Denník N

Holubičia povaha? Skôr klérofašizmus.

Ako je to s tými našimi tradíciami?

Slovenská kresťanská tradícia je fašistická, tá gruzínska zas zmierlivá, tolerantná. Slováci si nevedia nájsť pre podporenie svojej svojbytnosti nič konkrétne vo svojich dejinách, tak sa rozhodli využiť kresťanstvo. Pasovali ho za svoju večnú tradíciu – čo na tom, že nevzniklo na Slovensku a že má dátum začiatku fungovania (aj spotreby) – stotožnili sa s ním, a kto nie je kresťan, ako by nebol poriadny Slovák.

Gruzínci s kresťanstvom začali trocha skôr ako my, ale aj s vlastnými dejinami. Nemusia na svoje zviditeľňovanie na mape a odôvodňovanie svojej existencie zneužívať náboženstvo. Vďaka zemepisnej polohe im to tam korzovalo, rôzne etniká aj vyznávači rôznych náboženstiev. Zvykli si, nezanikli, nemajú strach z cudzieho. Viera je osobná vec a nezneužíva sa na podkladanie toho, prečo je ten či onen lepší človek.

Klérofašistický štát je súčasťou našej histórie. Je ťažké odsúdiť jeho existenciu a nepošpiniť si pri tom svoj sentiment ku kresťanstvu. Cez toto sa naša spoločnosť nevie preniesť. A nebolo by nič lepšie, ako postaviť sa tomu tvárou v tvár a na plné ústa povedať, bola to hanba, naša vina, nepochopenie kresťanstva, jeho zneužitie, naša hlúposť, takto kresťanstvo nevyzerá.

Namiesto toho sa klérofašizmus oceňuje a buduje. Slovenskí kresťania volajú po očisťovaní od hriechu, vymetaní chrámov, upozorňujú na tento Ježišov počin, pľujú na všetkých, ktorých považujú za hriešnych a hriešny je každý, kto nesúhlasí. Sú tí najsvätejší zo svätých a vynadajú vám tak škaredo, že aj samotný Lucifer by sa červenal ako začiatočník. Pekelné muky vám budú chystať, len za to, že nesúhlasíte – to automaticky musíte byť lesba alebo uctievač Satana. Ak by bolo treba vykántriť nevercov a obsadiť Svätú zem, Slováci nebudú váhať, prví vytasia kríže a strelné zbrane.

Keď chcete niekoho hostiť, tak musíte byť milý a Gruzínci majú nepísaný zákon o úcte k hosťovi. Hosť do domu, Boh do domu, Gruzínci to zobrali doslovne. V epickej básni Hostiteľ a hosť (Host and guest – netuším, ako sa to prekladá u nás) je to pekne vykreslené. Hostiteľ je moslim a o svojho kresťanského hosťa sa chce postarať tak, ako sa patrí, takže aj keď si ho nájdu jeho nepriatelia, bráni ho s tým, že kým je jeho hosťom, tak je jeho povinnosťou ako hostiteľa sa oňho postarať a zariadiť, aby sa mu nič nestalo. Náboženstvá sú v tomto irelevantné. Podstatná je gruzínska tradícia. Tú nesformovalo kresťanstvo.

Ja som ju zažila veľakrát. Hostili ma a debata nikdy neskĺzla k náboženstvu, ak som ja neprejavila záujem. Nemajú tendenciu vysvetľovať vám, čo je kresťanstvo, ako má kresťan žiť a posudzovať, či niekto je dobrým kresťanom alebo nie. Oddeľujú náboženstvo a tradíciu, aj keď niekedy sa samozrejme prelínajú.

Gruzínci sa už nabojovali dosť, nemajú záujem o militarizmus v kresťanstve ako Slováci. Chcú spokojný život. Nie sú svätci a aj oni majú problém akceptovať LGBTI ako naši “správni kresťania”, ale nestavajú na tom pojem kresťanstva. Kresťanom nie je človek tým, že sa vymedzí voči homosexuálom.

Keby našich kresťanov viac zaujímalo Ježišovo posolstvo mieru a lásky, ale robenie pekných vecí je taká nuda. Ako by sa pri nich dala použiť tá naša obľúbená slovenská nenávisť a závistlivosť? Konaním dobra sa človek nijako neodreaguje, nevyfiltruje hnev a frustráciu. Bez navrieskania na nepriateľa je život taký fádny, pre priemerného kresťanského Slováka. Za jeho zbabraný život predsa musí niekto niesť zodpovednosť, prečo sa zdržiavať Ježišovými rečami o tom, že čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pomsta za svoje vlastné zlyhania je sladká.

Hodili do koša úctu, zmierlivosť aj lásku k blížnemu a dali sa na cestu križiackych výprav. Na Slovensku kresťanstvo opäť “zmilitantieva”. Militantní kresťania sa stávajú našou tradíciou. Tí, čo to vidia inak by sa mali zaktivizovať, aby sme neboli zas hanbou na mape sveta a tí ostatní by mali absolvovať lekcie slušného správania v Gruzínsku.

Teraz najčítanejšie