Denník N

Voľby pod čiarou …

Majú novovzniknuté strany s minimálnym voličským potenciálom možnosť významnou mierou ovplyvniť výsledky parlamentných volieb?

Na prvý pohľad strana, s predvolebnými preferenciami pohybujúcimi sa okolo jedného  percenta volebný výsledok neovplyvní, avšak pri počte 23 strán kandidujúcich vo voľbách, z ktorých minimálne pätnásť neprekročí päť percentné kvórum môžu bezvýznamné strany výrazne negatívne ovplyvniť výsledky volieb. Podľa prieskumov Medianu môže prepadnúť približne pätnásť a podľa zahraničných agentúr takmer dvadsať percent hlasov voličov.

Lídri týchto strán prezentujú najmä snahu zmierniť dopady vládnutia predchádzajúcich vlád a nastoliť právny štát. Bez znalosti legislatívnych procesov, bez akýchkoľvek skúseností v riadení, čo i len samosprávy, bez sebareflexie nešetria sľubmi, postavenými na viac ako nereálnom základe.

Dokáže niekto riadiť štát, pod stresom robiť vážne rozhodnutia, ktoré ovplyvnia život 5,5 milióna obyvateľov, ak nedokáže správne vyhodnotiť svoje šance na úspech v predvolebnom boji?

Na ataky rôznych strán postavených na etnických princípoch so silne presadzovanými nacionalistickými a extrémistickými prejavmi sme si akosi zvykli, mimochodom aj SNS vedená bývalým predsedom Jánom Slotom bola založená na nacionalizme, ale etablovanie strán založených niekoľko mesiacov pred voľbami odídencami z rôznych strán, mnohých dlhé roky pôsobiacich v aktívnej politike občan vníma ako nástroj na presadenie vlastných, v materskej strane neuspokojených ambícií. Zloženie sedemnásťtisícovej kaucie a odporúčanie vlastnej voličskej  základne voliť odporučenú stranu je iba zábezpekou ich teplého fleku a osobného prospechu po parlamentných voľbách. Predstava, že pán Miškov, Krajcer, či Kaník nie sú schopní odhadnúť reálny výsledok svojich strán vo voľbách vyvolá snáď iba úsmev.

V čom teda tkvie motív ich účasti? V ideáloch, prezentovaním povolebného potenciálu získavať pozície v štátnej správe ? V škodoradostnom rozbíjaní preferencií ostatných strán? Nech je to čokoľvek, princíp demokracie dáva priestor každému sa uchádzať o hlas voličov. Výnimkou mediálne premasírovaných a zvalcovaných okamihov akým bolo založenie SOP-ky a  ÁNO, z ktorých vyšiel dokonca aj bývalý prezident Schuster je volič vo svojej zotrvačnosti náchylný sledovať a dávať hlasy skôr parlamentným stranám. Žoviálnosť a bulvár presne v  duchu spomenutých strán nahráva v týchto voľbách super oteckovi Kollárovi a istá skupina občanov bude voliť Borisa s jeho populistickými vyhláseniami bez reálneho volebného programu. Podobne sú na tom aj ďalšie strany pod prahom voliteľnosti s problémom jasne formulovať priority a blížiace sa k  nule, ale bez Borisovej charizmy.

Pre Slovensko prospešnejším a rozumnejším variantom by bolo začleniť aktivity, nápady, ale aj vynaloženú energiou do štruktúr strán s reálnymi predpokladmi prekročiť prah parlamentu, ibaže Slovensko nie je krajinou rozumných kompromisov, dodržiavania politických dohôd, zdravého hodnotenia vlastných šancí a synergie spájaných ideálov a kompromisov. Najmä nie vo vnútri strán, presvedčených o vlastnej neomylnosti, kde kompromis považujú za velezradu . Stranícka disciplína pri hlasovaniach v Národnej rade SR valcuje individuálny prejav a potrebu poslanca hlasovať podľa vedomostí a svedomia, nakoľko strany nie sú schopné poskytnúť ľudský a názorový priestor svojim poslancom. Nehovoriac o  ľudských právach v rovine sexuálnej orientácie, otázkach migrantov, alebo niektorých veľmi praktických otázkach pre výkon exekutívy, postavenia a zabezpečenia dôchodcov, učiteľov, či zdravotných sestier. Stranícka disciplína potláča občianske svedomie a solidárnosť. Atomizácia volebných strán s účasťou viac než desiatky nezvoliteľných strán vedie nielen k prerozdeleniu hlasov, ale aj k neúčasti skutočných odborníkov na riadení štátu.

Prešľapy a škandalizácia oponentov cestou médií patrí v posledných rokoch k najčastejším prostriedkom v predvolebnom súperení. Tlačovky presahujúce obsahom hranice bežného bulváru, s nádychom senzačného odhalenia priťahujú pozornosť a sedlajú typické slovenské vlastnosti: nenávisť a závisť. Nie je podstatné, či Fico verzus  Matovič, Sulíkové Macko Uško alebo rýchlo sa prispôsobujúci Boris verzus Procházka.

Z hľadiska volebnej stratégie máme aj inú skúsenosť. Svojho času Robert Fico odišiel zo SDĽ, založil stranu Smer, postupne ju profesionálnym prístupom budoval a získaval pozície bez ohľadu na sympatie alebo nesympatie. O sľuboch, politickom výkone moci je vhodnejšie mlčať. Obdobným spôsobom postupoval niekoľko rokov aj Rado Procházka a hoci v jeho volebných tézach nevidíme nič svetoborné ani revolučné, štatistika tejto formy budovania strany voličov s ustáleným názorom výraznou mierou oslovuje.

Ideály občan nenájde ani v stranách vzniknutých po roku 2010, ktoré podľa prieskumov lavírujú medzi jedným až dvomi percentami ako strana TIP, či Šanca pani Babitzovej. Pani Babitzová viac ako volebným programom zaujala zatiaľ slovnou prestrelkou s Richardom Sulíkom, keď veľkohubo odmietla spoluprácu so SaS. Občan ťažko uverí, že strana Šanca má záujem podieľať sa na akýchkoľvek zmenách v spoločnosti, nakoľko predsedníčka Babitzová svojim postojom vydala signál o tom, že jej nezáleží akým spôsobom bude naložené s hlasmi niekoľko tisíc občanov, ktorí jej strane prejavia dôveru. V konečnom dôsledku je niekoľko korektnejších spôsobov na odmietnutie spolupráce.

Pri pohľade na kandidátne listiny občan si kladie otázku, či lídri a nominanti kandidujúcich strán sú skutočne presvedčení, že vyvedú krajinu z marazmu, či sú si vedomí, že sú iba komparzom, ktorý nepriamo zvolí Fica alebo stratili súdnosť.

Sebareflexia chýba nielen nominantom novovzniknutých politických strán, ale aj skúseným dlhoročným politikom, akým je určite Ľudo Kaník. Po neúspešných rokovaniach s lídrami politických strán pri vyjednávaní pozície na ich kandidátkach, priveľmi neskoro a s krátkym dychom chopil sa poslednej zúfalej možnosti ako ťažiť zo svojich skúseností nielen politických, ale aj marketingových založením vlastnej strany.

Realistickejší postoj pri presadzovaní politických cieľov zaujal Alojz Hlina prijatím ponuky byť súčasťou KDH a Ondrej Dostál z OKS, ktorý do volieb ide na kanditátke strany SaS .

Ku kategórii realistov treba priradiť aj mimoparlamentnú Demokratickú stranu, ktorá pred niekoľkými mesiacmi s vymedzenou predstavou o hodnotách, ktoré chce predstavovať začala opätovne budovať štruktúry a svojim sympatizantom v parlamentných voľbách odporučila dať hlas KDH. Predseda strany Michal Bucek vyslal signál , ktorý by mali nasledovať všetky strany bez reálnej šance dosiahnuť pozitívny volebný výsledok.

Voľby 2016 sú medzníkom pre krajinu a je iba na nás občanoch, či 5.marca 2016 sa postavíme proti arogancii moci podobne ako v roku 1998, v snahe zachovať štandardy demokratickej krajiny Európy, alebo necháme nominantom strany Smer drancovať štát a uvrhnúť národ do medzinárodnej izolácie.

Foto: Median

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie