Denník N

Kritika kritiky kritiky: Štandard manipulatívnosti ostal zachovaný

Denník Štandard sa opätovne ohradil voči nášmu nedávnemu zaradeniu ich webu na zoznam nedôveryhodných stránok a znova sa snažil spochybniť odborný posudok. Redaktor Števkov však vo svojom texte len znovu predviedol manipulatívny a zavádzajúci spôsob ich práce.
Píše člen odbornej komisie Pavol Hardoš.

Redaktor denníka Štandard Peter Števkov napísal dlhší kritický článok, v ktorom sa opätovne pokúsil napadnúť moju kritickú analýzu webu denníka Štandard pre projekt Konšpirátori.sk. Je síce dlhá, ale meritórne v nej veľa nového nenájdete – ide o pokus spochybniť predložené dôkazy a mútiť vody nepodstatnými pozorovaniami.

Nebudem sa tu predháňať v dĺžke, hoci rovnako grafomansky by sa dalo ísť bod po bode a pozastaviť sa nad každým jedným. Celkovo jeho text pôsobí viac ako podklad pre fanúšikov a zmätených okoloidúcich než pokus a reálnu analýzu.

Ono to zase neprekvapuje, málokedy sa stáva, že by snáď web kritizovaný naším projektom prišiel a povedal: „viete čo, dostali ste nás, problematický obsah opravíme alebo dáme preč a polepšíme sa“. Nie, v Štandarde vedia, čo robia a teraz vedia, že aj vy viete, čo robia. Nemôžu však priznať, že náplňou ich žurnalistickej práce je zavádzať, manipulovať, posúvať hranice diskurzu a stierať rozdiely medzi konzervativizmom a nedemokratickou krajnou pravicou. Pred svojim obecenstvom musia teraz hrať obeť nášho akože ideologicky pochybného projektu.

Vypichnem tu len pár momentov, ktoré dobre ilustrujú manipulatívnu prácu, ktorá je, zdá sa, tomuto médiu vlastná. Naozaj, keby sme chceli ukážkovú prípadovú štúdiu, prečo je Štandard nedôveryhodné médium, stačilo by sa pozrieť na Števkovov pokus o kritiku môjho posudku.

Si naozaj tým, koho cituješ?

Úsmevný je už úvodný pokus o „obsahovú analýzu“, ktorá vyratúva hlavné zdroje, ktoré vraj Štandard cituje. Skutočne, Štandard cituje predovšetkým médiá hlavného prúdu, domáce aj zahraničné – to samo osebe nie je prekvapivé a v ničom sa nevymyká pozorovaniam iných podobných krajne pravicových médií vo svete. Pointou je, samozrejme, čo, prečo a ako sa cituje. Aké témy a námety Štandard prináša, pre podporu akých naratívov dotyčné médiá cituje. Navyše, na to, aby ste sa mohli voči mainstreamu vymedziť a pomenovať seba ako ideologickú alternatívu, čo Štandard robí veľmi otvorene už v úvodnom editoriale šéfredaktora Danišku (citovanom aj v mojom posudku), musíte samozrejme tento mainstream citovať.

Pre krajne pravicové médiá je tiež charakteristické, že bez médií hlavného prúdu, ktoré sa snažia robiť skutočne reprezentatívny prierez udalostí vo svete, by často ani nevedeli, nad čím sa majú aktuálne rozčuľovať. Emočné továrne na politické rozhorčenie potrebujú materiál, ktorým ich často zásobujú práve média hlavného prúdu. Ale emočný spin, ktorý rozhorčí čitateľa a manipuluje ho k potvrdeniu si jeho ideologických predsudkov, je už potom čisto ich redakčnou prácou.

Pochybný redakčný štandard

Števkov je odhodlaný sporiť sa vo svojom texte úplne o všetkom. Nič nesmie ostať bez odozvy, čo vyvoláva miestami naozaj úsmevné pokusy poprieť aj očividné.

V úvode posudku som napr. napísal aj o zdrojoch financovania denníka Štandard. Do ich projektu totiž investovala finančná spoločnosť Saidler & Co., čo vyvolalo rad pochýb a kritiky, pričom som túto skutočnosť zhrnul nasledovne: „povaha a rozsah tejto investície, ktorá sa svojou štedrosťou a nejasným pozadím financií vymyká štandardom slovenského mediálneho trhu, vyvolali rad otázok a pochýb, na ktoré reagoval šéfredaktor Daniška vyhrážkami žalobou“.

Števkov toto odbíja vetou „nie je to pravda“, aby vzápätí pripustil, že to pravda vlastne je, ale inak. Ťažko povedať, čo má tento interpretačný tanec znamenať iného, než pokus zmiasť čitateľa a vytvoriť dojem, že môj posudok klame, keď len vymenúva známe fakty.

Daniška sa vo svojom editoriale naozaj vyhrážal žalobou, vymenoval troch konkrétnych ľudí, ktorí sa podľa neho dopustili právne problematického konania, potom vymenuje viacero iných komentátorov a analytikov („celé progresívne srdiečko na sociálnych sieťach“), ktorí sa nad touto investíciou pozastavili a v závere textu doslova píše: „Odteraz budeme svoje meno chrániť právnou cestou.“

Všetci kritici financovania Štandardu samozrejme tiež vedia čítať a vidia, že investorom je švajčiarska spoločnosť Saidler & Co. Pointou kritikov, na ktorú poukázal aj môj posudok, však bolo, že ide o investíciu mimo obvyklý záber spoločnosti (viacero kritikov sa preto pýtalo, či za peniazmi stojí niekto iný a či Saidler & Co. je len sprostredkovateľ) a navyše sa svojím rozsahom vymyká štandardom slovenského mediálneho trhu.

Nič z tohto Števkov nerozporuje, lebo nemá ako. Ale hrdo vyhlási, že to „nie je pravda“. Vybavené.

Táto metóda intelektuálnej práce pokračuje celou jeho analýzou.

„Nie je to pravda“, vyhlási a potom nasleduje len interpretačný tanec, ktorý len zahmlieva podstatu argumentov môjho posudku. Čítať to je trochu ako nechať si mozog vliecť živicou.

Podobné zahmlievanie pokračuje hneď aj pri otázke krádeže dizajnu. Vraj sa len „inšpirovali“ a dizajn sa „rozvíjal“ a dnes vyzerá „výrazne inak“. V preklade toto ja osobne čítam, ako boli sme právnymi okolnosťami donútení dizajn pozmeniť, ale či Štandard aj čelil nejakej žalobe, samozrejme, netuším. Vidím len právne veľmi obratne napísaný text, ktorý túto interpretáciu priamo neponúka, ale ani nevylučuje.

Posudok tiež Števkov kritizuje preto, lebo sa zameral na niekoľko problematických osobností z radov ich redakcie. Vraj selektívne. Nuž, áno, poukázanie na problematické osoby je selekciou. Podobne, keď kritizujete reštauráciu, nebudete vymenovávať všetky polievky, v ktorých vlas neplával. A každá reštaurácia, ktorá takúto obranu skúsi bude právom na smiech.

Dvoch redaktorov tiež Števkov bráni údajnou „mladíckou nerozvážnosťou“. Neviem, že by nejako túto „nerozvážnosť“ verejne reflektovali a poukázali, v čom je ich súčasné myslenie odlišné (čo je tu kľúčové). Vyratúvanie textov, kde poukazujú kriticky na niektoré konšpirácie totiž neznamená, že zmenili svoje hodnotové nastavenie, ani nevylučuje, že sami nepropagujú konšpirácie iné.

Normalizácia krajnej pravice

Števkov vo svojom texte vraví, že je redakčným štandardom nezdôrazňovať ideologické zatriedenie politikov, o ktorých informujú. Toto je už možno aj trochu smiešne. Len pre tú zábavu si aj vy skúste otvoriť niektoré texty denníka Štandard a spočítať koľkokrát boli niektorí politici a političky alebo intelektuáli a intelektuálky označení za „konzervatívcov“.

Rovnaký prístup Štandard sleduje aj pri informovaní o domácom politickom dianí. Napriek tomu, že pri hnutí Progresívne Slovensko patrí k jedným z najviac kritických médií, nepoužíva vo všeobecnosti v spravodajských článkoch pri tomto hnutí žiadne pejoratívne označenia či nálepky.

Toto je tiež ukážková manipulácia. Keď je reč o ideologickom zatriedení, slová ako krajná pravica, konzervatívny, liberálny, progresívny, socialistický, a pod. neslúžia ako pejoratívna nálepka. Keď napr. označujem denník Štandard za krajne pravicový, neznamená to, že im nadávam. Je to politologická klasifikácia na základe nejakých ideologických charakteristík. Sám denník Štandard to robí, ale robí to spôsobom, kde za štandardných konzervatívcov označuje aj krajných pravičiarov – čo bolo aj jedným z hlavných bodov mojej kritiky ich práce.

Druhým zaujímavým momentom tu je, že Števkov nám priznáva, že by pri Progresívnom Slovensku mohol používať pejoratíva, ale to nerobí! Chápete, je profesionál, dokonca aj pri PS sa ovládne. Môžeme si len domýšľať, aké pejoratíva by tu chcel použiť, ale možno si myslí, že aj slová progresívnyliberál sú nadávky. Asi aj preto následne v texte priniesol odhalenie, že som volič PS. Zrejme to má diskreditovať môj posudok v očiach čitateľov, ktorí, poplašení krajne pravicovou propagandou, liberalizmus považujú za hrozbu a extrém.

Števkov uznal naše právo kritizovať ho

Problém nie je v tom, že by Štandard namietal správnosť „krajne pravicového“ označenia strany DF. Hardoš alebo iní politológovia majú na takéto hodnotenie právo.

Tu by sme mohli aj moju odpoveď uzavrieť – toto je totižto jadrom sporu a som rád, že Števkov takto otvorene priznáva, že mám právo robiť to, čo v posudku robím. Toto moje právo sa totiž rovnako vzťahuje aj na hodnotenie denníka Štandard. Ostatne, rovnakú vec konštatoval už aj súd v našom spore s webom Hlavné správy – naša kritika webov je legitímna súčasť slobodnej diskusie v demokratickej spoločnosti.

Všetko ostatné je vedľajšie, nepáči sa mu metóda práce, nepáči sa mu zdrojovanie (predsudky voči Wikipédii ako zdroju sú jedným z najnešťastnejších príznakov zlyhania nášho školstva, čiže ich nebudem Števkovovi špeciálne vyčítať), nepáčia sa mu závery. Pochopiteľne.

Nemožno však za serióznu a objektívnu považovať metódu kritiky článkov, ktorá spočíva v problematizovaní zdrojov a respondentov na základe toho, že sa z plejády označení vždy vyberú len tie, ktoré sú najviac negatívne zafarbené.

Nuž, v pluralitnej spoločnosti jestvuje plejáda pomenovaní vždy – a krajná pravica je zo svojej podstaty často neskúsenými, ale aj zaujatými, alebo dokonca manipulatívnymi pozorovateľmi označovaná aj všelijako inak. Encyklopedisti pomenovania potom len zhŕňajú. Ja vo svojom posudku poukazujem práve na označenia relevantných odborníkov – citujem často práve vedecké práce, resp. iných odborníkov na extrémizmus a politické ideológie. To už vám však Števkov nepovie.

Antisemitské naratívy

Števkov sa tiež pozastavuje nad tým, že môj posudok vypichol články, v ktorých je Soros vykreslený rovnako ako v antisemitských konšpiračných teóriách. Pričom, ako Števkov nezabudne zdôrazniť, v týchto textoch Soros ani nebol označený za Žida a podobné krajne pravicové naratívy o ňom predsa šírila aj krajne pravicová izraelská vláda. Takže je vlastne všetko OK.

Skutočne to pôsobí, akoby si Števkov myslel, že antisemitizmus robí antisemitizmom to, kto ho vysloví, a nie samotný obsah tvrdenia.

Lenže naratívy, ktoré šíril Dag Daniš sú totožné s naratívmi, ktoré pomenúvajú aj v posudku mnou citované odborné práceantisemitizme a Sorosovi ako symbole ideologicky škodlivého židovstva v myslení krajnej pravice. Toto Števkov rozporovať nevie a nedokáže, tak opäť zahmlieva podstatu.

Niekedy asi treba opakovať aj samozrejmosti. Neprítomnosť antisemitských naratívov sa nedokazuje tým, že budeme vyratúvať všetkých Židov, ktorých denník kedy spovedal, alebo zverejnil, o čo sa Števkov pokúša vo svojej kritike.

Táto obrana mi pripomenula starý vtip z čias komunizmu: Stretnú sa dvaja dirigenti z New Yorku a Moskvy a rozprávajú sa obvineniach z antisemitizmu, ktorým v tom čase Sovietsky zväz čelil. Dirigent z Moskvy sa rozohní, že je absolútne nepredstaviteľné, že by u nich boli antisemitské nálady, veď sa len pozrite na našich hudobníkov, vraví a začne vyratúvať, že majú predsa židovské prvé aj druhé husle, vlastne polovica sláčikovej sekcie, niekoľko flautistov, a potom fagoty, tympany, a harfa sú tiež Židia. Dirigent z New Yorku sa usmeje a vraví: “U nás v orchestri máme tiež Židov, ale pravdupovediac, netuším koľko.”

Migrácia ako hrozba

O zvládaní “masovej” migrácie naozaj prebieha všestranná diskusia, ako konštatuje aj Števkov. A platí, že nie každý, kto ju otvára, je krajný pravičiar. Ale zároveň platí priam definične, že ju otvára aj každý krajný pravičiar. Navyše, krajná pravica nie je monolit, aj v jej rámci existujú rozdiely a rozlišovanie rôznych druhov migrácie – ktorí sú ešte tí dobrí, a ktorí už sú automaticky z povahy svojej identity hrozbou pre svojeť.

Samotný fakt, že redaktori Štandardu občas napíšu aj o potrebe prijať zahraničnú pracovnú silu alebo uznanie potreby pomoci pre ukrajinských utečencov (všimnite si, ako sa u Števkova zase zamenili pojmy – migrant a utečenec), nič nemení na tom, že opakujú krajne pravicové naratívy o hrozbe špecifického druhu migrantov a o ich vplyve na západnú spoločnosť.

Nielen Dugovičove texty v Štandarde rady zdôrazňujú správy o problémoch s integráciou, zveličujú konflikty a dychtivo reportujú o zločinoch v správach prebratých z bulváru ako napr. nemecký Bild (ktorý linkuje ešte aj Števkov a nazýva ho „rešpektovaným zahraničným médiom“).

Schválne, či tušíte v čom sa líšia migranti zo Srbska a Ukrajiny od migrantov zo Sýrie a ktorí by slovenskej krajnej pravici mohli tak asi vadiť a prečo?

Napoviem: kľúčové slovko začína na I a končí sa na M a obsahuje aj písmená S, L a A.

Nenávisť k LGBTI+ ľuďom

Napokon sa ešte pristavím pri Števkovovej obrane konšpirovania Vladimíra Palka, ich kmeňového autora.

V posudku som konštatoval, že Palkov text o teroristovi zo Zámockej manipuluje čitateľov a zahmlieva podstatu útočníkovej nenávisti voči LGBT+ komunite.

Citujem Števkova:

Hardoš má problém s tým, že Palko za lož označuje tvrdenie, že „vražda na Zámockej je dôkazom, že predmetom nezaslúženej nenávisti sú najmä homosexuáli“. Palko totiž poukazuje na skutočnosť, že strelec sa v manifeste zameriaval najmä na Židov. To zároveň len znova potvrdzuje bezpredmetnosť Hardošových obvinení Štandardu zo šírenia antisemitských naratívov.

Úsmevne, hoci vedľajšie tu je, že Števkov si nemohol opäť odpustiť svoju utkvelú predstavu, že antisemitizmus sa prejavuje len bezbrehou nenávisťou, a že uvedenie nejakej skutočnosti o neonacistických motiváciách strelca zo strany Vladimíra Palka snáď Štandard nejak vyviňuje z obvinenia, že niekde inde šírili antisemitské naratívy.

V posudku Hardoš rozvádza myšlienku, že vrahov manifest bol namierený aj na homosexuálov, ktorých označil za ‘ochotný nástroj Židov’. Toto však Palkovu argumentáciu nijako nespochybňuje. Palko predsa v článku uviedol, že homosexuáli boli podľa manifestu vraha terč, len nie prvoradý.

Opäť sme tu svedkami dychberúceho popierania očividného. V mojom posudku exlicitne píšem, že Palkov “článok odvádza pozornosť od nenávisti, ktorej čelia LGBTI+ osoby, a zahmlieva skutočnú podstatu motivácii teroristického útoku”. Palko vo svojom texte, texte s nadpisom so slovami „všetko je inak“, nepopiera, že strelec bol motivovaný nenávisťou k LGBTI+ komunite, tá len nebola „prvoradá“.

Táto skutočnosť mu však slúži ako zámienka na predkladanie teórie o sprisahaní: razí čisto konšpiračnú tézu, že tu jestvuje „motivovaná, organizovaná, mediálne podporovaná a globálna loby“, ktorá uchopila teroristický čin „bez ohľadu na pravdu“ a nasmerovala ju „v prospech presadenia vlastného ideologického pohľadu“. Takáto argumentácia podľa Števkova vraj nemanipuluje k odmietaniu nenávisti voči LGBTI+ komunite ako motivácii teroristu.

„Treťoradosť“ LGBTI+ ľudí ako cieľa totiž, napriek Palkovým tvrdeniam o opaku, naozaj neumenšuje rozsah nenávisti, ktorej v spoločnosti čelia. A ich treťoradosť bola stále dostatočná k vykonaniu ohavného teroristického činu. Navyše, čo bolo pre posudok podstatné, konšpirovanie strelca bolo analogické ku konšpirovaniu, ktoré vo svojich textoch predvádza práve Vladimír Palko. Pre oboch totiž LGBTI+ ľudia predstavujú len nehanebný nástroj v rukách ideologického nepriateľa. Len ten nepriateľ sa trochu líši – na rozdiel od strelca si totiž Palko nemyslí, že za tou globálnou loby stoja práve Židia.

Števkov si preto zrejme nemôže pomôcť a cíti potrebu obhajovať Palka aj v jeho knižnej produkcii:

Hardoš tiež nehovorí pravdu, keď tvrdí, že Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú explicitne označuje transrodových ľudí ako ‘baranidlo rodovej ideológie’ (Palko, 2019, strana 434). Palko na tejto strane v skutočnosti píše, že rodová dysfória v malom počte ľudí existuje. Ako baranidlo rodovej ideológie neoznačuje Palko ľudí, ale ‘pojem transgender’.“

Nuž, opäť je tu tvrdenie o údajnej nepravdivosti nejakého tvrdenia, len aby bolo potom zopakované inými slovami.

Ale dajme slovo priamo Vladimírovi Palkovi. Citujem celý relevantný odsek z jeho knihy Levy prichádzajú :

Baranidlom rodovej ideológie sa stáva pojem ‘transgender’. V malom počte ľudí existuje mentálna ťažkosť – genderová dysfória, ktorá znamená, že človek má pocit, že by bol radšej tým druhým pohlavím. Rodová ideológia im dáva meno ‘transgender’. Pre rodovú ideológiu sú vítaným prostriedkom pre dosahovanie cieľov.“ (Palko, 2019, s. 434)

Palko nám vraví, že na niektorých ľudí sa používa pojem transgender a tento pojem a teda títo ľudia sa stávajú nástrojom. Im sa dáva meno, to oni sú nástrojom. Baranidlom. Palko sám zjavne pomenovanie a ľudí, ktorých pojem označuje, používa zameniteľne.

Ide mimochodom o rovnako smiešnu obhajobu ako pri „pliage“ predsedu KDH Majerského: vraj ide o ideológiu a nie o ľudí. Problémom ostáva, že pojmom ideológia alebo pojmom „transgender“ sú označení konkrétni ľudia. Ide v podstate len o nenávisť v dvoch krokoch. Nepovieš, že nenávidíš konkrétnych ľudí, povieš, že nenávidíš „ideológiu“, ale za kritizovaným pojmom už sú len a len konkrétni nenávidení ľudia. Miluj hriešnika, nenáviď hriech, lenže tu sa ľuďom ako Palko opakovane deje nešťastné kĺzanie významov a hriech a hriešnik sa stávajú totožnými – samozrejme až do momentu, kedy na to kritik upozorní. Potom už je zrazu klamstvom také pozorovanie urobiť.

Záver

Cieľom Števkovho textu bolo len pomútiť vody a dodať fanúšikom pocit, že predsa len ide o ideologický boj a poškodzovanie dobrého mena Štandardu. Opakuje pritom, že som nevedel doložiť jedinú lož alebo manipuláciu, aby potom svoju analýzu strávil tým, že za každým konkrétnym príkladom asociácie s krajnou pravicou, každým príkladom ich lží a manipulácie len napísal, že je to nepravda a interpretačne tancoval okolo nepopierateľných skutočností. Najlepšie tak odhalil metódu žurnalistickej práce denníka Štandard a len potvrdil, že na našom zozname majú svoje zaslúžené miesto.

Teraz najčítanejšie

Konšpirátori.sk

Sme verejná databáza webových stránok s neserióznym, klamlivým, podvodným, konšpiračným alebo propagandistickým obsahom. Pomôžeme vám zabrániť tomu, aby sa vaša reklama zobrazovala na weboch, ktoré môžu poškodiť vašu reputáciu.