Denník N

Nemocnica

Vystupuje z dcérinho auta na veľkom parkovisku pred nemocnicou a vstupuje do jej vestibulu. Spoznáva to tu, bol tu už pred dvomi rokmi, nič sa tu nezmenilo, len neskôr zistí, že cukráreň je zrušená …

Výťahom na piate poschodie, smerom hore k získaniu statusu pacienta. Myslí na všeličo ale aj na eseje či knihy Standu Komárka z Karlovej univerzity o ekleziomorfných štruktúrach či o (super)organizácii moderného liečiteľstva. Prijímacia kancelária a v nej rovnako (tá istá) rázna pani ako nedávno, kontroluje výsledky predoperačných vyšetrení, vecne a bez emócií, ním ale prebehne emočne nepríjemné uvedomenie si zmeny stavu, už je pacient.

Pacient sa výťahom vezie na prvé poschodie, rozhovor s anesteziológom je príjemný, „však sa dohodneme na spinálke?“, súhlasí, nasleduje šatňa so slušnou rutinou a znovu výťahom na piate, kde konečne vstupuje na oddelenie. Užíva si znalosti prostredia, personálu („vy ste nás zas prišiel pozrieť“) a v mysli sa už teší na návrat do života o týždeň.

Pacient sa ráno, už hladný, budí do operačného dňa. Všetko je pripravené, kanyla na mieste, prichádzajú ošetrovatelia, „ideme na výlet“, humor ani po dvoch rokoch nezmenili, profesionalitu tiež … Znovu výťah, predoperačná sála. Vždy mu to tu pripomína letisko, postele sú lietadlami na ranveji, niekoľko operačných sál predstavuje tiché štartovacie dráhy. K pacientovi prichádza anesteziologička, „dobrý deň“, predstavuje sa tichým hlasom, „budem sa o vás počas operácie starať“, pomáha mu po schodíkoch preliezť na operačnú posteľ. Pacient unesene pozoruje kmitanie sestričiek okolo, dispečerka ukazuje operačné sály, volá sa na oddelenia, ošetrovatelia prekladajú iných pacientov v narkóze. Profesionálny chaos …

Pacient v predoperačnej sále predklonený pred ihlou do medzistavcovej medzery uvažuje nad strachom. Myslí na to, že asi súvisí s uvedomením si nemožnosti kontroly nad sebou samým v čase dočasnej neprítomnosti, ‚spinálka‘ umožňuje v tomto uvažovaní ako-tak pokračovať. Spoza plachty počuje svojho lekára, dôveruje mu, zvuky operačných nástrojov ho už neprekvapujú, pred dvomi rokmi to bola silnejšia emócia. Počuje ako operatér vraví kolegom a inštrumentárkam, že operujú vedca špecialistu, ľutuje, že im do tvárí nevidí. Je mu zima na ruky, anesteziologička mu ich ochotne niečím prikrýva…

Uvedomuje si, že na chvíľu zaspal, budí sa v pooperačnej sále s monitormi, nad sebou vidí infúzie ako aj krv v obale, tečie mu do žily, na druhej ruke sa mu opakovane nadúva vak tlakomera, sestrička všetko pokojne a trpezlivo vysvetľuje … v jeden moment si unavene sadá vedľa, na pacientovu otázku („je toho veľa, však?“) odpovedá, že to nevadí, že je to tak vždy. Opisuje mu ich zvyk – zvyknú sa smiať, že posledného pacienta si berie domov posledná sestrička v smene a ukazuje na krásnu čiernovlásku, čo mu ‚prischla‘. Pacient vraví, že „potiahol dobrý žreb“, čiernovláska hneď odvetí, „ku nám by ste aj tak nechceli, mám doma pubertiaka“, humor je všadeprítomný. A znovu pozoruje ten ľudský kmitočet pred monitormi a posteľami. Sestričky, ošetrovatelia, hadičky, prekladanie pacientov, telefóny z a do oddelení, tlmené svetlo žiariviek, v občasnom zadriemaní sa mu v mysli premietajú sekvencie medicínskych seriálov. Otvorí oči, nie je to film, je to realita, najradšej má dvojicu ošetrovateľov: vysoký, vyziabnutý mladý chalan, pokérovaný na celom tele, v ušiach také tie veľké okrúhle náušnice a nízky, zavalitý, plešatý pán, asi Róm, „raz, dva“ a pacienta s naučenou ľahkosťou prekladajú, s úctou a vždy s príjemným oslovením …

Po dvoch hodinách si po pacienta prichádzajú už známi ošetrovatelia z oddelenia, znovu výťah na piate poschodie, pýta sa ich, čo mu prichystali, dal by si kávu. Peter sa smeje, že už má pripravenú kačicu (asi nevie, že pacient miluje pečenú kačku) … a naozaj tam bola, na stoličke vedľa postele, vtipkujú neustále.

Pacient vie, že nasleduje týždeň opakujúcej sa rutiny, strieda sa plejáda sestričiek, vždy veselé, ochotné, … ranné vizity sú takmer ritualizovaným prejavom Komárkom opísaných štruktúr, profesionálne a s jasným záujmom o pacienta, čo povie prednosta, to sa hneď zapíše do osobnej karty a ešte v ten deň realizuje … Infúzie, rehabilitácia, kolotoč úsmevov sestier, „dobré ráno moja“, „ako sme sa vyspali páni?“ a miestami drsných vtipov ošetrovateľov, pacientov kolega z izby, „môžete mi prosím priniesť zrkadlo, chcem sa oholiť“, ošetrovateľ s úsmevom, „jasne, ale nestačila by vám vaša fotka?“. Kolobeh profesionality, empatie, ochoty a ľudskosti.

Deň odchodu, volá kamarátovi a objednáva darček oddeleniu. Kamarát píše smsku „sme tu“, pacient vstáva, s pomocou nemeckých barlí si na chodbe pred oddelením preberá veľkú kyticu ruží a znovu vstupuje na oddelenie. Ošetrovateľ stojaci na chodbe jemne pískne a prehodí, „tak to je iný džentlmen“, pacient sa naňho usmeje a vstupuje do lekárskeho ‚skleníka‘, venuje kyticu sestričkám a ďakuje. Sestry sú prekvapené, zdá sa mu, že aj dojaté, vo vzduchu cítiť obojstrannú náklonnosť a vďačnosť  …

 

… a ja spokojne, klepkajúc barlami po podlahe odchádzam.

_______________________

Žiadna z vyššie uvedených postáv nie je vymyslená. Lekárky, lekári, sestričky, opatrovatelia, inštrumentárky a asistenti, anesteziologičky a ďalší sú skutoční ľudia ortopedického oddelenia a operačnej sály Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Nových Zámkoch. Pred všetkými v dokonalej úcte smekám pred ich profesionalitou a ľudskosťou pomyselný klobúčik.

Teraz najčítanejšie

Marcel Uhrin

Občasník o prírode, vede, knihách, spoločnosti, o mne a čomkoľvek inom.