Denník N

Idú po slovách, a nie po zmysle

Ilustrácia: Fedor Pichanič (modifikované podľa Stvorenia Adama od Michelangela)
Ilustrácia: Fedor Pichanič (modifikované podľa Stvorenia Adama od Michelangela)

Alebo čitateľská gramotnosť v teréne.

Úvaha. Maliar, keď maľuje…

To ako keby som už niekde počul. Tak ináč.

Objektívne zmeraný fakt, že tretina slovenských školopovinných detí je čitateľsky negramotných, označil minister školstva za národnú tragédiu. V tom máme tradíciu – máme národné povstanie, národné testovanie, prečo by sme nemohli mať aj národnú tragédiu.

Myslím si však, že minister bol trochu hysterický. Veď existuje veľa povolaní, v ktorých človek čitateľskú gramotnosť nepotrebuje. Napríklad taký…, no ten radšej nie…, alebo maliar. Ako sa mi to len krásne prepojilo s tým nepodareným úvodom.

Či povedzme editor. Alebo aj editorka.

Editorstvo, či korektorstvo, je špeciálne povolanie. Taký editor, či editorka, nemusí urobiť vôbec nič, ani literku zmeniť nemusí, a pritom spraví svoju prácu stopercentne. Alebo sa môže namakať ako kôň, nenechať vetu na vete, slovo na slove, a pritom všetko pokazí.

Divadelník Milan Lasica vo svojich denníkoch spomína, ako im raz s Julom Satinským v dialógu opravili bramborovú medailu na zemiakovú. Replika po editorskom zásahu znela: „…zemiaková, ako hovoria bratia Česi“ (M.L.: V krátkosti, Slovart, 2021, str. 294). „Títo korektori idú po slovách, a nie po zmysle,“ píše Lasica (tamtiež) a presne tak pomenováva tú zručnosť, ktorú ináč nazývame čitateľská gramotnosť –, rozumieť zmyslu písaného textu.

Ani moje texty neboli ušetrené od takýchto korektúr. Spomínam si, ako som raz v jednom popularizačno-vedeckom článku napísal, že existujú teórie, podľa ktorých sú dnešné deti obézne, lebo „Santa Claus“ robí reklamu sladeným nápojom. Editor, či editorka, mi Santu opravili na „Ježiška“, lebo deti na Slovensku v Santu predsa neveria. Alebo keď som inokedy napísal, že boľševici „zblbli“ v štyridsiatom ôsmom národ, tak mi to editor, či editorka, opravili na „opantali“. Mali pravdu, aj boľševik môže človeka opantať, ale iba v prípade, že pracuje po večeroch ako striptérka. A o to mi v tom článku nešlo.

Alebo celkom nedávno.

Napísal som vianočný fejtón popretkávaný sloganmi z kolied. Bola v ňom aj veta v tom zmysle, že v salvách delobuchov zanikne spev slávika a škovránka. Na tom, ako k takej vete pristupovať, sa dajú pekne rozlíšiť jednotlivé typy editorov. Alebo aj editoriek.

Prvý typ vo vete opraví prípadné preklepy a gramatické chyby a o viac sa nestará. Druhý pri čítaní príde na to, že tu ide o citát z koledy a možno si aj v duchu začne pospevovať Búvaj, dieťa krásne. Tretí na to nepríde, ale zato vie, že sláviky aj škovránky odlietajú v zime do teplých krajín. Povie si, ten autor je ale hlupák, že také čosi nevie, a nechá to tak. Už to nerieši. Ďalší typ ide ďalej a škovránka so slávikom z vety vyhodí do teplých krajín. V tom lepšom prípade o tom autora informuje, v tom horšom to spraví potajmä (Sic).

A napokon je tu posledný typ.

V jednom filme vraví zloduch komisárovi Rizzovi: „Vo vás sa veľmi vzácne spojila obrovská sila s mimoriadnou inteligenciou.“ V tom poslednom type sa v editorovi, alebo aj editorke, spája, pravda, nie je to nijako vzácna aliancia, povrchný amaterizmus s hlbokým sebavedomím.

Takýto typ si preklepy a hrúbky nevšimne, prípadne pridá nové, zato vtáčiky z textu vyhodí, a okrem toho ešte pošle autorovi edukačný email, v ktorom mu oznámi, že spevavce na Vianoce v žiadnom prípade, lebo tie predsa zimujú pri Stredozemnom mori, čo je teda súčasť všeobecnej inteligencie a každý by to mal vedieť. To posledné už editor, alebo aj editorka, nenapíše, autor si však aj tak pripadá ako nevzdelanec.

Čo robiť? „Do hajzlu, co s tím?!“ môže si povedať v duchu a editorské zmeny akceptovať.

Alebo sa môže hádať. Ale kto niekedy viedol dišputy s editorom, alebo aj editorkou, dobre vie, že to nie je ľahké, lebo editor, alebo aj editorka, má posledné slovo.

Alebo sa na to môže vykašľať a prestať do tých novín písať.

A to je asi tak všetko, čo s tým môže robiť, O nič hrozné ale v skutočnosti nejde. Len o malú rýdzo súkromnú autorovu nepohodu.

Nazývať to národnou tragédiou mi príde predsa len prehnané.

 

január 2024

Teraz najčítanejšie