Denník N

Predvianočné šialenstvo verzus pokoj a spomalenie adventu

Čo vnímame v tomto období všade vôkol nás? V rádiách už hrajú vianočné pesničky, obchodníci sú už v plnom švungu, všadiaľ blikajú rôznorodé svetelné reťaze, valí sa na nás v podobe Mikulášov, anjelov a čertov lavína sladkostí a pociťujeme intenzívnu potrebu zakúpenia vhodných darčekov pre našich blízkych. Hoci je kríza a viacerí skutočne zažívajú ťažšie finančné obdobie, plnosť našich nákupných košíkov, akoby zázrakom rastie. Niektorých ešte len čakajú vianočné posedenia, a iní už aj nejaké majú za sebou. Kto má deti, čaká ho ešte taká a hentaká vianočná besiedka, a skutočne vďaka patrí všetkým pedagógom (učiteľkám, asistentkám a vychovávateľkám), že tieto veci s deťmi nacvičia, a tak potešia duše rodičov, či starých rodičov. Neraz je to na úkor ich voľného času, kedy do prípravy vianočnej aktivity je zapojená celá rodina pedagóga. Stromček, ozdoby, varenie, pečenie, upratovanie, nakupovanie atď., atď. Všetko sú to v podstate pekné veci, ktoré nás tešia, avšak vyžadujú si množstvo nášho času. Niekedy až toľko času, že nám pripravia malé denné predvianočné vyhorenie, kedy si večer povzdychneme, že sme sa počas celého dňa vôbec nezastavili.  Nie vždy je to takéto tragické, ale niekedy sa však k tomu malému vyhoreniu pripojí aj vyliatie si našej frustrácie na tých našich najbližších.

Všetky tieto predvianočné aktivity vykonávame pri plnej pracovnej vyťaženosti, hovoriac si, že si oddýchneme počas Vianoc. Viacerí sa však už ani takto radšej neklameme, lebo počas Vianoc nás zase strhnú iné aktivity, či už zimné športy, rodinné návštevy, alebo jednoducho, kto má malé deti, má o voľné chvíle vždy postarané. Ja som mal taký krízový deň včera, kedy sa mi na jeho konci pomaly zdalo, že sa mi z tých všetkých povinností začne krútiť hlava a mojou najväčšou túžbou bolo konečne dospať prehlbujúci sa spánkový deficit. Prilepili sa na mňa ešte nejaké moje zdravotné chronické bolesti, a tak ma neminul ani povzdych, že život je ťažký. Obdobne ukončievala tento deň i moja manželka, možno len s trochu menej tragickými slovami. Vďaka Bohu za spánok, ráno už bola moja myseľ jasnejšia, telo menej ubolenejšie a obnovila sa i chuť ísť vpred.

Včera bol Mikuláš a ako otcovi troch menších detí sa mi zdá, že deti dostali počas dňa od všetkých „Mikulášov“ toľko sladkostí, že ich spoločne nezjeme ani do Veľkej noci. Jasné, že niektoré posunieme ďalej, ale aj tak je toho stále veľa. Spýtajme sa spoločne, je toto normálne? Obdobne spolu s manželkou krútime hlavami nad niektorými veľmi realistickými hrôzostrašnými maskami Mikulášskych čertov. Spoločné sa nám zdá, že niektorí nechcú deti potešiť, ale naopak k smrti vystrašiť a privodiť im nočný des, či pomočovanie sa. Máme rozum a treba ho v týchto veciach používať. Nie všetko čo je zábavné, je aj dobré.

Pre všetko vyššie uvedené, a i mnohé ďalšie neuvedené, ktoré príde na myseľ isto aj Vám, je možné nazvať tento čas predvianočným šialenstvom.

Podstata tohto predvianočného obdobia by mala byť a môže byť pre nás celkom iná. Riešením je žitie adventu. Advent ako obdobie spomalenia, zamyslenia sa nad svojim životom a radostného očakávania narodenia sa Ježiša v našich srdciach. Advent ako vytvorenie priestoru, kedy naše vnútro vyprázdnime o niečo viac od seba a všetkých vecí, ktoré sa na nás rútia a tento uvoľnený priestor poskytneme Bohu, aby ho mohol naplniť tým, čo on uzná za vhodné, neraz hlavne pokojom a radosťou, ktoré tak veľmi chýbajú nám – dnešným uponáhľaným ľuďom.

Prednedávnom som čítal v jednej knihe, ale aj sa rozprával s mojou mamou o tom, že keď sa zavádzala výpočtová technika a nastávala počítačová éra, ako si ľudia mysleli, že budú za nich robiť počítače a z toho dôvodu budú môcť ľudia robiť menej a budú mať viacej voľného času. Výsledok je nám už v súčasnosti známy. Vôbec nerobíme menej, ale naopak viac a ešte v rýchlejšom tempe. Sú na vine počítače? Jasné, že nie, ale vnútro nás ľudí, ktoré chce viac a viac a rýchlejšie a rýchlejšie. Svet iný nebude. My však tieto veci môžeme aspoň z časti robiť a prežívať inak. Je potrebné z toho nezastaviteľne sa valiaceho rýchlovlaku raz za čas vystúpiť a nechať sa premôcť čarom padajúcej sa vločky, detského smiechu, blízkosti starého človeka, alebo jednoducho len tlkotom svojho srdca, či uvedomením si svojho dychu.

Áno, zas a znova potrebujeme záchranu od seba samých, vyjadrené náboženským termínom, že potrebujeme spásu. Prečo? Lebo človek je majster sebadeštrukcie. Nik iný nás nevie vysiliť a uštvať tak, ako sa vieme vysiliť a uštvať sami.

Možno, ak ste sa spolu so mnou rozhodli aspoň na chvíľu vystúpiť z tohto rýchlovlaku predvianočného šialenstva, skúsme si nechať preniknúť srdce slovami z Liturgie hodín 2. polovice adventného obdobia:

„Príď, Kriste, spása národov,

naroď sa z Panny Márie;

nech žasne svet a umĺkne:

taký zrod Boha hoden je.

 

Duch Svätý Pannu zatônil;

–neznala muža Mária–,

Slovo sa stáva človekom,

na kvet sa púčok rozvíja.

 

Pod srdcom Panny zreje Plod;

jej čistota je žiarivá,

jej čnosti – krásna kytica,

jak v chráme Boh v nej prebýva.

 

On, Mocný, dvojej podstaty,

nech sa už vydá na cestu,

nech vyjde z krásnej komnaty

zachrániť svoju nevestu.

 

Vo všetkom s Otcom rovnaký,

telom sa ľudským priodial,

by liečil naše slabosti

a večnú spásu daroval.

 

Žiaria už tvoje jasličky,

noc novým svetlom oplýva,

čo nevyhasí žiadna tma,

čo vlastní viera ohnivá.

 

Sláva ti, Kriste, Kráľ dobrý,

tebe i Bohu Otcovi,

na večné veky sláva buď

aj Duchu Tešiteľovi. Amen.“

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".