Denník N

Návrat vysťahovalca (časť 2)

letné kúpalisko Sun Park Prešov

 

 

  1. Rodina – najväčší poklad

 

Považujem sa vo viacerých oblastiach za konzervatívneho človeka a hlavne človeka, ktorý si váži rodinu.

Možno je to aj tým, že som bol z dôvodu mojej životnej situácie od rodiny oddelený, no dostával som sa do veku, kedy som považoval za prirodzené vytvoriť si vlastnú rodinu.

Samozrejme, že som spoznal v New Yorku aj dievčatá. Je to kozmopolitné mesto a v tomto ohľade je ozaj z čoho vyberať.

No nikdy to nebolo ono.

 

Asi po siedmich rokoch života v USA som odcestoval na dovolenku k rodičom na Slovensko. Ani neviem ako, stretol som Miriam, zamiloval som sa a od prvého momentu som cítil, že je to niečo špeciálne.

Začal som si uvedomovať dôležitosť kultúrnej príbuznosti, spoločné večerníčky, kedy spoločná história plná podobných zážitkov a hodnôt vytvárala predpoklad harmonického partnerského vzťahu bez nutnosti vysvetľovať si jednoduché veci.

Všetko sú to veci, ktoré si človek uvedomí, až keď je mimo domova.

Takže už vtedy sme sa rozhodli, že si budeme plánovať našu spoločnú budúcnosť.

Možnosť vychovávať deti doma, v blízkosti starých rodičov, sa mi zdala skvelá. Stále sme však  mali veľa otáznikov.

 

Rozhodnutie, kde si založím rodinu, som nechcel uponáhľať a radil som sa s rodičmi, priateľmi a  ľuďmi, ktorým som dôveroval a vážil si ich pre ich profesionálne a ľudské kvality. V pracovnom prostredí som sa stretával s veľmi úspešnými ľuďmi. Jedným z nich bol aj Laszlo Braun, pôvodom zo Slovenského Nového Mesta. Prežil holokaust a v Amerike sa vypracoval z nuly na veľmi úspešného človeka. Bol to veľmi skromný a milý človek.

Mali sme k sebe kultúrne a hodnotovo blízko.

Často porovnával Slovensko v predvojnových rokoch a Slovensko, ktoré videl v deväťdesiatych rokoch pri stretnutí so spolužiakmi po 50 rokoch.

Stále mal rád svoju rodnú krajinu aj napriek krivde, ktorá bola spáchaná na jeho rodine v čase II. svetovej vojny.

 

Hovoril: ,,Mišo, Ty musíš ísť na Slovensko a pomôcť zmeniť našu krajinu. Máš na to kvality, vedomosti a krajina potrebuje takých ľudí.“

 

Veľmi ma to povzbudilo a logicky, lepší priestor na založenie rodiny, ako krajinu pod Tatrami, som si nevedel predstaviť. Laszloov názor ma v mojom rozhodnutí len utvrdil.  Plán bol teda jasný, ideme na Slovensko.

 

  1. Život a podnikanie po slovensky

 

Po ôsmich rokoch života v New Yorku som sa opäť plný entuziazmu vracal, ale už opačným smerom, domov na Slovensko.

Každoročne, počas letnej dovolenky, som sondoval, aké sú zárobkové možnosti u nás a jediná možnosť na udržanie si životného štandardu sa mi javilo podnikanie. Keďže v USA som posledných šesť rokov pôsobil aj ako živnostník, považoval som to za prirodzené.

Prvá vec, na ktorú ma rodina upozorňovala, bola chabá vymožiteľnosť práva. Vraj, aby som si len dával pozor a o svoje ušetrené peniaze neprišiel prílišnou dôverou k ľuďom.

 

Trvalo mi asi rok a pol, pokiaľ som sa odhodlal na podnikanie. Musím povedať, že bez pomoci manželky, ktorá je vyštudovaná ekonómka, by som to ťažko zvládal.

Legislatívna a byrokratická náročnosť a neochota úradníkov informovať pôsobili ozaj demotivujúco a častokrát som sa sám seba pýtal, či robím dobre, že som sa sem vrátil.

I keď začiatky neboli najľahšie, každým rokom sa pomery zlepšovali. Diaľkovo som vyštudoval vysokú školu, znovuobjavil starých priateľov, našiel aj nových.

Veľa vecí sa tu zmenilo k dobrému, no viem, že by tu mohli veci fungovať omnoho lepšie. Často sa zamýšľam nad slovami Lászla Brauna, či a do akej miery sa podarilo mne a mnohým ďalším ľuďom s podobnou ambíciou vylepšiť a sfunkčniť našu krajinu.

Dnes žijem so svojou manželkou Miriam a synmi Miškom a Maxom v Prešove, ktorý mi poskytuje všetok potrebný komfort. Na začiatku som mal prevádzku na výrobu obalov, postupne som začal s výrobou potravín v rodinnej firme. Pracujeme aj v telekomunikačných službách, ktoré sú dynamicky sa rozvíjajúce odvetvie s neustále sa meniacim trhom.

No moja srdcovka je činnosť v neziskovej organizácii Východoslovenský región, kde sa snažíme pomôcť , pri rôznych projektoch. Zameriavame sa na pomoc obciam a menej rozvinutým častiam  východného  Slovenska .Považujem za potrebné zastaviť ekonomické vzďaľovanie nášho regiónu od západu našej krajiny, všetky štatistiky v tomto ohľade poukazujú na čoraz väčšie prehlbovanie rozdielov, čo má za následok vysídľovanie obyvateľstva. Jediný faktor, ktorý skresľuje tento trend je relatívne vysoká pôrodnosť marginalizovaných skupín.

 

Súčasťou našich aktivít je aj prevádzkovanie letného kúpaliska v Prešove, ktoré postupne zveľaďujeme, a radi by sme rozvinuli aj turistický potenciál tohto regiónu. Na východe je to ťažká práca, keďže kúpna sila odzrkadľuje zárobkové možnosti.

 

Predošlé vlády hasili problém nezamestnanosti rôznymi stimulmi, ako napríklad formou daňových prázdnin a často vyzdvihovali nízku cenu práce ako argument pre väčšinou zahraničného(?) investora.

Vysokým odvodovým zaťažením a rastúcou minimálnou mzdou už prestávame byť lacní a budeme musieť popracovať na sebe ako národ, aby sme mali čo ponúknuť. Ak nechceme pracovať za drobné.

Mali by sme sa viac uchádzať o investície do znalostnej ekonomiky, kde sa produkuje vyššia pridaná hodnota.

Nato však budeme musieť popracovať na prepojení školstva s trhom, popracovať na kvalite školstva formou dlhodobej vízie rozvoja, ktorá musí presahovať jedno volebné obdobie. Štyri roky sú málo na potrebné zmeny a musia byť riadené apoliticky. Susedné Poľsko urobilo za posledných desať rokov obrovský kvalitatívny skok vo vzdelávaní. V hodnotení PISA sa umiestnili na 10.mieste na svete a štvrtý v Európe.

Ich cieľom bolo profilovať a presne usmerniť žiakov. Takže tu máme príklad, že v podobných ekonomických aj kultúrnych podmienkach sa to dá, chce to len zmenu myslenia a jasný cieľ.

 

 

V súčasnosti zamestnávam približne 50 ľudí, vytváram hodnoty, no nie som úplne stotožnený so smerovaním Slovenska.

Vyspelosť krajiny sa často hodnotí podľa toho, ako sa postará o dôchodcov a deti.

Určite by som doprial aj svojim rodičom lepší dôchodok, kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť. Nie je to práve odmena za to, ako dlho a tvrdo v živote pracovali.

Ak pozorujem mladú generáciu, tak tu vidím  istú paralelu s mojím osudom.

Šikovní, ambiciózni a mladí ľudia nám odchádzajú zo Slovenska. Odchádzajú nie preto, že chcú, no musia. Nevedia sa tu uplatniť, rozvíjať sa a štát nevytvára predpoklady na zmenu. Pýtam sa, ako chceme budovať krajinu, ak tí najlepší odchádzajú.

Odchádza nám ľudský kapitál, väčšia časť zisku vyprodukovaného na Slovensku neostáva v našej ekonomike, ale končí v materských firmách v zahraničí alebo v daňových rajoch.

Stále tu máme šikovných ľudí, no potrebujeme lepší systém, menej korupcie a byrokracie.

 

  1. Prečo #Sieť

 

Dlho som hľadal politickú stranu, s ktorou by som sa vedel hodnotovo a ideologicky stotožniť. V minulosti moje rozhodnutie pri voľbách bolo skôr voľba menšieho zla.

Založením strany #Sieť sa môj rébus vyriešil a od začiatku participujem na chode strany v Prešove, kde sa spolu s ďalšími šikovnými ľuďmi snažíme o pozitívne zmeny  aj v našom regióne.

 

Nechcem sa raz dožiť toho, že ako dôchodca pri debate s  pivom v ruke  budem  len sucho konštatovať, že tu nič nefunguje, ako všetci kradnú, ako všetci politici robia veci len pre seba.

Musíme veriť, vopred sa nevzdávať a začať od seba.

 

Budem  parafrázovať výrok J.F.Kennedyho:

 

,,My fellow Americans, ask not what your country can do for you, ask what you can do for your country.“

,,Moji drahí Slováci, nepýtajte sa, čo môže pre Vás urobiť Vaša krajina, opýtajte sa seba, čo môžete urobiť pre svoju krajinu.“

 

Začať môžeme tým, že narušíme svoju zónu komfortu a v sobotu 5. marca 2016 využijeme svoje legitímne právo na riadení krajiny a zúčastníme sa volieb.

 

Voľte  20 #SIEŤ,

krúžkujte 101  Michal Majdák

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie