste aj darček, spontánne bez nácviku zahratú On the turning away z albumu Momentary Lapse of Reason, ktorá zaznela len raz. To bolo už druhé prekvapenie, pretože na tomto koncerte hral úvod Shine on… pouličný hudobník Igor Sklyarov na pohároch od vína. Presne tak vznikol pôvodný zvuk na skladbe (neskôr sa hral pochopiteľne už cez klávesy). Poháre vydávajú tón podľa toho, nakoľko sú naplnené vodou a zvuk vzniká tak, že prstom sa chodí po hrane pohára. David s manželkou Polly ho videli hrať na ulici a Polly navrhla, aby hral na koncerte. Nacvičili to, nazvučili a skutočne to fungovalo.

Vyvrcholenie prišlo na špeciálnom koncerte v lodeniciach Gdansk, kde sa oslavovalo výročie vzniku hnutia Solidarita, ktoré výrazne dopomohlo k pádu komunizmu v Poľsku a postupne v celej strednej Európe. Spolu s kapelou hral aj filharmonický orchester a zaradená bola aj skladba z albumu Division Bell, ktoré tématicky pasovala absolútne presne: A Great Day for Freedom.

Čerešničkou na torte bola skladba Echoes, ktorá sa „dialógom“ medzi Davidom a Rickom natiahla na viac ako 25 minút a mnohí ju považujú za jedno z najlepších prevedení v histórii Pink Floyd. David pritom nie je zástancom veľkých experimentov na pódiu. To si necháva na nezáväzné jamovanie, ale na koncertoch bežne preferuje albumové verzie skladieb. Fanúšikovia totiž podľa neho očakávajú hudbu z albumov a nie experimentovanie s neistým koncom. Aby sa odklonil od kánonu, musí mať dobrý pocit, že to má zmysel, že to obohacuje skladbu a nejde to mimo. Ak z toho nemal dobrý pocit, vždy sa rýchlo vrátil do pevne stanovených koľají. Tu však videl, že to funguje. Obaja starí harcovníci sa netajili, že si to užívajú a je výborné, že koncert sa nahrával, takže pamiatka sa zachovala. Rick viditeľne pookrial a znovu sa naštartovali tvorivé procesy v jeho hlave a prstoch po tom, čo dlhé roky pôsobil zakríknuto. Po skončení turné sa David snažil zachovať tohto ducha a v jeho domácom štúdiu v stodole začiatkom roka 2007 jamovali a bavili sa. Tieto momenty sú dokonca zaznamenaná ako bonus na DVD, ktoré bolo po turné vydané.

A to je len dobre, pretože onedlho na to bola Rickovi diagnostikovaná vážna choroba a v septembri 2008 nás navždy opustil. Jeho posledné vystúpenie zo začiatku septembra 2007 bolo tiež v podobe improvizovaného jamu. Po premiére filmového záznamu z turné On An Island (Remember that Night) prišiel David zodpovedať otázky z publika. Následne si zobral gitaru a začal hrať pomalý bluesový jam, zatiaľ čo technici chystali pódium pre ďalších hudobníkov. Tí postupne prichádzali v rovnakom zložení, v akom ich diváci chvíľu predtým videli na plátne. Za veľkého aplauzu uviedol David aj Richarda, ktorý si sadol za klávesy a pripojil sa do jamovania. Toto krátke vystúpenie bolo jeho posledným verejným vystúpením. David stratil svojho partnera s ktorým mohol viesť hudobnú konverzáciu. Ako si uctiť jeho pamiatku? Záznam z posledného koncertu vyšiel v podobe CD aj DVD týždeň po jeho smrti, chcelo by to však niečo viac. Zložiť poslednú hudobnú skladačku, ktorá zostávala nevyriešená. Ale o tom už nabudúce.

Fotky: Gilmourish, Fleeting Glimpse, floydbt

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).