Denník N

O typických ženách a sexizme

Mysleli ste si, že sexisti sú len muži? Omyl, ženy vedia byť voči samým sebe rovnako zlé, ak nie ešte horšie. Chlapci a dievčatá vyrastajú pod rovnakým vplyvom sexizmu – sú vychovávaní v tej istej rodine, tej istej spoločnosti a pod vplyvom tých istých médií. Je teda len logické, že sexizmus je vtláčaný do hláv detí oboch pohlaví.

Nám ženám je odmalička priamo či nepriamo vštepované, že meradlom úspechu je pozornosť mužov, a že výsledkom všetkej našej snahy má byť vydať sa. Pre ilustráciu si stačí pozrieť nasledujúcich pár príkladov z detských knižiek – v drvivej väčšine rozprávok sú ženské postavy zlé, pasívne, alebo sa snažia vydať sa.

IMG_1991 IMG_1994  IMG_1996

Odmalička počúvame, ako ženy v našom okolí hodnotia iné ženy a seba na základe vzhľadu. Ak veľa študujeme alebo nevieme variť, vyhrážajú sa nám položartom, že sa nevydáme. Jeden takýto príbeh na nás možno nezanechá stopu, ale tisíce nazbierané počas desiatok rokov určite áno. Výsledkom tejto masáže nášho podvedomia je, že sa k sexizmu pridáme aj my ženy.

Keď pozeráme v televízii politickú debatu, podvedome hodnotíme političkin vzhľad. Začneme sa smiať vtipom o blondínkach. Rozhorčujeme sa nad ženami za volantom. Ak nejaký muž podvedie svoju partnerku, obviňujeme ženu, ktorá ho „zviedla“. Začneme veriť, že nemáme dobrý orientačný zmysel a že ak sa nebudeme maľovať, žiadny muž si nás nikdy nevšimne. Nepošleme si životopis na vysnívanú pozíciu, pretože neveríme, že by nás vybrali. Začneme mať pocit, že nemá zmysel napredovať v kariére, keď čoskoro aj tak plánujeme deti. Na ženy, ktoré doma nenavaria a neupracú, sa pozeráme cez prsty.

Takzvaná zvnútornená mizogýnia, teda nenávisť a pohŕdanie voči svojmu vlastnému pohlaviu, je často spôsobená aj tým, že mnohé ženy (vrátane mňa) cítia, že obraz “typickej” ženy, ktorý im vtláča spoločnosť, rodina a médiá, na ne nesedí. Nedokážu sa do neho vtesnať, a tak sa začnú proti nemu vymedzovať. A jediným únikom z ružového Barbie sveta je začať sa správať a myslieť ako muž.

Začneme teda hovoriť, že my nie sme ako “ostatné ženy”. Keď nám niekto povie, že sme iné, ako vačšina žien, alebo dokonca, že myslíme ako chlap, považujeme to za kompliment. Kamarátime sa radšej s mužmi, lebo väčšinu žien považujeme za hlúpe, naivné, nudné, márnivé, či hysterické, zaoberajúce sa malichernosťami a ohováraním.

Feminizmus, kvóty či iné formy pomoci ženám sú nám proti srsti, pretože veríme, že my dokážeme dosiahnuť všetko samé len tvrdou prácou a nikto nám pomáhať nemusí. Okrem toho, sme presvedčené, že my nemôžeme byť feministky, veď my predsa máme mužov rady!

Mnoho žien v tomto sexistickom myslení voči svojmu vlastnému pohlaviu zotrvá, pre niektoré však príde zlom.

Pre mňa nastalo prvé precitnutie, keď som sa presťahovala do Veľkej Británie, a to mi pomohlo na veci pozrieť zvonku. Uvedomila som si, že mnoho vecí, ktoré moje okolie bralo ako normálne, mi vadilo, len som ich nevedela pomenovať. Svet okolo mňa sa začal vymykať naučeným stereotypom. Začala som spoznávať ženy, ktoré nemali problém nájsť si skvelých partnerov, napriek tomu (!), že boli vzdelané, samostatné a sebavedomé, a dokonca sa vôbec nemaľovali a na oblečení im nezáležalo. Ženy, ktoré by ani nenapadlo doma mužovi žehliť košele a brať to ako svoju vizitku. Ženy, ktoré automaticky očakávajú, že muž bude robiť rovnaký podiel domácich prác a ženy, ktorých partneri ostali na otcovskej dovolenke.

Druhým zlomom bolo pre mňa narodenie dieťaťa. Zrazu aj žena-antifeministka zistí, že už sa nemôže správať ako muž. Že nedokáže všetko sama, že očakávania spoločnosti, rodiny a jej samej vytvárajú obrovský tlak, že odchodom na materskú jej kariéra utrpí oveľa viac ako si myslela, a že svet pre ženy naozaj nie je fér, hoci môžu voliť, pracovať a študovať.

To, že ako ženy-matky trávime so svojimi deťmi toľko času, nám však dáva jednu obrovskú výhodu a šancu veci do budúcna zlepšiť. Nie je to ľahké, ale jedinou cestou von z nášho sexistického sveta je nevychovať zo svojich dcér a synov rovnakých sexistov, akými sme (boli) my sami. Neučme naše dcéry, že musia sedieť s nohami pri sebe, že musia byť vždy pekne upravené, že sa nemajú zašpiniť. Nebuďme pred nimi prehnane kritické k samým sebe a iným ženám, nečítajme im rozprávky o šípkových Ruženkách čakajúcich na princa. Nevtláčajme chlapcom myšlienky, že citlivé sú len dievčatá, nevštepujme im, že ich úlohou v budúcnosti musí byť uživiť rodinu. Dávajme si pozor na to, čo hovoríme, a aký model správania vidia u nás doma. Prestaňme vnímať iné ženy ako potenciálne rivalky v súboji o mužskú priazeň, nenálepkujme ich „typickými“ ženskými vlastnosťami. O typickej žene sa dá totiž povedať s istotou len jedno – neexistuje.

 

Zopár ďalších tipov a výsledkov výskumov môžete nájsť v angličtine tu: http://everydayfeminism.com/2013/11/gnp-avoid-implicit-sexism/

 

 

 

Teraz najčítanejšie