BLOG
Jakub Goda
Jakub Goda
29 014

Je koho voliť, stačí len zostúpiť z oblakov

Opäť tu rezonuje ten nesmrteľný evergreen, že “nie je koho voliť”. Napriek tomu vymenujem rovno tri strany, pre ktoré existujú dobré dôvody ísť ich voliť.

Nikdy sme s nimi neboli spokojní, ešte aj na toho Kisku sme frflali. Dobre si pamätám tie reči ako je neskúsený, ako vraj nevie povedať nič iné ako tie tri vety, ktoré mu našepkali poradcovia a on ich dokolečka verklíkuje. Pamätám si ako Shooty zdieľal Kiskove video vysmievajúc sa z jeho vtedajšieho verbálneho prejavu. Proste nám nebol dosť dobrý.

Rozmaznanosť sa väčšinou objavuje, keď sa dieťaťu ujde až priveľa lásky a pozornosti. Kedy slovenská demokracia, na čele s takými pestúnmi ako bol Mečiar, Slota alebo taký Paška, stihla vychovať rozmaznaného voliča mi už asi ostane večnou záhadou.

Zástupy umrnčaných (ne)voličov vídam pri každých voľbách. Mnohí ľudia majú tendenciu rysovať si pomyselnú minimálnu latku, ktorá nesmie byť podlezená, až potom ráčia ísť voliť. Čo je horšie, táto latka častokrát skončí natoľko vysoko, že akokoľvek obrovské sú rozdiely medzi stranami popod ňou, vo výsledku aj tak dostanú všetky rovnako sploštené hodnotenie – nedostatočný.

Priznávam, tiež dosť frflem. Lenže v deň volieb spoločnosť od jednotlivca očakáva, že prejaví dospelosť, prijme rozhodnutie, zdvihne svoj ctený zadok a dá hlas tej najrozumnejšej z ponúkaných alternatív. Mám toľko drzosti, že vám teraz z fleku vymenujem rovno tri strany, ktorým ak dáte hlas, bude to, povedzme, celkom dobrá voľba.

SaS

SaS som volil v 2010-tom a odvtedy sa mi táto strana na míle vzdialila. Sulík zvykne apelovať na niečo ako zdravý sedliacky rozum, čo by bolo zväčša celkom fajn, ale vždy keď sa prikotúľa tvrdší geopolitický oriešok, jeho účtovnícka logika sa ukáže nebyť ani zdravá, ani rozumná, ale iba sedliacka.

Kupovať si čas za miliardy eur sa môže zdať šialené, ale v extrémnych prípadoch, kde hrajú rolu mnohé neekonomické premenné, to tak nemusí byť. “Pravda uprostred” na Ukrajine a niektoré výroky k utečencom u neho nepovažujem za nadbiehanie verejnej mienke, ale za autentické bláznovstvo. Sulík je pre mňa nepredvídateľný politik. Nie všetko sa dá napísať do programového vyhlásenia vlády, netuším kde bude svet o dva roky, čomu budeme čeliť a ako sa budú dosahovať dohody a kompromisy s týmto človekom na európskej pôde, keď si zase zmyslí, že si chce dupnúť.

Na druhej strane treba povedať, že SaS-ka má najčistejšie financovanie a asi najuveritelnejší drive proti korupcii. Ako pokútny optimista chcem veriť, že jedného dňa sa ťažisko tejto strany pod vplyvom ľudí ako Martin Poliačik začne presúvať od liberalizmu ekonomického k liberalizmu sociálnemu, pretože tento typ strany tu zúfalo potrebujeme. Navyše sen o vláde bez Smeru (a tento sen si až do poslednej minúty nemienim nechať nikým vziať) sa nedá snívať bez SaS-ky. Ak sa teda rozhodnete pomôcť im preliezť do parlamentu a krúžkovaním konkrétnych ľudí vyjadriť svoj názor na ďalšie smerovanie strany, nepoviem vám k tomu ani mäkké ň.

Sieť

Radoslav Procházka sa prihováral k ľuďom v jednej z debát pred prezidentskými voľbami citovaním veršu z piesne Mariky Gombitovej: “Daj mi svoju nádej, dvakrát ti ju vrátim späť”. Nevrátil, zobral, roztrhal, zadupal a pár krát som mal pocit, že mi ako voličovi otvorene ukazuje prostredník.

Financovaniu Siete už asi nikto nikdy neuverí, pochybnosti prichádzajú z mnohých strán a akokoľvek to už je, volič nie je detektív, aby poctivo skúmal pravdivosť každého jedného. Ale cit pre mieru by sme mali mať. Sieť nie je strana oligarchov a porovnávať vznik Siete so zakladaním Smeru je mimo misu. V nahrávke Procházka fňuká, že nemá peniaze a hľadá spôsoby ako ušetriť. Nedáva zmysel, aby oligarchova figúrka išla žobrať o zľavu u svojho politického súpera. Síce by som nestavil ani päť korún na to, že tam majú všetko s kostolným poriadkom, ale nemyslím si, že by dvaja čelní predstavitelia Siete boli ľudia, ktorí by šli do politiky byť niekoho vazalom.

Ambíciu budovať veľkú ľudovú stranu a agresívne sa pobiť aj o voliča Smeru úplne kvitujem. V tomto kontexte prešiel určitým vývojom aj môj postoj k tomu ako sa Sieť stávala k utečencom. Múdro vraveli všetci tí, ktorí zdôrazňovali, že štátnik nemá len kopírovať verejnú mienku, ale ju aj aktívne formovať. Ale tu tiež treba rozlišovať a keď som videl tie čísla, že 89% populácie súhlasí s postojom Smeru, tak som začal rozumieť, že toto nie je bojisko, na ktorom sa chceš biť.

Neviem koho všetkého si týmto pohnevám, ale stratégia vyhýbať sa téme utečencov a nedávať Smeru zámienku, aby mohol ešte viac strašiť, že keď nebude zvolený, tak nas zjedia moslimovia, mi dnes pripadá v zásade správna a korigoval by som iba detaily. Postoj Merkelovej a Kisku je obdivuhodný a majú môj hlboký rešpekt. Lenže oni majú pozíciu, autoritu a kredit, ktorý si môžu dovoliť štátnicky míňať na takto zásadné témy. Sieť nemá nič a spáchať politickú samovraždu kvôli utečencom by bolo iste obdivuhodné, ale sotva taktické alebo rozumné.  

Najväčším problémom Siete tak ostávajú povahové vlastnosti jej predsedu, ktorého je naozaj ťažké mať rád, aj keď rovnako ťažké je nemať k nemu rešpekt. Povedané jazykom fyziky, na svoje okolie nepôsobí dostredivo (ako kedysi Dzurinda), ale odstredivo a neviem si predstaviť, čo by s týmto človekom narobila moc.

V prospech Siete treba vysloviť takzvaný argument Beblavým. Tento človek urobil pre túto krajinu mamutí kus dobrej práce. Svojim drivom meniť pomery Sieť pripomína starú SDKÚ a ja pripomínam, že práve táto SDKÚ najviac pohla krajinu dopredu. Ak teda dáte hlas strane, ktorá ako jediná má šancu do volieb výraznejšie vyrásť a zobrať hlasy aj Smeru, tak ja ani neceknem.

Most
Za najlepšiu voľbu v týchto voľbách pokladám Most, toto rozhodnutie som dovŕšil už o niečo skôr, keď som sa podujal pomôcť Martinovi Dubécimu s kampaňou a mám na to dobré dôvody.

Béla Bugár je normcore politik a myslím to, možno prekvapivo, ale skôr v pozitívnom slova zmysle. Matovičovia, Kollárovia, Miškovovia, ale v menšej miere aj Sulík alebo Procházka, nepriniesli do politiky výrazne lepšie spôsoby, ale najmä teatrálnosť, sebastrednosť a ďalšie salvy populizmu. Pri potenciálnej pravicovej vláde nemám obavu o program a nápady, ale o schopnosť koaličného vládnutia a Most má v tomto najčistejší track record. Verím tomu, že Most v každom prípade uprednostňuje zostavanie pravicovej vlády. Ak toto nebude možné, všetky ďaľšie alternatívy budú tak či tak dosť zúfalé.    

Most stojí na silnej idey občianskej strany rozprestrenej ponad etnické členenie krajiny a ako taký predstavuje multikulturalizmus v slovenskej light edition. Je zásluhou dlhodobo triezvej a umiernenej politiky maďarských predstaviteľov, že sme sa už prestali báť autonómie južného Slovenska, maďarskej nadvlády a podobných nezmyslov. Príde deň, keď sa prestaneme báť aj neborákov utekajúcich pred vojnou z iných končín sveta. Táto téma ukázala ako nedospelí stále sme a je lákavé voliť stranu, ktorá si v nej dokázala udržať najtriezvejší tón.

Martin Dubéci a Lucia Žitňanská sú ľudia, ktorým plne dôverujem, budem ich krúžkovať a týmto za nich dávam svoju blogerskú ruku do ohňa. Ďalšie krúžky pôjdu asi ľuďom ako František Šebej, Peter Kresák, Peter Krajňák alebo Tomáš Meravý. O tomto sa ešte poradím. Názor na globálne otepľovanie si tiež nerobím podľa toho, čo mi ukazuje teplomer na okne, ale počúvam názor vedeckých autorít a pri politike má tiež zmysel vypočuť si ľudí, ktorí sa jej dlhodobo venujú.  

Aby bolo jasné, Most volím úplne bez lásky, je to kompromis ako hrom. Ťažko znášam ako mäkučký je Bugár voči Smeru. Napríklad keď vraví, že „Kaliňák veľké kauzy nemal“. Niekoľko mesiacov v roku mám pocit, že si Most zobral celozávodnú dovolenku, nepoznám pozadie tej strany a nechápem čo robí Elemér Jakab na ôsmom mieste na kandidátke. No ale čo už, stranu plnú anjelikov tu opäť nemáme.

 

anjelik]

 

Ak zvažujete voliť OĽANO, tak vás chcem poprosiť, aby ste to zvážili poriadne. Matovič je deštruktívny prvok na scéne. Vybabral takmer s každým s kým kedy v politike spolupracoval. Jeho idea hnutia nezávislých kandidátov je síce ľúbivá, ale v skutočnosti úplne nefunkčná. Sympatickí ľudia na kandidátke, ktorí sa touto ponukou nechali zvábiť, žiaľ začali svoju politickú kariéru prejavením veľkej dávky naivity. To, že vo všetkých vyspelých demokraciách existujú štandartné politické strany s určitými pravidlami a hierarchiou má svoj zmysel, ale nejdem sa o tom rozpisovať, aj tak by som to neurobil lepšie ako Pavol Hardoš.

Rovnako dúfam, že nebudete zabíjať svoj hlas volením jednej z mini-strán, pretože sú vo všetkých smeroch pofidérnejšie ako vyššie menované mainstreamové strany.


Ak by som to mal vyjadriť číselne, na stupnici od 0 po 10, kde 10 predstavuje najlepšiu možno voľbu by som to rozložil nejako takto: SNS:0; Smer:1, OĽANO:5, KDH: 6, Most, Sieť, SaS: 8-10. Je asi jasné, že kľúč k týmto voľbách nevidím v sporoch o tom, či je Most pred Sieťou alebo naopak.

Môže to pôsobiť trúfalo, že sa tu takto rozpisujem, že čo a ako a čo.
Skrátka si myslím, že je strašne dôležité sa o tomto otvorene rozprávať. Bol som trochu sklamaný z odpovedí niektorých osobností v anketách, ktorí sa zmohli len na veľmi všeobecné odporúčania ísť voliť, lebo demokracia je fajn a podobne. Táto debata by mala prebiehať oveľa intenzívnejšie a konkrétnejšie. Požívať istú mieru autority vo verejnom priestore je tiež určitá forma mäkkej moci a rovnako sa k nej viaže zodpovednosť. Je na škodu veci, že mnohí múdri ľudia sa zdráhajú spojiť svoje meno s menom konkrétnej strany.

Fascinujúca je opakovaná prítomnosť ilúzie, prezentovanej napríklad aj Štefanom Hríbom, že neísť voliť môže byť rozumné, pretože ak pravica dostane facku a padne na kolená, tak do roku 2020 sa určite sformuje niečo úplne nové, čo nás konečne vyvedie z tej mizérie. Toto isté som počúval pred voľbami v roku 2012 a teraz je to tu zas. Nikto netuší ako budú vyzerať voľby 2020, je úplne reálne, že ďalšia Ficova vláda by upevňovala svoju moc orbánovskými spôsobmi a ja fakt neviem dokedy máme čakať. Je zaujímavé sledovať, aké nerozumné úvahy k takto významnej téme dokáže šíriť ikonická postava slovenskej žurnalistiky, človek, ktorého si ináč veľmi vážim.

Jediné čo sa dá predvídať celkom presne sú metódy, obsah a dĺžka prípadnej ďalšej vlády Smeru s SNS. Boli by to ďalšie plné štyri roky bezbrehého populizmu a rozkrádačiek, tým si môžme byť istí, takáto vláda sa predčasne nerozpadne. Na druhej strane fungovanie prípadnej pravicovej koalícii je úplne nepredvídateľné a otvorené. Možno vydržia rok, možno dva a možno prekvapia a potiahnu dlhšie. Médiá by boli zrejme zase plné koaličných hádok, ale toto mi je dnes úprimne jedno, pretože je to o svetelný rok lepšie ako červeno-hnedý valec. Ak by stihli prijať čo i len jednu poriadnu reformu a úradníci na ministerstvách niekoľko dobrých drobných vecí, už toto by stálo za to. Pripomínam, že Radičovej vláde sa za ten rok podarilo zosekať deficit tak, ako sa to Smeru nepodarilo ani za štyri roky, ušetriť dve miliardy eur na diaľniciach a prijať povinné zverejňovanie zmlúv na internete.

Nech už voľby dopadnú akokoľvek, ktokoľvek sa vyšvihne a prekvapí, najväčším prísľubom týchto volieb nebudú politici. Bude ním prebudená občianska spoločnosť a iniciatívy ako Výzva k ľudskosti, slovensko.digital, rebelujúci hokejisti, štrajkujúci učitelia a sestričky, A Dosť!, Štrngáme za zmenu, Hráme o veľa a ďalší. Títo v nás zasiali nádej, že skôr či neskôr, na čítanie novín nebude treba dávku antidepresív a jednosmerné letenky Ryanairu sa napokon nestanú najžiadanejším statkom v ekonomike.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Živím sa tvorbou reklamných vizuálov, animácii a vizuálnych efektov. Bežne sa motám medzi filmármi a kreatívcami. Občas niekde odbehnem, pracovne alebo cestovne, a naposledy som si odskočil na štúdium Philosophy, Politics and Economics na University of York v UK.

Blogy

|