Denník N

Ako prísť o 120 eur. A o dobrú povesť.

Verím, že ľudia v mojom okolí sú poctiví. Asi to zo mňa robí blázna. A občas to stojí 120 eur.

V auguste som cez Susedskú burzu predával nábytok, medzi ním aj sedačku. Bola veľká, nepoškodená a na úrovni, ale potreboval som ju predať, takže som cenu stanovil tak, aby som ju predal skôr rýchlo ako za viac. Dohodnime sa, že cena bola naozaj výhodná.

Ozvalo sa mi mnoho záujemcov, medzi nimi aj pani, ktorá ma prepojila na svojho priateľa. Toho som síce nepoznal – tak, ako som nepoznal žiadneho zo záujemcov – ale mali sme množstvo spoločných priateľov. Človeka si vždy overíte, internet o ňom prezradil, že naše kruhy sa prelínajú. Práve preto som si ho vybral.

Veci, ktoré máme spoločné. Okrem sedačky

Boli rekordné horúčavy. Nikdy, naozaj nikdy nezabudnem na to, ako sme pohovku po schodoch znášali zo siedmeho poschodia. Nedala sa rozložiť, museli sme ju na úzkom schodisku preklápať, dávať pozor, aby sa neodrela, to všetko v 40-stupňových teplotách. Pomohol som mu, lebo tak sa to robí. Dal som mu vodu, aj uterák. Sedem poschodí trvalo hodinu a pol.

Pohovka bola naložená a vtedy mi dotyčný oznámil, že minul čosi z peňazí, ktoré na sedačku mal. Môže mi, bohužiaľ, vyplatiť iba časť. Väčšiu časť. 120 eur mi odovzdá o tri dni, keď bude opäť v Bratislave, lebo síce žije v Rakúsku, ale do Bratislavy pravidelne chodí.

Mohol som ho poslať do, ehm, bankomatu, mohol som nesúhlasiť, lenže úprimne, akýkoľvek nesúhlas je vám na dve veci, ak ste práve sedem poschodí znášali sedačku. Naspäť ju nevynesiete.

Skrátka, situácia neriešiteľná, ale na pochybnosti žiaden veľký dôvod, človek občas náhle potrebuje peniaze, ktoré mal na niečo iné. V tom mojom hlúpom svete veľa vecí funguje na dobré slovo, lebo v ňom funguje dôvera. Tak vyzerá aj svet, v ktorom chcem žiť.

Ľudia v mojom okolí sú poctiví. Nerobia si naprieky, neškodia si, neokrádajú sa, lebo to nepotrebujú, ale najmä – je to pod ich úroveň. Spoločných priateľov niekoľkokrát spomenul, bolo ich dosť na to, aby som nepochyboval, že tieto hodnoty máme spoločné.

Koľko je 120 eur?

120 eur je dosť, ale nie priveľa peňazí: človeka nezachránia. Ak o ne príde, síce zanadáva, ale nezruinuje ho to. Zároveň je to ale dosť peňazí na to, aby ich človek len tak zabudol zaplatiť. A tak sme sa začali dohadovať. Keďže mám screenshoty, ktoré potvrdzujú existenciu záväzku, aj jeho výšku, vidím, že:

  • Z troch dní na začiatku augusta sa stalo pár týždňov. Nič sa nedialo.
  • V stredu 26. augusta som ja napísal jemu, čo máme nové.
  • Odpovedal promptne. V nedeľu alebo pondelok bude v Bratislave. Ozve sa, dohodneme sa. Neozval sa.
  • Ako som sa dozvedel 22. septembra, keď som opäť ja napísal jemu, vtedy nestíhal a odvtedy v Bratislave nebol. Nezabudol, keď opäť bude, ozve sa.
  • Keď som znova ja písal jemu, bolo 3. novembra, zhruba tri mesiace od predaja. Stále v Bratislave nebol, ale vyžiadal si číslo účtu. Navrhoval som to už dávno.
  • Číslo som obratom preposlal. 3. novembra 2015 o 12:28 napísal ďakujem. A to boli jeho posledné slová.

Krátko potom som si zrušil súkromný Facebook, ale napísal som mail, že číslo účtu zrušené nie je. Peniaze neposlal, na mail neodpovedal. Pred Vianocami som ho opäť mailom upozornil, že má ešte chvíľu čas, potom pôjdem na políciu. Opäť neodpovedal.

Myslím si, že trikrát sa správou a dvakrát mailom informovať o záväzku, ktorý má on voči mne, je prejavením dostatočnej snahy. V tom mojom naivnom svete totiž peniaze prídu, väčšinou sa ešte zvykne povedať ďakujem, ale nemusí sa.

Bol som na polícii; policajti boli veľmi chápaví a ústretoví, lenže trestný čin to nie je a priestupok tiež nie. Úmysel nikto nedokáže, zrejme preto čakám siedmy mesiac. Môžem ísť na súd, ale neoplatí sa, vedel som to dávno. Pred napísaním tohto článku som číslo účtu aj pohyb na ňom kontroloval hádam dvadsaťkrát – nikde nič.

A viete, prečo toto všetko píšem?

Koľko stojí dobrá povesť?

Dotyčný pán sa volá Zoltán Németh. Tých 120 eur jeho život nezmení, nekúpi si za ne nič, čo by stálo za reč, nebude sa mať lepšie. Ak by mi zabudol zaplatiť pár tisíc eur, vtedy by som to pocítil a on by naozaj zarobil, takto je to len lacný a hlúpy odrb nehodný človeka, za akého sa pán Németh považuje.

Príbeh má totiž nechcenú dodatočnú pointu, kvôli ktorej to nenechám tak:

Naši spoloční priatelia sa angažujú v boji za lepšiu spoločnosť, v ktorej platia pravidlá, a pán Németh to cíti rovnako.

Keď mal blog na SME, napísal napríklad článok o tom, ako ho Fico okradol. Teraz podporuje štrajk učiteľov, veď si zmenil aj profilovku, stále ho štve ten Fico, ukázal to obrázkom. Nemá rád Zemana, lebo Zeman nemá úroveň.

Vo všetkom svojom jednaní sa prejavuje ako človek, ktorý to chce na Slovensku inak, poctivo, spravodlivejšie, bez krádeží. Nielen pasívne: verejne dáva najavo, že Slovensko je plné zlodejov, ale on je tá jeho lepšia druhá časť.

120 eur stále nikde a nijako sa to v ňom nebije. Keď sa opäť bude rozčuľovať, možno si uvedomí, že v skutočnosti nestojí na tej strane, na ktorej si myslí. Kdesi vnútri sa ma veľmi dotklo to, ako jednoducho zneužil moju dôveru, presvedčený, že sa mu nič stať nemôže.

Má pravdu: môžem len napísať tento článok a stále to nebude také trápne ako 120 eur.

Tieto drobné každodenné akty obyčajného chytráctva, čo voči sebe páchajú ľudia, ktorí by im mali brániť, totiž považujem za obrovské zlo. Som presvedčený, že slušní ľudia sa takto nesprávajú. Je to smiešna suma, ale takú hodnotu má jeho dobrá povesť. 120 eur stačilo na to, aby poprel všetko, za čo navonok bojuje.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie