Denník N

Ako sme sa stali národom negramotných a vzorom babráctva

Slovensko je na tom zle. To nie je žiadna novinka, to už vieme dlho. Ale teraz sa to znova a zas potvrdilo aj oficiálne, no tentokrát nás dávajú aj ako vzor babráctva až hen kdesi v Paríži. Výsledky testovania PISA 2022 sú katastrofálne. Naše deti nevedia čítať, písať, počítať, ani myslieť. A to je len začiatok. Čo nás čaká v budúcnosti, keď budeme mať generáciu negramotných, nezamestnateľných a neprispôsobivých občanov?

Kto je za to zodpovedný? Kto nás priviedol do tejto situácie? Kto nám zničil vzdelávanie, ktoré malo byť základom nášho rozvoja a prosperity? Je to vláda? Je to ministerstvo? Je to školská inšpekcia? Je to učiteľská komora? Je to rodičovská rada? Sú to médiá? Je to spoločnosť?

Nie. Je to učiteľ. Áno, učiteľ. Ten, kto by mal byť sprievodcom, mentorom, inšpirátorom, motivátorom, facilitátorom, moderátorom, koordinátorom, animátorom, koučom, lektorom, konzultantom, expertom, lídrom, vzorom, priateľom, a ešte všeličím iným. Ten, kto by mal klásť dôraz na spoluprácu, komunikáciu, kreativitu, kritické myslenie, problémové riešenie, sebareflexiu, sebareguláciu, sebaorganizáciu, sebavzdelávanie, sebaaktualizáciu, a ešte všeličo iné. Ten, kto by mal pracovať s textom, s obrazom, so zvukom, s pohybom, s emóciami, s hodnotami, s identitou, s diverzitou, s inklúziou, s participáciou, a ešte bohvie s čím všetkým.

A čo robí učiteľ? Robí to, čo vie najlepšie. To čo ho naučili, alebo skôr to čo sám zažil. Učí fakty, definície, vzorce. Učí to, čo je v osnovách, v štandardoch. Plní pri tom želanie, ktoré od neho chcela školská inšpekcia, cez prezentácie, cez modernú techniku. Učí to, čo sa dá zapamätať, porozumieť a reprodukovať. A tú prezentáciu zavesí na Edupage aby ho rodičia rodičia neukameňovali. Učí to, čo sa dá prezentovať, zhrnúť, odrážkovať, zopakovať, skontrolovať, otestovať a ohodnotiť.

A čo robia žiaci? Robia to, čo im učiteľ povie. Počúvajú. Poznámkujú. Prepisujú. Učia sa. Opakujú. Píšu. Testujú sa. Zabúdajú. Alebo nerobia nič. Lebo im to je jedno. Lebo im to nič nehovorí. Lebo im to nič nedáva. Lebo im to nič neprináša. Lebo to pre nich nič neznamená. Niektorí, už aj prestali chodiť do školy.

A čo robia rodičia? Robia to, čo od nich učiteľ očakáva. Pomáhajú. Kontrolujú. Opravujú. Doplňujú. Vysvetľujú. Motivujú. Tlmočia. Sťažujú sa. Alebo nerobia nič. Lebo nemajú čas. Lebo nemajú chuť. Lebo nemajú vedomosti. Lebo nemajú zručnosti. Lebo nemajú prostriedky. A niektorí píšu ospravedlnenku pre deti, ktoré zberom drahých kovov prispievajú do rodinného rozpočtu.

Takto vyzerá naše vzdelávanie. Takto sa vzdelávame. Takto sa stávame národom negramotných. A kto je za to zodpovedný? Učiteľ. Áno, učiteľ. Ten, kto by mal byť všetkým, a je ničím. Ten, kto by mal robiť všetko, a nerobí nič. Ten, kto by mal vedieť všetko, a nevie nič. Ten, kto by mal mať všetko, a nemá nič. Ten, kto by mal dostať všetko, a nedostane nič.

A čo s tým? Čo s tým urobíme? Čo s tým urobí vláda? Čo s tým urobí ministerstvo? Čo s tým urobí školská inšpekcia? Čo s tým urobí učiteľská komora? Čo s tým urobí rodičovská rada? Čo s tým urobia médiá? Čo s tým urobí spoločnosť?

Nič. Lebo je to tak dobre. Lebo je to tak jednoduché. Lebo je to tak pohodlné. Lebo je to tak lacné. Lebo taká je tradícia. Lebo taký je náš osud. Lebo také je Slovensko.
A čo s tým, že tu máme 35 percent negramotných šestnásťročných mladých ľudí? Čo s tým, že namiesto toho, že by sme niečo urobili, zasa rečníme a opakujeme to isté? Čo s tým, že deti týchto detí budú práve tie, ktoré nevieme vzdelávať?

Budeme sa modliť, že ich snáď spasí kurikulárna reforma, ktorú samotné ministerstvo označuje za málo ambicióznu a hovorí, že v nej je stále veľa faktografie?

Po tom, čo sme sa dozvedeli, že slovenskí žiaci patria medzi najhorších v čítaní, matematike a prírodných vedách v rámci OECD, musíme sa zamyslieť, kde sme spravili chybu. Nie je to predsa možné, že by sme boli takí hlúpi, že by sme nedokázali porozumieť jednoduchým textom, vyriešiť základné úlohy a pochopiť zákonitosti prírody. Veď my sme predsa krajina, ktorá sa chváli svojou vysokou úrovňou vzdelania, ktorá investuje do školských knižníc, ktorá podporuje spoluprácu, komunikáciu a samostatné učenie. Vari sme za posledné obdobie cez EU projekty nepreškolili tisíce učiteľov? Čo si nezaslúžime žať slávu za takú enormnú snahu?

Možno by sme sa mali pozrieť na to, čo sa v skutočnosti deje v našich školách. Po takmer dvoch dekádach, čo tu omieľame dookola, že učiteľ má byť sprievodca, dôraz sa má klásť na spoluprácu, komunikáciu a schopnosť naučiť sa sám vzdelávať, školská inšpekcia zistila, že drvivá väčšina školských aktivít je zameraná na porozumenie a zapamätanie faktov. Po tom, čo tu budujeme školské knižnice, zisťujeme, že deti nepracujú z autorským textom, ale prepisujú si do zošitov prezentácie, ktoré im učiteľ potom ešte aj zavesí na Edupage alebo Bezkriedy, lebo tú prezentáciu si vie ľahko stiahnuť zo Zborovne. Po tom, ako tu celé roky nariekame, že nevieme vzdelávať žiakov zo slabého socioekonomického prostredia, je to najlepšie, čo vieme vymyslieť, že treba preskúmať, aké sú dôvody, prečo školy presúvajú zodpovednosť za vzdelávanie do rodinného prostredia. A po tom, čo tu už pol storočia hovoríme, že učiteľ musí mať vysoký socioekonomický status a musí byť špičkovým dobre zaplateným odborníkom, a že tých najlepších treba dostať do škôl s najväčšími výzvami, tu riešime, dôchodky, nezdražovanie energií, lebo niekto má ambíciu stať sa prezidentom, čo môže správnym ľuďom dávať amnestie. A čo s tým postavením učiteľa, zaplátame to regionálnymi príplatkami, aby mal aspoň kto učiť.

Čo na tom, že nás predbehli vo vzdelávaní rozvojové krajiny, neplačme, tešme sa, že vedieme rebríčky z opačnej strany, pretože stačí zmeniť uhol pohľadu.  Dovidenia zasa o rok po ďalších výsledkoch PISA, teším sa ako si spolu zasa bezcieľne pomudrujeme.

Teraz najčítanejšie