Ohrozujú nás tablety, blues a zombíci? Odpoveď Jane Beňovej

V rozhovore pre Denník N som vyslovil provokatívnu myšlienku, že by sme nemali trvať na tom, aby písanie rukou bola až taká dôležitá súčasť školského vzdelávania. Konkrétne som povedal, že „nevnímam ako veľké riziko, ak by žiaci prestali vedieť písať rukou“. V rozhovore táto veta zaznela ako reakcia na častú výhradu odporcov technológií, že vďaka používaniam zariadení ako sú tablety utrpia práve klasické zručnosti ako krasopis. Keďže sa obávam, že autorka komentára „Tablet zombie blues“ Jana Beňová pochopila moje uvažovanie inak, ako som ho myslel, skúsim svoju pozíciu vysvetliť.

Fakt je, že písanie rukou sa pre väčšinu ľudí stáva v súčasnosti čoraz menej využiteľnou zručnosťou. Ja si však nemyslím, že by sme sa tým mali nejako mimoriadne trápiť. Hlavne preto, že v histórii existovalo veľa zručností a spôsobilostí, ktoré boli kedysi kriticky dôležité, ale časom sa ich význam vytratil. Spravidla kvôli zmenám v technológiách. Príkladov takýchto zručností a spôsobilostí môže byť veľa – spomínané vyšívanie, štopkanie ponožiek, obsluhovanie písacieho stroja, práca s logaritmickým pravítkom či buzolou, obsluhovanie kolovratu, stenografia, esperanto, a tak ďalej.

Netvrdím, že by sme mali hneď zajtra zrušiť hodiny písania. Ale časom príde otázka, či naozaj trvať na tom, aby sme krasopis vnímali ako takú zásadnú zručnosť. A či napríklad neučiť deti v školách radšej len tlačené písmo. Alebo redukovať písomky a umožniť žiakom odpovedať cez elektronické zariadenia, podobne ako to väčšina z nás robí väčšinu svojho pracovného dňa.

O tom, aký priestor by písanie v školách malo mať môžeme diskutovať. Podľa mňa by sme sa ho však nemali držať ako modly len preto, že tak to má byť – lebo tradícia, lebo je to tretí krok po chodení a hovorení, lebo tablet z nás robí zombíkov v bezvedomí. Rád svoj názor upravím a nechám sa presvedčiť, ale budem potrebovať trochu lepšie argumenty než tieto. Aktuálny stav výskumov totiž nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či má učenie písania v škole zásadný význam alebo nie. Sú názory za aj proti, ale neviem o žiadnej presvedčivej štúdii, ktorá by význam písania pre kognitívny vývin či intelekt dokazovala jednoznačne. Efekt v každej zo štúdií za písanie, o ktorých viem sa dá vysvetliť inými faktormi či dizajnom. Dovolím si však tvrdiť, že rozvoj jemnej motoriky dieťaťa nestojí a nepadá na krasopise.

Táto diskusia však prirodzene vyvoláva mnoho emócií. Písanie je tradične spájané so vzdelaním, krasopis bol vždy istým symbolom múdrosti a rozhľadenosti. Preto potrebu brániť písanie celkom chápem.

Jana Beňová ďalej vo svojom komentári píše, že tvrdím, že tablety sú nesmierne tvorivé. Na tomto mieste sa však už musím ohradiť, toto by som nikdy netvrdil. Tablety sú samé osebe asi tak tvorivé ako bridlicová tabuľka, televízor či rolka toaletného papiera. Všetky tieto štyri nástroje môže schopný učiteľ alebo schopná učiteľka využiť k tomu, aby žiačky a žiakov niečo tvorivo naučil/a. Na druhej strane, z mizerného učiteľa/mizernej učiteľky neurobí dobrého ani tá najsofistikovanejšia technológia. Súčasne však verím, že dobrá učiteľka / dobrý učiteľ dokáže s nástrojom ako je tablet viac ako bez neho.

Ale zároveň podľa mňa platí, že bez vhodného didaktického postupu ostávajú tablety len tupým kusom elektroniky, ktorý môže vyučovanie skôr skomplikovať než mu napomôcť. A tu sa mi hneď žiada porovnanie: ani samotná schopnosť písať, ani tablet neprinášajú žiadnu inherentnú hodnotu. Neprinášajú žiadnu kultúru, len tak, samé osebe. Ani písanie, ani tablet. Veľa ľudí vie písať, no len málo ľudí vie písať tak, že ich písanie stojí za to aj čítať.

K hudobnej výchove – ovládanie hudobného nástroja je spôsobilosť, ktorá je úžasná. So mnou to však napríklad na hudobnej výchove vzdali hneď. Na základnej škole som mal dokonca zakázané spievať. Uznávam, že počúvať môj hudobný prejav muselo byť hlavne v porovnaní s mojou mimoriadne nadanou spolusediacou dosť utrpenie… V každom prípade by som si tie hodiny užil omnoho viac, ak by učiteľka priniesla do triedy napríklad hru ako Guitar Hero či Rock Band, pri ktorej by aj deti bez talentu (ako ja) mohli zažiť pôžitok z robenia hudby. Kto vie, možno by ma to naštartovalo a časom by som sa naučil hrať aj na tú skutočnú gitaru.

Som ten posledný človek, ktorý by chcel podnecovať „tvorenie bez tvorby“. Ale som presvedčený, že pri tvorivosti je podstatný výsledok, nie nevyhnutne forma, akou sa tvorivý aktér k svojmu dielu dopracuje. Poctivé ovládanie náročnej techniky má svoj nesporný význam – ako napokon akékoľvek koncentrované a disciplinované úsilie– ale okrem istej remeselnej hodnoty nie je zárukou tvorivosti.

Otázka by celkovo podľa mňa nemala znieť, či tablety patria do škôl. Technológie sú tu, či sa nám to páči alebo nie. Otázka by skôr mala znieť, ako s nimi v škole pracovať tak, aby to malo význam. Tablet nie je panacea, tablet nás nespasí, tablet nie je odpoveďou na problémy v našom školstve. Je to len nástroj, ktorým šikovný učiteľ dokáže učiť lepšie. Ale musí vedieť, ako na to.

Každá nová technológia vo vzdelávaní priniesla obavy – od kníhtlače cez televíziu po počítače – ale časom sa ukázalo, že žiaden armagedon sa nekonal. Televízor nezabil školu rovnako ako dekadentné blues nezabilo vážnu hudbu. Úloha učiteľa a učiteľky ako niekoho, kto prináša obsah sa nemení. Riziko, že lenivý učiteľ nechá deti len tak sa bezducho hrať na tabletoch existuje, ale asi v rovnakej miere ako riziko, že lenivá učiteľka pustí deťom televízor s nevhodným obsahom a pôjde si dať kávičku do kabinetu. Televízor aj tablet sú v tom nevinne.

Okrem otvorenia diskusie o význame písania by som rád na texte Jany Beňovej ocenil ešte jednu myšlienku. Že ak sa spoľahneme na technológie, budeme nahratí, keď o ne raz prídeme. S tým súhlasím. Akurát sa spolieham na našu schopnosť prispôsobiť sa. Ale radšej než myslieť na apokalyptické scenáre by som sa prihováral za to, hľadať spoločne spôsoby, ako nové technológie využiť k lepšiemu vzdelávaniu. Tam, kde sa to hodí. A tam, kde sa to nehodí ich nechať v skrinke a radšej vybehnúť do lesa, vytvoriť niečo vlastnými rukami, alebo si zahrať na hudobnom nástroji.

Nevidím však dôvod, prečo by sa to malo vylučovať.