Denník N

Navýšenie zdravotných odvodov: jediné riešenie ktoré nás zachráni pred kolapsom zdravotníctva, alebo je to podvod na voličoch?

Vláda pomerne prekvapivo schválila navýšenie zdravotných odvodov. Tento krok síce má priniesť takmer 360 miliónov do rezortu, ale nesie svoje riziká. Bola to jediná možnosť? Nedali sa nájsť zdroje „niekde inde“?

Vláda včera schválila balík opatrení, ktorým chce zlepšiť stav verejných financií.

Aj keď sa gro mediálnej pozornosti venovalo bankovej dani, zníženiu príspevku do II. piliera či zrušeniu jedného sviatku, v rámci opatrení svieti aj iný bod – navýšenie zdravotných odvodov.

V rámci potreby generovať extra zdroje navrhla vláda navýšiť odvody zamestnávateľa z 10 na 11%. V prípade SZČO a samoplatiteľov sa má sadzba zvýšiť zo 14 na 15 percent. V prípade ak zamestnávateľ zamestnáva osoby so zdravotným postihnutím, odvody sa zvyšujú o pol percenta.

Ministerstvo zdravotníctva („MZ SR“) touto cestou očakáva extra príjem v hodnote takmer 400 mil. eur v roku 2024. Zároveň však priznáva, že tento krok môže spôsobiť výpadok na príjmoch, a preto čistý nárast na odvodoch odhaduje MZ SR vo výške 357 mil. eur1 (https://bit.ly/4a9f3Qn).

Z pohľadu dopadov na „ozdravenie“ rozpočtu sa dokonca jedná o druhé najväčšie opatrenia (prvé je zníženie príspevku do II piliera v hodnote 365 mil. eur v roku 2024).

Zvýšenie odvodov je pomerne prekvapivý krok. V zdravotníckych diskusiách pred voľbami sa tieňoví ministri všetkých strán „dušovali“ že navýšia zdroje, ale formou platby za poistencov štátu (t.j. za dôchodcov či študentov). Toto opatrenie ani nebolo medzi „lego kockami“ ex-premiéra Ódora (https://bit.ly/3t2SxI5 ).

Prečo k tomu ministerstvo pristúpilo? Bolo to potrebné? Nemali sa navyšovať platby za poistencov štátu? Nebol priestor na úsporu niekde inde v sektore? Nie je to podvod na voličoch?

Ak vás zaujímajú odpovede na tieto otázky a máte približne 20 minutiek, pripravil som tento blog, kde sa detailnejšie pozerám na:

– či sme vôbec potrebovali ďalšie zdroje
– prečo sa nenavyšovali súkromné výdavky
– ak už mali rásť verejné výdavky, prečo to nie sú platby za poistencov štátu
– postačí toto navýšenie?

Máme (ne)dostatok finančných zdrojov v sektore?

Existuje mnoho spôsobov akým zhodnotiť či máme dostatočné množstvo zdrojov v sektore. Najľahším spôsobom je porovnať výdavky krajín EÚ na obyvateľa, a túto čiastku upraviť o paritu kúpnej sily (tzv. PPP). Eurostat takýto indikátor meria, a posledné dáta sú za rok 2021.

Ak by niekto namietal, že tieto čísla nebolo potrebné upravovať o kúpnu silu jednotlivých krajín, tak plne rozumiem. Mnohé komodity v zdravotníctve sú obchodované s jednotnou cenou, čiže kúpna sila nehrá takú úlohu ako mnohých iných segmentoch. Ak ale chceme zjednodušene porovnať výšku výdavkov (a nerobiť z toho závery) tak PPP je určite použiteľný indikátor (a mal som už pripravené prehľady). Aj keby sme sa pozerali na nominálne výdavky, závery porovnania sú +- obdobné.

Ako to teda vyzerá? 

Celkové výdavky na zdravotníctvo boli na Slovensku štvrté najnižšie v rámci celej EÚ. Na osobu, po zohľadnení parity kúpnej sily sme minuli v roku 2021 1 742 eur, čo je 45% priemeru krajín EÚ a o 40% menej, ako v susednom Česku, s ktorým sa pravidelne porovnávame.

Diagram 1: Porovnanie celkových výdavkov na zdravotníctvo (per capita, PPP)

Zdroj: Eurostat (2023)

Tento rozdiel vo výške zdrojov sa „ťahá“ už roky, čo prispelo k vytvoreniu veľkej „medzery“ medzi nami a západnou Európou. Konsekvencie takto dlhodobo podfinancovaného sektora určite nemusím pripomínať.

Na Slovensku máme k dispozícií približne tretinu inovatívnej onkologickej liečby, a pacienti sú často odkázaný len na „milosť“ liekov na výnimku (https://bit.ly/4a7pC6s ). Priemerný vek budov nemocníc dosahuje viac ako 40 rokov a kapitálová medzera (čiže suma potrebná na obnovu nemocníc či IT systémov v krajine) sa podľa viacerých štúdií pohybuje od 3 do 5 miliárd EUR (napr. štúdia P. Pažitného tu: https://bit.ly/3RpOcrQ ). Miera odvrátiteľných úmrtí dosahuje šiestu najhoršiu mieru v EÚ, a to aj vďaka rastúcim čakacím dobám či slabému prístupu k inováciami či kvalitnej liečbe.

Tento zoznam tu nekončí a to, že potrebujeme navýšiť zdroje v sektore je určite bez akýchkoľvek pochýb.

Áno, v roku 2023 prišlo rekordné navýšenie zdrojov v sektore (https://bit.ly/3TaDVRA) , ktoré sa v tejto štatistike ešte „neukazuje“. Avšak:

– okolité krajiny taktiež výrazne navyšovali prostriedky, a preto sa neočakáva, žeby sme sa po aktualizácií štatistík v tomto rebríčku výraznejšie posunuli
– „extra“ zdroje slúžili na vykrytie rekordných nárastov miezd, ktoré vyplynuli zo štrajku lekárov z jesene minulého roku (https://bit.ly/417sgoA). Toto navýšenie určite časom pomôže zastabilizovať personál v sektore, ale nemá krátko-strednodobý dopad na kvalitu zdravotného systému či spomínané negatíva

Téma „podfinancovania“ je obzvlášť akútna na budúci rok nakoľko kvôli navyšovaniu mzdového „automatu“, inflácií či starnutiu tak rastú výdavky v sektore, že súčasne nastavené financovanie nepostačuje pomaly už ani na „svietenie a kúrenie“.

Nie je preto prekvapením, súčasný systém financovania nedokáže vyprodukovať dosť zdrojov na to, aby sme sa ako sektor „posunuli“, čiže zlepšili dostupnosť liečby, skrátili čakacie doby, alebo vygenerovali prostriedky na kapitálovú obnovu nemocníc.
Dodatočné zdroje sú na budúci rok potrebné aj z iného dôvodu.

EU komisia nám ako krajine hrozí infrigementom kvôli dlhu nemocníc (https://bit.ly/3uJZvSM ), a pokiaľ sa nepreukáže schopnosť prestať tvoriť dlh, hrozí celá séria pokút. Toto potvrdil na včerajšej konferencií SME aj štátny tajomník MZ SR, M. Štofko. Nemocnice totiž tvoria ročne stratu okolo 200 miliónov eur a dlh po splatnosti presiahne tento rok 800 mil. eur. Chronické neplatenie dodávateľom nie len predražuje nákupy, ale už aj Komisií došla „trpezlivosť“ a beží spomínané konanie voči Slovensku, ktoré by malo vyeskalovať práve v roku 2024.

Je teda zrejmé, že v rozpočte sú potrebné „extra“ zdroje, ktoré sa v čase fiškálnej konsolidácie hľadajú veľmi ťažko.

Aké možnosti teda mali ministerstvo financií a zdravotníctva?

Existuje viacero spôsobov ako navýšiť zdroje do zdravotníctva. Ak to zjednoduším, tak sa jedná o:

1. Navýšenie odvodov za ekonomicky aktívnu časť populácie
2. Navýšenie platieb za poistencov štátu (t.j. študenti, dôchodci)
3. Získanie viac súkromných zdrojov, čiže zavedením doplatkov, poplatkov či iných rozličných foriem pripoistenia a poistných produktov.

Prečo sa teda vláda rozhodla ísť cestou navýšenia odvodov? Bolo to správne rozhodnutie? Začnime súkromnými prostriedkami.

Súkromné zdroje: veľký potenciál, ale nízka politická vôľa a dlhá implementácia

Výška výdavkov z „vlastného vačku“ na zdravotníctvo dosiahla v posledný dostupný rok necelých 340 eur na osobu, a to po úprave parity kúpnej sily. Je to tretia najnižšia miera výdavkov z vlastných zdrojov občanov v rámci celej Európskej únie.

Môže sa teda zdať, že „najlepšou“ cestou je teda zvýšiť spoluúčasť občanov na financovaní v sektore. Áno, oficiálne poplatky a doplatky, ako sme mali aj za ministra Zajaca by určite priniesli „extra“ zdroje a mali aj behaviorálny dopad na nižší počet návštev.

Diagram 2: Súkromné výdavky na zdravotníctvo (per capita, PPP)
Zdroj: Eurostat (2023)

Problémom v navyšovaní doplatkov je však viacero.

Čísla z Eurostatu sú podhodnotené a reálne výdavky z vlastného vrecka sú kvôli polo-legálnym a šedým poplatkom u nás vyššie, o čom svedčia prieskumy Úradu pre dohlad nad zdravotnou starostlivosťou (https://bit.ly/47YPC1U ) či neformálnych poplatkov Eurobarometru (diagram nižšie). Odhadom to môže byť aj násobok tohto „čísla“.

Diagram 3: Eurobarometer, prieskum korupcie (2022)

Druhý problém je, že v programovom vyhlásení vlády sa ministerstvo zaviazalo že zrealizuje audit všetkých poplatkov a doplatkov a nastaví „nové“ riešenia, čo je však projekt na mesiace až roky kým sa situácia v sektore zmení.

Budúci rok sa teda zmena vo výške výdavkov z vlastných zdrojov v sektore očakávať nedá, ak vôbec, nakoľko vieme že strany Smer či HLAS v minulosti neboli náchylné k zavádzaniu vyššej spoluúčasti pacientov.

Moja obava totiž je, že táto vláda aj keď bude mať čas, poplatky a doplatky z populistických dôvodov, neupraví, o čom svedčia historické rozhodnutia či vyjadrenia p. premiéra Fica či iných vysokých predstaviteľov koalície (https://bit.ly/3GtIizF; https://bit.ly/3TbTGYE)

Iná alternatíva navýšenia súkromných zdrojov – napríklad idea zavedenia poistných produktov je taktiež validná, ale jej implementácia naráža na Slovensku na dva problémy. Prvý je časový, nakoľko zavedenie takýchto produktov je projekt na viacero rokov. Druhý je technický.

Krajiny, kde funguje významným spôsobom pripoistenie, ako je napr. Holandsko pripoisťuje primárne oblasti ako je rehabilitácia, či dentálne služby. Na Slovensku však už aj dnes máme veľký podiel výdavkov na dentálnu medicínu hradenú z vlastných zdrojov, čiže pripoistenie by „extra“ zdroje neprinieslo a infraštruktúra a kapacita na rehabilitačné služby je nepostačujúca, čiže nie je čo v praxi „pripoistiť“ tak aby nedochádzalo ku kriveniu dostupnosti starostlivosti ( https://bit.ly/417Zc06 ).

Neznamená to, že u nás neexistuje priestor na pripoistenie. Existuje (ako napr. vysvetľuje štúdia H. Tulejovej tu: https://bit.ly/3uJEV4W ) len je to časovo a technicky náročnejší proces. Ak vás téma pripoistenia zaujíma, pekné prieskumy spravil INESS (https://bit.ly/47Y8Vsc) ale aj ÚDZS (https://bit.ly/3uLtSZ9 )

Ak teda na budúci rok urgentne potrebujeme zdroje do sektora, jediná „rýchla“ a pri súčasnej vláde schodná cesta je cez navýšenie odvodov, a to buď za ekonomicky aktívnych alebo poistencov štátu.

Verejné zdroje: možné riešenie, ale stojí to za tie následky?

Verejné výdavky v slovenskom zdravotníctve boli za posledný dostupný rok v Eurostate (t.j. 2021), šieste najnižšie v rámci celej Európskej únie. Na osobu, po úprave parity kúpnej sily sme „míňali“ z verejných prostriedkov menej ako polovicu priemeru EÚ. Za „nami“ boli už len krajiny ako je Rumunsko či Bulharsko. V susednom Česku boli výdavky na osobu napríklad o takmer 90% vyššie ako na Slovensku.

Diagram 4: Verejné výdavky na zdravotníctvo (per capita, PPP)

Zdroj: Eurostat (2023)

Je teda zrejmé, že tak ako pri súkromných zdrojoch, aj pri verejných je priestor na navýšenie. Verejné zdroje (výdavky) sú zjednodušene tvorené z dvoch položiek:

– odvody za ekonomicky aktívnu časť populácie, ktoré platí 10% zamestnávateľ a 4% zamestnanec zo mzdy. Tento rok to priemerne činí mesačne na osobu cca 200 eur*

– platby za poistencov štátu, čo sú dominantne dôchodci či študenti. Aj keď si to možno veľa ľudí neuvedomuje, týchto poistencov štátu je až 2,9 milióna obyvateľov Slovenska. Od budúceho roku za týchto poistencov platí štát 4,5% z priemernej mzdy (2 roky spätne). Platba za poistencov štátu tento rok činila cca 60 eur mesačne

*zdravotne postihnutí majú polovičné odvody a SZČO a samoplatitelia 14%

Ak by ste uvažovali ako a kedy vznikli tieto percentá, tak do 31.12.2000 sme mali odvody za ekonomicky aktívnu časť populácie 10 + 3,7%. Od 2001 to je 10 + 4% (a polovičné platby)

Platba za poistencov štátu bola od „zajacovej“ reformy až do roku 2020 stanovená na 4% z priemernej mzdy v hospodárstve (dva roky spätne). V praxi sa ale často toto percento nedodržiavalo, ako zobrazuje tabuľka nižšie. V roku 2020 sa vypustilo „percento“ a nahradilo „dopočtovou technikou“ ale od roku 2024 platí naspäť platba stanovená ako percento z priemernej mzdy, a to vo výške 4,5% s rastom na 5% v roku 2026.

Ako sa určili tieto percentá je už iná téma. Keď vznikali, tak mali reflektovať dva parametre:
– to že neexistuje krajina, kde sa splnia všetky požiadavky pacientov, a treba nastaviť automatický valorizačný mechanizmus ktorý zabezpečí udržateľnosť v sektore

– stanovené hodnoty (14% a 4%) sa zdali ako postačujúce na daný stav pokroku medicíny

Inak povedané, tieto percentá sú dnes, so zreteľom kam sa posunulo zdravotníctvo úplne náhodne stanovené čísla, ktoré slúžia maximálne tak na zastropovanie rastu výdavkov. Nereflektujú teda medicínsky pokrok medzi rokmi 2001 / 2004 a dneškom.

Len ilustratívne, najdrahší liek v zozname kategorizovaných liekov (z roku 2012, skoršie zoznamy nie sú na stránke MZ SR k dispozícií) stál 15 698 eur (Myozyme). Najdrahší liek v zozname od 1.1.2024 je Zolgensma s cenníkovou cenou 1,953 milióna eur. Áno, takto sa nedá zachytiť vývoj v medicíne, ale je to len pekný ilustračný príklad „kam sa medicína posunula“.

Tak či onak, keď si porovnáme mesačnú platbu za poistencov štátu a zamestnaných, tak je pochopiteľné, že prvá otázka ktorú asi máte je: prečo sa teda nenavýšila platba za poistencov štátu?

Platba za poistencov štátu je predsa nižšia ako platia ekonomicky aktívni (a to aj 4,5% vs 14% aj „eurovo“) a bolo to aj sľúbené počas predvolebných diskusií a vo volebných programoch?

Je pravda, že sme dlhodobo mali nízku platbu za poistencov štátu, obzvlášť v porovnaní so susedným Českom (tabuľka nižšie).

Rok 2023 však priniesol výrazný „skok“. Skokovité nárasty miezd v sektore, kvôli štrajku zdravotníkov, spôsobili výrazne vyššiu potrebu zdrojov, čo sa vykrylo prudkým nárastom platby za poistencov štátu. Platba za poistenca štátu predstavovala mesačne na osobu, po jesennom dofinancovaní, takmer 60 eur. Dokopy, za všetkých približne 2,9 miliardy poistencov štátu to činí 2,08 miliardy eur za rok 2023.

Áno, v Čechách platba za poistencov štátu dosahuje takmer 80 EUR (podľa kurzu CZK / EUR) a je vyššia ako 60 EUR už takmer 4 roky.
Platba za slovenských poistencov štátu však za posledný rok výrazne narástla, ako ilustruje nasledovná tabuľka a legislatívou sa „zafixovala“ na takto vysokých (a vyšších) hodnotách.

Len ilustratívne, v roku 2020 sme mali na poistenca štátu platbu len necelých 33 eur na osobu, t.j. o približne 950 miliónov eur menej ako tomu je v súčasnom roku.

Tabuľka 1: porovnanie platieb za poistencov štátu Slovenska a Česka

*ČR je spriemerované za rok 2022; ČR som prepočítaval podľa kurzu v strede roka, v CZ korunách si to môžete pozrieť napr. tu: https://www.vzp.cz/platci/informace/stat/vymerovaci-zaklad-a-vypocet-pojistneho

Nárast platieb za poistencov štátu sa očakáva aj v nasledovnom období, aj keď výrazne pomalším tempom, nakoľko platí novela zákona, ktorá fixuje minimálne výdavky za poistencov štátu na hodnote 4,5% (2024) a 5% od roku 2026. 4,5% predstavuje na budúci rok je +- rovnaká sumu, ako bola tento rok, všetko bude závisieť od toho koľko bude poistencov štátu.

Nakoľko dnes ešte nemáme znenie rozpočtu, tak nevieme či MF SR navýši túto sumu. Môj odhad je, že nie, nakoľko v čase konsolidácie určite limitovali všetky výdavky, ktoré neboli nevyhnutné a/alebo nevyplývali z legislatívy.

5% v roku 2026 bude, pri nezmenenom počte poistencov štátu o pár stoviek miliónov eur viac. Počet poistencov štátu bude však  pravdepodobne postupne rásť, čo súvisí s tým, že Slovensko sa radí medzi tri najrýchlejšie starnúce krajiny EÚ. Preto sa očakáva ďalší  rast celkovej platby za poistencov štátu.

To, že platba rástla takýmto tempom však neznamená, že nemôže rásť aj ďalej či?

Nie, neznamená.

Problémom však je že platby za poistencov štátu financuje štát z príjmov z iných daní či poplatkov, čiže pri súčasnej fiškálnej situácií a ohlásených opatreniach by výrazné navýšenie zdrojov za poistencov štátu pravdepodobne znamenalo nutnosť dodatočného navýšenia priamych či nepriamych daní.

Áno, niekto si môže povedať, že „tak to predsa má byť“.

Spotrebné dane z „nerestí“ by mali slúžiť na krytie negatívnych externalít, a tieto dane by mali ďalej financovať zdravotníctvo. Sedí. V rámci návrhu vlády sa dokonca aj schválili navýšenia niektorých spotrebných daní (z tabaku či alkoholu).

Toto navýšenie však prinesie len 106 mil. eur (tabak) a 27 mil eur (alkohol). Ak to pripočítame k pôvodnému očakávanému výberu za rok 2023 (942 mil. eur tabak a 275 mil. eur alkohol) alebo predikcií na rok 2024 tak sa dostaneme na hladinu približne 1,4 miliardy eur spotrebnej dane. Táto čiastka je teda o približne 700 miliónov nižšia ako je platba za poistencov štátu už v tomto roku.

Diagram 5: Príjmy z vybraných spotrebných daní (v modrom; očakávania rozpočtu) a platba za poistencov štátu za rok 2023

Inak povedané, zdanením negatívnych externalít sa len ťažko vyberie dostatočná suma, aby sa tým financovalo zdravotníctvo (a to aj keby tieto dane rozšírime o dane z „cukru“, solí či iných potravín, ktorých nadmerná spotreba zhoršuje zdravotný stav populácie).
Iste, existuje možnosť ešte viac zdaniť tieto segmenty ako je návrh vlády, ale tu sa časom začne ozývať p. Laffer s jeho krivkou (https://bit.ly/3Gvqq7m ) a hrozil by scenár Francúzska, ktoré pred pár rokmi prudko zvýšilo daň z cigariet a skončilo to opakom – nižším výberom daní a nezmeneným počtom fajčiarov (https://bit.ly/3uSkDGn ).

Téme priamych či nepriamych daní a ich konsekvenciám na krajinu by sa dalo venovať desiatky hodín. Každá má svoj dopad, niektoré sa dajú považovať za „menej škodlivé pre krajinu“ ako iné.

Pre účely tohto blogu je kľúčové to, že navýšenie platby za poistencov by muselo byť financované z iných daní a tie „nerestové“ nepostačujú.

Ak by sa teda mali splniť predvolebné sľuby o navýšenej platbe za poistencov štátu, bolo by to na úkor vyšších daní (DPHčky, či iných priamych/nepriamych daní). Inak povedané, bolo by to „z jedného vačku zoberiem a do druhého dám“.

Navýšenie napr. dane z príjmov by taktiež negarantovalo, že „extra“ zdroje pôjdu do zdravotníctva. Ak by už padlo tak nepopulárne rozhodnutie, že sa navýši daň z prímu, všetky strany v koalícií by určite z toho „chceli“ na svoje priority, ako „odškodné“ za ten mediálny hejt, čo by kvôli tomu prišiel.

Toto sa však nedá povedať o situácií, kedy sa navýši odvodové zaťaženie, čiže to čo dnes schválila vláda.

Výber odvodov za ekonomicky aktívnych bol prakticky od roku 2001 nastavený ako 10% odvod zamestnávateľa a 4% zamestnanca zo mzdy (a polku pre zdravotne postihnuté osoby) a tento rok to činí okolo 200 eur mesačne na zdravotných odvodoch.

Áno, je to výrazne viac ako za poistencov štátu (60 eur mesačne), ale tak to je v každej krajine ktorá má systém solidárnych odvodov, vrátane spomínaného Česka. Tieto zdroje putujú priamo do poisťovní (kde sa po prerozdelení) môžu použiť na úhrady za zdravotnú starostlivosť.

Výber na odvodoch za ekonomicky aktívnych taktiež rastie každý rok. Čím vyššia je priemerná mzda (a neklesá zamestnanosť), tým rastie celkový odvod. Aj budúci rok sa podľa poslednej daňovo-odvodovej prognózy ráta s vyššími priemernými mzdami, a preto sa ráta že do rozpočtu „pritečie“ za ekonomicky aktívnu časť populácie aj o pár stoviek miliónov eur viac ako tomu bolo v roku 2023.

Odhad MF SR je podľa novembrov prognózy (https://bit.ly/3t7GI3e ) na rok 2023 výber vo výške 5,144 mld. eur. Na rok 2024 však už prognostici rátajú s 5,559 mld. eur.

Tento nárast (cca 415 mil. eur, bez spomínaného extra 1%) postačuje maximálne tak na vykrytie prirodzených nárastov spojených s platovým automatom, infláciou, starnutím či dopadom nových inovatívnych liekov.

Navýšenie odvodov o spomínané percentá by podľa dopadovej štúdií MZ SR prinieslo v čistom približne 360 mil. eur extra. Spolu by teda zamestnanci a zamestnávatelia odviedli budúci rok o 775 mil. extra viac, ako sa zaplatí na odvodoch tento rok. Táto čiastka by teda už mala postačiť aj na vykrytie strát nemocníc (https://bit.ly/3uMhzf5 ) a aj na rozvojové projekty v sektore. Tým, že toto navýšenie bolo prenesené na zamestnávateľov, nemala by sa znížiť čistá mzda zamestnancov.

Áno, pred voľbami boli sľúbené iné riešenie, ale ako vysvetľujem vyššie, aj to „iné“ by sa pretavilo len do inej dane. Otázka toho, či boli teda voliči „oklamaní“ je taka šalamúnska a asi si budeme musieť počkať na prieskum preferencií. Môj odhad je, že si práve toto opatrenie voliči koalície ani nevšimnú, a nebude to mať dopad na preferencie Smeru, HLASu či SNS.

To však neznamená, že toto riešenie nemá „negatíva“.

Navýšenie odvodov negatívne ovplyvní cenu práce, čo má svoje negatívne dynamické konsekvencie na budúci rok, ktoré nie sú reflektované v prognóze MF SR z novembra tohto roku. Hrozí teda, napríklad:

– celkový výber bude nižší, ako ráta MZ SR a MF SR v prognóze, nakoľko si budú zamestnávatelia kompenzovať toto extra percento do pomalšieho nárastu priemerných miezd,

– zvýši sa nezamestnanosť, nakoľko aj 1% môže pre niektoré firmy spôsobiť, že sa im už neoplatí podnikať, alebo znížia stavy zamestnancov

– zníži sa efektivita výberu poistného

– klesne konkurencieschopnosť našej ekonomiky (nakoľko rastie cena práce a bude menší záujem o investície na Slovensku).

Toto sú riziká, ktoré vyžadujú detailnú analýzu. V materiáloch na vládu bolo síce kalkulované riziko (cca 40 mil. eur), ale takýto výrazný krok vyžaduje určite detailnú analýzu, potvrdenú RRZ, NBS alebo kolegami z IFP. Škoda, že toto opatrenie nemal ex-premiér L. Ódor v svojom lego balíčku. Vedeli by sme aspoň oveľa presnejšie aké ďalšie negatívne dopady toto opatrenie bude mať.

Taktiež je potrebné poznamenať, že podľa posledných dát z Eurostatu (2021), Slovensko má podiel odvodov na celkovom daňovom zaťažení druhý najvyšší z celej EÚ (t.j. 43 percent). Ďalšie navyšovanie toto percento teda len ďalej zhorší.

Čo teda ostáva ministerstvu zdravotníctva? Ktorá možnosť je najlepšia?

Ak si to teda zhrnieme: to, že do sektora sú potrebné extra prostriedky je nespochybniteľné. 

V zdravotníctve taktiež od roku 2016 prebiehajú pravidelné revízie výdavkov, čiže sa „šetrí“ aj na operatívnych výdavkoch (https://bit.ly/3t5i3wn ). Obdobne tomu bude aj budúci rok, kedy by sa malo ušetriť viac ako 100 mil. eur. Koľko to presne bude uvidíme v rozpočte (ktorý k dátumu písania blogu stále nie je zverejnený, čiže „nevieme“).

Hľadať teda ďalší rýchly „priestor na konsolidáciu vo vnútri“ teda v zdravotníctve moc nie je. Áno, existuje mnoho neefektivity, ktorá je ale po niekoľkých kolách revízie spôsobená primárne zlou alokáciou všeobecných lekárov a špecialistov, či zastaranou infraštruktúrou. Toto sú témy, ktorá aj spomínaná revízia tiež „rieši“, vyžadujú ale roky času na implementáciou.

Preto je zrejmé, že ak sa majú vykryť výdavky budúceho roka, predísť infrigementu EK kvôli dlhu nemocníc a niekam sa posunúť, MZ SR musí nájsť ďalšie zdroje. Možností, ktoré MZ a MF SR malo bolo viacero:

navýšenie súkromných zdrojov: má síce potenciál aj rácio, ale aj keby je politická vôľa, od budúceho roku sa nič systémové nestíha

navýšenie platieb za poistencov štátu: je možnosť, ale pravdepodobne len na úkor iných sektorov alebo navýšenia iných priamych/nepriamych daní a nie je garancia, že sa tie zdroje aj „dostanú“ do sektora

navýšenie platieb za ekonomicky aktívnych: vie priniesť potrebné zdroje (aj garantovať že sa dostanú do poisťovní), ale môžeme očakávať negatívne konsekvencie spôsobené zvýšením ceny práce

Z pragmatického hľadiska je teda posledná alternatíva, čiže navýšenie odvodov asi jediné schodné riešenie. Zároveň ale treba poznamenať, že to je ďaleko od ideálneho riešenia.

V ideálnom stave by sa pred takýmto rozhodnutím pripravil jasný plán potreby zdrojov v sektore, vrátane nastavenia čakacích dôb, rozvoja inovatívnej liečby či investičných potrieb. Následne by sa prehodnotil pomer súkromných a verejných zdrojov z čoho by vyplynula potreba príjmov z odvodov, poistencov štátu a „vlastného vačku“.

Takýmto spôsobom by vedelo ministerstvo jasne deklarovať čo plánuje so sektorom, čo „dostávame“ za naše odvody a kedy sa nám podarí uzavrieť „medzeru“ medzi nami a západnou Európou.

Tento krok by však vyžadoval minimálne to, že ministerstvo by malo jasnú stratégiu v sektore a ministra/ministerku vo funkcií dlhšie ako 19 mesiacov, čo je priemer od roku 2000.

Áno, toto je asi u nás utópia. To však neznamená, že by sme mali navýšenie odvodu len tak „akceptovať“. Jedná sa o veľkú zmenu a mali by sme sa pýtať ministerstva, že čo dostaneme za tieto zdroje. 

Ak to poslúži na odstránenie straty nemocníc, prejaví sa to na kratších čakacích dobách? Lepšej kvalite? Nejakom inom indikátore, alebo sa to znova len „preje“?

Ako optimista pevne verím, že toto opatrenie bude naviazané na jasné výstupy a aj jeho trvanie bude len dočasné, kým neprídu „lepšie časy“. To, či som len prehnaný optimista už čoskoro, po zverejnení rozpočtu, zistíme.

Autor je bývalý generálny riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky ministerstva zdravotníctva a bývalý predseda dozornej rady VšZP.

čistý dopad na verejnú správu bude nižší, nakoľko narastú výdavky aj štátnych firiem; tento blog píšem len z pohľadu príjmov do VZP

Teraz najčítanejšie