Malotriedka na dedine? Otázka budúcnosti slovenského vidieka
Školstvo dnes hýbe celoslovenskou verejnou mienkou. V niektorých dedinách sa táto otázka riešila už pred rokom, v čase komunálnych volieb. Do svojho predvolebného letáku som vtedy napísal: “Fungujúca škola a materská škôlka je ako semienko, v ktorom vyrastá naša budúcnosť.”.
Situácia bola u nás v Podkoniciach dramatickejšia než sa na prvý pohľad zdalo. V čom bol problém? Rodičia budúcich prváčikov uvažovali o tom, že deti nedajú do školy k nám, ale do susednej obce. Hlavné dôvody boli, že iné školy poskytovali a poskytujú aj nadväzujúci druhý stupeň školskej dochádzky a podkonická škola proste nemala dobrý zvuk.
Prišiel som na to, že z vedenia obce s rodičmi budúcich prváčikov nikto nekomunikuje o ich potrebách a pocitoch. A nerobí tak ani (pôvodná) riaditeľka školy, ani starosta, ktorý bol i po prehraných voľbách stále vo funkcii.
Pamätám si to ako dnes. Bol mrazivý večer a ja som cez tichú obec kráčal na návštevu ku každému z rodičov predškolákov. Bol som nervózny. Ako ma príjmu? Nie je na vyjednávanie už neskoro? Do začiatku zápisu detí do školy (do marca) som absolvoval maratón jednaní s rodičmi budúcich prváčikov. Nebolo to jednoduché, ale ani beznádejné. Hlavnou požiadavkou rodičov bolo nájsť nového učiteľa a školu celkovo takpovediac naštartovať.
Dnes už predsa nestačí dieťa odložiť do “úschovne”. Rodičia očakávajú zapojenie školy ako celku, ponuku krúžkov a kvalitného vzdelania. Krúžok športový, krúžok jazykový, aktívne vyžitie pre deti i po vyučovaní. A nabaľujú sa na to aj praktické záležitosti – rodičia chcú za stravu zaplatiť cez internet banking. Nepotrebujú, aby na nich pani pri okienku, kde dieťa dostáva stravu, kričala, že nedoniesol presnú sumu na zaplatenie obedov. Žijeme v 21. storočí a tieto požiadavky nie sú prehnané.
Po formálnej stránke to v škole funguje takto: Obec je zriaďovateľ, ale riaditeľa vyberá školská rada (stav ešte podľa starého zákona z roku 2015). Školská rada sa skladá z poslancov obecného zastupiteľstva, nepedagogických a pedagogických pracovníkov školy a rodičov detí zo školy či škôlky. Keď máte v obci málo detí, môžete mať malotriedku. Avšak aj na to potrebujete minimálne stanovený počet detí v triede. Ak je slabší ročník, alebo ak sa rodič rozhodne vziať dieťa popri ceste do práce do inej dediny či mesta, potom je jeden z hlavných pilierov obce ohrozený.
U nás sa školská rada sa zišla ešte v januári. Bolo pred zápisom detí do školy a dňom otvorených dverí. Diskusia bola ostrá, ale korektná. Snahou časti školskej rady bolo poukázať na aktívnejší prístup zamestnancov k zmene. Potrebovali sme, aby s dôverou nastúpilo minimálne deväť prvákov. Inak škole hrozilo zatvorenie. Po 45 rokoch fungovania! Mali by sme zavrieť budovu, ktorú postavili naši starí rodičia. Škola má kapacitu 2 tried s 52 žiakmi. V spodnej časti budovy máme materskú školu s kapacitou 50 detí. Dnes sa mi tieto čísla zdajú neuveriteľné…
Celá budova bola postavená v akcii “Z” koncom 60-tych rokov. Škola je v 2,5 ha areáli a má i vlastnú telocvičňu a dve garáže. V budove školy sa nachádzajú dva byty pre učiteľov, samozrejmosťou je tiež veľká jedáleň, kuchyňa, a počítačová miestnosť. Sen mnohých dobrých škôl. Miesto, kde je škola postavená, je orientované na juh a poskytuje dostatok slnečného svetla po celý deň žiakom v ZŠ i MŠ.
Po jarnom vyčkávaní bolo jasné, že školu pod starým vedením nové impulzy a rozvoj nečakajú. V tej dobe som už bol starostom obce. Spolu so školskou radou sme chceli vytvoriť priestor, kam budú rodičia svoje deti posielať s radosťou a hrdosťou. Školská rada sa druhýkrát zišla v máji a čakalo ju náročné personálne rozhodnutie. Personálne rozhodnutia bolia. Sú najťažšie. Boli však nevyhnutné pre záchranu školy. Rada sa nakoniec tesne uzniesla na odvolaní pani riaditeľky. Do nasledovného výberového riadenia sa prihlásila jedna záujemkyňa.
Nová pani riaditeľka začala veľkým upratovaním – v júli vyviezla dva kontajnery starých nepotrebných materiálov. Pomohli sme jej zrekonštruovať toalety pre deti, ktoré boli od 70-tych rokov v dosť zanedbanom stave. Vymaľovali sme triedy, chodby, jedáleň, kuchyňu, nábytok – pomohli aj šikovní rodičia. Naša škola sa začala meniť. Pomaly ju pretvárame na komunitné centrum našej obce.
Happy end, povedali by ste si. K prvému septembru do školy nastúpilo deväť nových prváčikov a traja druháčikovia. V škôlke zostalo 24 detičiek. Zmeny sa dotkli aj škôlky. Zmizla stena rozdeľujúca dennú a poobedňajšiu časť. Vymenili sme sociálne zariadenia a zakúpili nové lehátka. Škola a škôlka prežili kritický rok.
Po rozprávkových happy endoci ale pokračuje bežný život. Ten zvyčajne nie je žiadna selanka. Novú posilu neprijal kolektív s úplne otvorenou náručou, je ťažké meniť zaužívané spôsoby. Momentálne sa zdá, že situácia sa ustálila a nebudú potrebné intervencie zo strany školskej rady či starostu obce. Pre mňa ako starostu nastal čas, aby som sa stiahol do úzadia. Musím a chcem dať dôveru ľudom, ktorí v škole pracujú a nestarať sa im do bežného chodu školy. Zároveň však musíme udržať spoločný smer, pretože rozvoj školy je podmienkou pre rozvoj obce.
Uvedomujem si, že nás ešte čakajú ťažké chvíle, ale verím že ich spoločne zvládneme. A že škola v Podkoniciach dá dobrý základ ďalšej generácii. Držím palce všetkým slovenským učiteľom a učiteľkám v tom, ako bojujú o budúcnosť Slovenska.
V prípade môjho zvolenia do Národnej rady SR by som sa zasadil o zmenu financovania malotriedok. Reforma pána ministra Fronca, ktorá priniesla financovanie závislé od počtu žiakov má zmysel, ale jej celoplošná aplikácia je nezmyselne krutá k menším obciam. V súčastnosti od tohoto modelu ustupujú napríklad v susednom Česku. A majú preto dobré dôvody. Malotriedky v ktorých sa často stretávajú deti rozličného veku v jednej triede, ktorá nepraská vo švoch, sú ideálnym prostredím pre kvalitnú výuku. Nehádžme im preto pod nohy polená a snažme sa nájsť model, ktorý by deťom umožňoval návštevu školy v ich obci. Veď deti sú naša budúcnosť.
