Svoj štrajk venujem svojim rodičom
Vyrastal som v učiteľskej rodine. Je to šťastie aj nešťastie zároveň. Nešťastie je marginálne, rodičia ma obklopovali knihami, no doteraz neviem opraviť kvapkajúci vodovodný kohútik.
Ale to šťastie je podstatné. A v čase svojho vstupu do štrajku na svojich rodičov ako na učiteľov svojich aj tých školských detí neustále myslím. A spomínam napríklad na ich začiatky v Smolníckej Hute. Tam som chodil do prvej triedy základnej školy. Dnes si už málokto spomenie na malotriedky, čiže školy, kde sa dajme tomu učilo v dvoch triedach ale štyri ročníky. Často v rozhovoroch vtipkujem spomínajúc na svoju prvú triedu. Mama v nej učila prvákov (teda aj mňa) a tretiakov. To malo za následok to, že keď som si napísal cvičenie s písmenami, tak som mohol počúvať čo mama v tej istej triede rozpráva tretiakom napríklad o dážďovke. Lebo mali akurát prírodovedu. No a otec vo vedľajšej triede učil podobne druhákov a štvrtákov. Otec bol zároveň riaditeľ školy, no a mama … tvorila učiteľský zbor. No, občas sa stávalo, že pán riaditeľ pani učiteľku zastupoval. A spomínam si aj trest za nevedomosť dreveným pravítkom na hrušku. To sú prsty ruky spoločne vystrčené smerom k padajúcemu trestajúcemu nástroju …
A ďalšie spomienky. Mama bola dlho elementaristka. Roky a roky striedala prvý a druhý ročník na základnej škole. To už bolo v Revúcej. A myslím si, že si po mene pamätá všetkých svojich žiakov doteraz. Veľmi jasne si spomínam na dve veci. Na tie nekonečne dlhé hodiny doma, kedy si chystala pomôcky pre svojich prváčikov a druháčikov. Vystrihovala, lepila, maľovala, učila sa hrať na xylofón, …, často sme jej pomáhali. Strihať geometrické tvary, lebo práve v školách prebiehala napríklad reforma výuky matematiky a učili sa množiny … A druhá vec, na ktorú si spomínam, je voňavá. Je to vaňa v našej kúpeľni plná živých kvetov. Veľká vaňa plná voňavej vďačnosti. To vždy na konci a začiatku školského roka. Otec dlhé roky robil na úrade. Tesne pred odchodom do dôchodku sa k učeniu vrátil. Na osobitnej škole. A bol šťastný. Spomínam si, ako nadšene hovoril o tých zaznávaných, neuznávaných, odstrkovaných deťoch z osád, ktoré učil. Napríklad na pracovnom vyučovaní to, ako sa drží pílka a ako sa vyrobí vtáčia búdka. Podstatné, čo vo mne zostalo je, že zdôrazňoval ich vďačnosť.
Strih.
Dnes moji rodičia počítajú každý cent z učiteľského dôchodku. A ledva im to vychádza. A aj preto musím vstúpiť do štrajku. Nerobím si ilúzie, že niečo zmením, ale kvôli rodičom musím. Aby iní učitelia nemuseli počítať tie centy na dôchodku.
Na fotografiách z nášho rodinného archívu mama s vďačnými deťmi a otec na výlete po Slovensku počas štúdií na učiteľskom inštitúte.
