Denník N

Sen o dúhovej vláde

Predvolebné zamyslenie o tom, prečo je dúha krásna a múdra. O alternatíve najnedemokratickejšieho spôsobu spravovania krajiny – vládou jednej strany. O konsenzuálnej vláde.

Foto: panoramio.com

„Ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, ale nie prekonávať demokraciu“

Tomáš Garrique Masaryk

Veľmi dlho som žila v presvedčení, že harmónia prináša prosperitu, dobro a krásu. Švajčiarsko mi ukázalo, ako veľmi som sa mýlila. Urobiť poctivú reprodukciu švajčiarskej krajiny cez objektív fotoaparátu alebo ťahy štetca je naozaj umenie. Tak je to aj s dúhou. Reprodukcie skĺznu zvyčajne až do tragikomického úsmevu gýča. Reálny zážitok všetkých odtieňov polarity, „disharmónie v harmónii“ švajčiarskej krajiny i štátu, vás však vyfacká a zrazí k zemi.

Harmonizácia v nalinkovanom priestore bez rôznorodosti, dynamiky, vnútorného pohybu, neprináša ani v umení, ani v živote vzťahov, ani v politike, výsledok pokroku. Príroda a všetky v nej existujúce systémy, teda aj spoločnosť, národ, štát, vykazujú „disharmonické harmónie“ a smerovanie protichodných energií k rovnováhe, ktorú nikdy v absolútnom merítku nedosiahnu. Keby sa tak stalo, skončil by akýkoľvek pohyb…

Demokracia má viaceré podoby

Vo svete existujú aj rôzne stupne demokratickej organizácie výkonu moci. Koaličné vlády (Rakúsko), konsenzuálne vlády (Švajčiarsko), vlády jednej strany (Slovensko)…

Napriek tomu, že my na Slovensku nepotrebujeme nejako zvlášť študovať známych politológov sveta, aby nám naša vlastná osemročná skúsenosť z demokratického vývoja potvrdila, že forma vládnutia jednou stranou nie je efektívna, bolo by dobré, keby sme našu smutnú skúsenosť – aspoň teraz v predvolebnom čase – konfrontovali s varovaním teoretikov o charaktere tejto vlády ako o extréme. Navyše, keď vieme svoje aj o tom, že každý extrém je nebezpečný.

Cirkus Slovensko

Zatiaľ čo štvrťstoročie u nás prebieha cirkus striedavého vyskakovania na trampolíne silných a ešte silnejších a skutočný záujem občana – žiť v šťastnej krajine, zostal visieť na naťahovacej gumičke cirkusovej loptičky, vyrástla jedna generácia. A odišla. Informáciami podkutá mladá generácia nám dáva najavo, že nie je ochotná byť súčasťou tohto cirkusu. Tí, ktorí tu zostali, si nasadili okuliare rezignácie, alebo sa zaradili k tým, ktorých tí rezignovaní nazývajú bláznami. Isteže, je aj tretia skupina – tí, ktorí tento cirkus milujú. V demokracii nemožno odpísať ani menšinu, ani väčšinu.

Aj na túry do hôr je dobré chodiť „v trojke“

Ešte lepšie v štvorici

Čo sa stane, keď sa ocitneme v skupine, kde je jeden extrémista a chce silou-mocou prejsť cez lavínové pole? Ak sme dvaja, šanca odradiť extrémistu je malá. Ak sú extrémisti obidvaja – žiadna. Ak sme traja, štyria, naša šanca je veľká. Ak je v horách extrémista sám, so stopercentnou istotou vstúpi na lavínové pole a so strhnutou lavínou zmietne všetkých nevinných pod sebou.

V tomto kontexte je pre mňa vyhlásenie Roberta Fica: „Uprednostňujeme stabilnú vládu zloženú z dvoch štandardných strán“, signálom, že pravdepodobnosť povolebnej zmeny k lepšej demokracii od neho samého očakávať nemožno.

Človek velikán a modelovanie systému

V spoločnosti prevláda silný názorový prúd vkladajúci nádeje zmeny do rúk elít. Teraz pred voľbami ešte zosilnel. Čo urobia však nami zvolené elity pri zostavovaní novej vlády? Budú mať priestor pre efektívne kroky k pokroku s terajším modelom?

Keď sa prednedávnom čelne zrazili vlaky v Bavorsku, experti spojili fakt zlyhania ľudského faktora s nevyhnutnosťou vyvodenia konzekvencií  smerom k ešte výraznejšiemu vylepšeniu technického systému eliminácie možnosti zrážky. Vyzývali k novým systémovým nástrojom.

Keby sme do našich slovenských politických podmienok zasadili bývalého predsedu Švajčiarskej ľudovej strany (SVP) Christopha Blochera, ktorý sa v roku 2003 preslávil narušením tradície princípu matematickej konkordancie pri voľbách vlády, vôbec by sa nesprával ako politik sedemstoročnej demokracie, ale vášnivo by sa prispôsobil slovenským podmienkam. Úplne by mu sadlo vládnutie osamelého vlka a ani trochu by nezaplakal za švajčiarským pluralitným systémom. S radosťou by opustil švajčiarsku politickú kultúru „konkordancie“, ktorá mu ako bývalému členovi vlády nedovoľovala vyjadrovať názor jeho strany, ale spoločne vyrokovaný názor vlády dosiahnutý vo vnútornej diskusii.

Sedem členov švajčiarskej vlády, lídrov štyroch najsilnejších parlamentných strán, ktorí predstavujú proporcionalitu aj z hľadiska rodového (päť mužov, dve ženy), aj z hľadiska regionálneho (príslušnosť ku kantónu), sa totiž neháda pred očami verejnosti na tlačovkách, ale otázky rieši medzi stenami kaninetu a pred občanov predstupuje s kompromisným záverom. Christophovi Blocherovi však systémový model stabilnej švajčiarskej demokracie nedovolil dlho vyskakovať, v ďalších voľbách nebol zvolený ani do vlády, ani za predsedu svojej strany. A nepodarilo sa mu pokaziť ani konkordanciu, lebo sila žiadneho človeka nie je fatálna, kde je nositeľom moci občan.

Foto: spoe.wien

Chýbajú nám dobré nástroje

Základné piliere demokratického štátu: pluralita, právny štát, nezávislé médiá, občianska spoločnosť, sú najvzájom úzko prepojené. A silno podmienené formou vlády. Čím je zloženie vlády heterogénnejšie, tým je väčšia záruka plurality, nezávislosti a právneho štátu. Túto teóriu ovládame všetci.

Ja, občianka tohto štátu, čakám, že elity, k zvoleniu ktorých onedlho prispejem aj ja svojím hlasom, konečne prenesú túto teóriu aj do praxe.

Čakám, že novozvolení zástupcovia konečne začnú rešpektovať a zavedú do realizovateľnej podoby moje právo uplatňovania moci aj priamou formou. Čakám, že konečne začnú brať vážne fakt, že bez občianskej spoločnosti nefunguje pluralita, bez plurality nefunguje nezávislosť, bez nezávislosti nefunguje právny štát. A nezávislosť nefunguje v spoločnosti riadenej vládou jednej strany.

Čakám, že konečne pochopia krásu a prínos rôznorodosti. Čakám, že konečne objavia „zázračnú formulu“ demokracie: jednoduchý kompromis. A čakám na dúhovú vládu. 

Foto: pskluknava.sk

 

 

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie