Denník N

Zamyslenie

Celý život som túžil napísať a vydať knihu v ktorej by som zdieľal najviac zo seba, zo svojej duše. Zdieľal seba. Nejde o nesmrteľnosť, ale aspoň o zanechanie malej stopy, kúsku seba. Možno ide aj o nájdenie kým sme, alebo to, že sa nechceme stratiť, chceme uchovať s vedomím, že sa raz rozplynieme. Ale my sa raz rozplynieme a rozplynulo sa veľa, veľa ľudí čo kedy žili na tomto svete. Žili v niečom tak podobné životy a súčasne tak rozdielne a osobité a mnohí si niesli nejaký svoj zmysel, nie iba jeden, nie vždy veci, ktoré sa dajú formulovať slovami a myšlienkami, niekedy proste iba žili a bolo to viac ako by bol ktokoľvek schopný napísať. Asi ani nie je dôležité aby každý príbeh mal svoju tvár, meno človeka, roky, začiatok a koniec, miesto. Obsah je tak nesúrodý, skutočný život nie je iba ako príbeh a už vôbec nie ako jeden, ale vždy sa tak podáva. A čím som starší, viac si uvedomujem, že to nie som iba ja, ale skôr som ja ako súčasť ostatného. A nie som ten koho niečo prvého napadne, ani ten, ktorý to napíše, ani ten ktorý to bude potrebovať. Iba to pripomeniem, poviem inými slovami, niečo čo nad mnohými visí vo vzduchu, ale nie nad všetkými, aby si boli vedomí, aby to vnímali. O čo ide? O veľa vecí. O tom v akom svete žijeme, akí sme.

Začal by som poznatkom o pekle, ktoré opakovane ľudia stvorili na rôznych miestach a v rôznych časoch. Pekla, ktoré nemuselo byť a nieslo so sebou márnosť, nie nevyhnutnosť ako prírodná katastrofa. Každý kto sa dozvie a každý sa raz dozvie mnoho a mnoho a mnoho vecí ,sa musí nejak vyrovnať s tým čo ľudia napáchali v histórii ľudstva a to je možno iba zlomok toho čo sa k nám dostane. Veď už v nejakej forme civilizovanej spoločnosti prepľulo svetom viac ako sto miliárd ľudí, udialo sa veľa. Hľadanie príčiny zla. Hľadanie príčiny presvedčenia, ktoré viedlo k zlému. Niekedy iba ľahostajnosti.

Možno žijeme v tele s dušou a mysľou, ktorá nám umožňuje, ktorá nám prináša zlozvyk, prichytiť sa k nejakej pravde, osvojiť si ju a veriť jej tak veľmi, že vďaka nej sme schopný ublížiť sebe aj ostatným. Asi to nebol primárny úmysel, ale stalo sa, vedľajší efekt. Možno si nedávame dostatočne dobrý pozor k čomu sa prichytíme a čomu sa vyvarujeme, minimálne nie všetci, niektorí si pozor dajú, niektorí asi nie. Peklo je vedľajší efekt a nejak ho nejde nezopakovať napriek všetkej tej filozofii mnohých, ktorí sa o to snažia, niekedy až tak revolučne, že peklo skôr vytvoria než aby nejakému zabránili či sa mu vyhli.

Na druhej strane, musím zaklepať. Nikdy som nežil v pekle. Boli časy keď sa diali zlé veci a stále sa dejú, ale to peklo bolo vždy inde vo svete, na inom mieste a čase, často som sa o ňom dozvedel až spätne. Tridsaťsedem rokov, nehovorím, že všetko v živote bolo pre mňa a asi i pre Vás vždy ľahkými, ale v tom naozajstnom pekle sme nežili a moje dúfanie a nádej je, že väčšina ľudí ho nezažije a nemusí zažiť. V rámci toho asi čo v nás nazývame empatia by som si prial minimalizovať to ako to čo najviac ide a pôjde. Mať toto prianie však nie je zárukou, že vždy poznám cestu, ktorá k tomu naozaj vedie.

Rozmýšľam či to môže niečo zmeniť. Možno sa rôzne náboženstva a filozofie snažili, tak ako aj mohli zlyhávať. Možno máme nutkanie k proroctvám, ale spoločnosti si majú problém osvojiť filozofiu dobra bez nejakej jej tváre či identity. Dobro nie je tak abstraktné ako sa zdá. Nie je ani utópiou či predstavou o dokonalej spoločnosti. Skôr ide o premrhanú príležitosť o mieru dobrého a mieru zlého. Ako si ktorá spoločnosť vie osvojiť čo kde získa jedno na úkor druhého. Keď zlé sa stane správnym a najviac pravdivým. Je to vôbec sebaklam, keď márnosť, ktorá ublíži je považovaná za to najlepšie či už jednotlivcom alebo veľkou častou spoločnosti?

Niekedy sa hovorí, že zlé veci sa stanú ak dobrí ľudia mlčia alebo nič neurobia. Ale niekedy aj keby mlčali a nič neurobili, stačí ak požiar nehasia benzínom. Chuť nášho presvedčenia nám však niekedy nedovolí aby sme odolali, aby sme nespravili hlúposť a nepodporilo zlo. Možno preto, že ho nevidíme, nevieme či nechceme.

Ako láska, ktorá sa jedného dňa rozpadne a to čo bolo najväčšie či nekonečné to je charakterizované už iba zradou či najväčším ublížením. Nie vždy ale veľakrát negatívnym vnímaním toho čo bolo tak dlho pozitívne. Ani ľudia sa tak veľmi nemenia ako naše pohľady na nich, predstavy o nich. Asi sa tým chránime, spálením mostu a vytvorením priepasti. Falošnej nádeji na lásku sa je asi najlepšie vyhnúť nenávisťou. Alebo aj nie. Naučiť sa na ceste životom zmierovať. Nie z momentu na moment, ale skracovať chvíľu ktorú nám to trvá, energiu, ktorú nám to zožerie, negatívnosť, ktorou si musíme prejsť, vzdať sa tvorbe negatívnych obrazov, len aby sme sa vedeli odpútať a prebrať, že to proste nevyšlo a svet ide ďalej.

Byť úprimný k ostatnému svetu a iným nakoniec nie je také ťažké. Naliať si čistého vína o sebe, aj hej.. Máme o sebe ilúzie a pri sebe mnohých, ktorí s nami zo zhovievavosti hrajú tú hru a vidia nás takých ako veríme, že sme. A možno sme, lebo všetko je také ako to vnímame, my, svet, ostatní. Niekedy to nie je jednoliate, máme alternatívy, možnosti, viacero predstáv ako čo môže byť ale asi aj nebude. Žijeme vo vlastnom odliatku reality, ktorý sme si z reality vyformovali. Záleží nakoľko nám záleží nájsť spoločnú reč s ostatnými alebo aspoň niekým, alebo! niekedy až príliš tvrdohlavo modelovať podľa seba. Nakoniec koľké dielo človeka bolo kedysi iba predstavou, no je to nič proti všetkým tým predstavám, ktoré nedopadli nijako, nefungovali a nič z nich nikdy nebolo, boli iba ako slepou uličkou dotyčného, ktorý si vybral svoje individuálne, niekedy aj s inými nejaké skupinové bláznovstvo.

Vo vlastných predstavách máme nekonečnú moc, ale sme prudko limitovaní, ak majú naše predstavy naraziť na realitu. Nie je to ľahké ani len namaľovať obraz, ktorý by sme si predstavili, formulovať čo sme si pomysleli. Vytvoriť sochu, povedať niečo tak aby to malo hlavu a pätu. A niekedy chceme až príliš nejakú odpoveď a záver, než aby sme sa vedeli zmieriť, že nie všetko je možné poznať a uchopiť tak ako by sme chceli a túžili. A keď sa necháme nachytať vlastnými túžbami a potrebami aby sme sa k nejakému záveru uchýlili, niekedy tak zbytočne prídeme o možnosť hľadať ďalej a prehlbovať svoje poznanie.

Slovo pokora to nevystihuje, znie v ňom skôr poklonenie, podrobenie, rešpekt. Máme malú úctu k nekonečnosti v ktorej žijeme, naša predstava je tiež nejaký ten typ nekonečnosti, ale taký malilinký k nekonečnosti ostatných a nekonečnosť ostatných je malilinká k nekonečnosti reality v ktorej žijeme v ktorej sa to všetko stretáva.
Nemusíme mať otvorené ústa a hovoriť „wau!“. Ale zdá sa, že mnohým stačia zimomriavky, potom zobrať nejaké poznanie ako niečo kompaktné, rozum do hrsti, ako tá knižka rozum do vrecka v ktorej je odpoveď na všetko. A silné presvedčenie, silná viera, ktoré tu skryte fungujú hlavne pre ego jednotlivca, ako aj skupiny, ktorá si vzájomne a bezvýhradne nekriticky pritakáva.

Možno život v nekonečnosti nie je preto, aby sme to uchopili a všetko vedeli. Ale aby sme tu pridali niečo zo seba, aj keď to nebude mať našu tvár ani naše meno a nakoniec bolo mnohé iné, mnohí iní, ktorí nás k tomu kam sme dospeli posunuli a my budeme len ďalšiu vlnou, ktorá pôjde o jedného brehu k druhému. Budeme zachraňovať slepých na priepasťou alebo si nájdeme inú metaforu, ktorá vystihne našu vnútornú túžbu.

Keby sme boli všetci nevyliečiteľne chorí, keby nám oznámili smrť v krátkom horizonte, možno by sme boli viac než úprimní. Inak sa popasovali s nekonečnami v ktorých žijeme, so sebou a ostatnými. A pritom sme nevyliečiteľne chorí a smrť na nás niekde čaká, ale je to v nedohľadne, nekonečne ďaleko, máme ešte čas dať si pauzu od hĺbky. Ešte nám stačí niečo ako viera, nejaké tie pravdy a názory. Ešte nám stačí nedospelý svet k tomu aký byť mohol, k jeho potenciálu, keď peklo nemuselo byť toľko krát a také veľké, nemuselo byť skoro vôbec. Bolo by už len ako výbuch sopky, ako hurikán, nie naše zvolenie k obetiam tam kde nemuseli byť žiadne.

V nekonečnom vesmíre, bude nekonečno svetov ako ten náš ak nie dnes, boli a prídu. Nemusíme sa navzájom navštíviť a veľa z nich nikdy nekontaktuje tie iné. Máme to za sci-fi, ale bude to pravdepodobnejšie ako náboženstvá, rozprávky, ktorým podľahli miliardy a možno právom, lebo každý príbeh v sebe niečo nesie.
Ale posúva tento svet, ľudstvo, svoj príbeh nejakým užitočným smerom? Ako hádať sa o kapitalizme a socializujme, ako handrkovať sa nad pojmom Boh. Samozrejme náš život má praktickú a banálnu zložku, aj sofistikované veci, ktoré sú náročné, ale nie je v nich žiadna hĺbka duše i keď môžu byť tak fascinujúce. Už sme aj formulovali pojmy ako psychológia, sociológia. Skúmame dušu a spoločnosť, trochu viac priťahovaní extrémami. Nie je to depresívne, iba smutné, trochu premrhaný potenciál. – Každý sám za seba. Mali sme šťastie žiť mimo pekla a tak sa nad ním nezamýšľali, bola aj naša zásluha, že sme mimo neho žili. A ešte zásluha čoho? V akej miere sme v ňom aj mohli žiť, ak by to bolo iba na nás. Vlna, ktorá by nás zobrala ako tsunami, kde neexistuje nič, žiadna hrádza, ktorá by ju zastavila.

Pestujeme si veľkosť, nejakú vybranú identitu, kde sme možno ani nemali skutočnú slobodu pre jej výber, pritom pomenej si pestujeme ušľachtilosť, svoju vlastnú stopu, cestu pre ostatných, ktorá vôbec nemusí mať nejakú konkrétnu podobu a formu. Žijeme v nekonečnách, nakoľko dobré a nakoľko zlé je sa vymedziť až príliš? Big picture nie je nejaká moja či niekoho iného predstava. Zladenie, ktoré nás všetkých evolučne posúva bez nutnosti aby musela nastať zajtra revolúcia. Nemusíme sa prebudiť, skôr sa nezamotať v pavučine kde si na nás zmlsne nejaký pavúk.

Ako funguje svet?
– Nedokonale.
– Vždy bude.

peklo vytvoria tí, ktorí sa s tým nedokážu zmieriť
ostatní možu občas započuť rajskú hudbu a potom sa vrátiť znova na zem :)

Teraz najčítanejšie