Denník N

Vízia budúcnosti Cirkvi

Počas súčasného pontifikátu pápeža Františka a prebiehajúcej synody v našej katolíckej cirkvi som začal viac snívať o tom, ako by mohla vyzerať Cirkev a jej činnosť v budúcnosti, napr. vtedy, keď budú moje malé deti už dospelé. Položil som si viaceré otázky, z ktorých sa mi postupne zrodila určitá čiastková vízia budúcnosti Cirkvi, s ktorou sa s Vami delím. Ak ste súčasťou katolíckej cirkvi, alebo aj nejakej inej kresťanskej denominácie, možno tá Vaša vízia Cirkvi bude dosť podobná tej mojej. Prečo? Lebo sa domnievam, že táto vízia nie je z nás, ale dáva nám ju do mysle a srdca sám Boh.

V prvom rade z budúcnosti Cirkvi nemám nijaké obavy, a to napriek všetkým okolnostiam, s ktorými sme počas posledných rokov v Cirkvi konfrontovaní a mnohé veci sú skutočne veľmi závažné (napr. zneužívanie, manipulácia, ľahostajnosť, hrubosť, klamstvá, netransparentnosť a pod.). Túto nádej mi dáva Duch Svätý, ktorý aj v súčasnosti mocne pôsobí všade tam, kde je vítaným hosťom, a kde mu je to umožnené, a taktiež všetci ľudia, ktorí majú otvorené srdce a snažia sa o žitie čestnosti, úprimnosti a takej ľudskej dobroty.  Človek v minulosti neraz pochybil, chyby robí v súčasnosti a bude ich robiť aj v budúcnosti. Malé, ale žiaľ niekedy i veľké. Chyby dokonca robí i človek, ktorý sa dennodenne usiluje úprimne o dobro a osobný vzťah s Bohom. Nástrojom Božej lásky a záchrany však môže byť každý, a to taký aký je. Vyjadrené obrazom, napríklad pre topiaceho sa je úplne jedno, či jeho záchranca nie je nervák, večný sťažovateľ sa, príležitostný klamár a pod., ale dôležite je a ráta sa len to, že topiaci sa dostal od tohto človeka potrebnú pomoc.

Myslím si, že kresťanský život členov Cirkvi, aby mohol byť nazvaný kresťanským, musí byť svetu otvorený a nie uzatvorený. Kresťan je nasledovník a učeník Ježiša. Nemôže sa „hrať“ len na svojom „ihrisku“. Práve naopak, má pred svetom vydať „počet z nádeje, ktorú má.“ (1Pt 3,15 SEB). Má byť Ježišovými slovami svetlom sveta, soľou zeme, mestom postaveným na návrší, ktoré sa nedá skryť. A takáto má byť Cirkev. Nie pre svoju slávu, ale pre slávu Boha.

Ježiš všetkým svojim nasledovníkom povedal: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu.(Mk 16,15 SEB). Každý najmä tam, kde žije, študuje a pracuje. Ako? Svojim životom a svojim slovom, lebo viera je z počutia (Rim 10,17 SEB). Slovo ohlasovania evanjelia bez života podľa evanjelia však stráca na sile. Podľa mňa tu platí priama úmera, čím pravdivejší život, tam mocnejšie slovo. Teda kresťan má poslanie byť misionárom. Nie je to nejaký prídavok jeho kresťanského života, ale podstata jeho kresťanského života. A misionársky založená má byť aj celá Cirkev. Realita je však niekedy žiaľ taká, že sme kresťanmi takými, len aby naša viera nebola nijako viditeľná, a aby sme nadmieru nevyčnievali z pomyselného radu konformity a uniformity, alebo ešte horšie, sme pohoršením pre ostatných ľudí: „Vodu kážu a víno pijú.“ Ježiš svojich nasledovníkov pred tým, aby sa nestali pohoršením prísne varuje: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6 SSV).

Je pravda, že ako kresťania musíme mať v Cirkvi svoje zázemie, spoločenstvo i organizáciu, v ktorých sa budeme formovať a vzájomne podporovať, avšak nemyslím si, že je správne, aby sme si vytvárali a pohybovali sa len v našich „bezpečných teritóriách“. Voda, ktorá neprúdi a má len prítok (napr. rôznych dobier Božej milosti), ale nemá odtok (posúvanie týchto dobier ďalej), stáva sa vodou bez života. V tomto mi je napr. kniha Benediktova voľba od R. Drehera trochu cudzia, podobne ako iné obdobné úvahy. Kresťanstvo nie je konzervatívne. Kresťanstvo nie je liberálne. Kresťanstvo má byť pravdivé, nič viac, a nič menej. Keď sa kresťania stiahnu zo života sveta a uzatvoria sa do svojich bublín, či nejakých „Noemových árch“, ako sa potom svet dozvie o Ježišovi, spasení, Božom Otcovstve, novom radostnejšom živote vo vzťahu s Bohom, večnom živote a pod.? Ak napr. vychodím od cirkevnej škôlky až po cirkevnú vysokú školu (ktorých existenciu považujem za dobré dielo), skutočne možno budem parádne sformovaný a dopustím sa menšieho množstva chýb, avšak určite budem ochudobnený o väčšiu možnosť byť takým svetlom či soľou pre tých mojich spolužiakov, ktorí Ježiša nepoznajú, alebo ich nijako nezaujíma. Osobne vidím cestu kresťanského života Cirkvi skôr takú, že sa nebudeme báť sveta, a to pre vieru, že vo všetkých náročných chvíľach či obdobiach, sa budeme môcť pevne oprieť o pomoc Ducha Svätého, ktorú podľa mňa vždy aj dostaneme. Resp. Boh si môže bez problémov použiť aj naše trampoty so svetom, ktoré môžu byť práve víťazným krížom, a to nielen našim, ale aj mnohých iných ľudí.

Obdobne si nemyslím, že budúcnosť Cirkvi je predovšetkým v jej chrámoch, umeleckých, či hudobných dielach, jednoducho v jej kultúre, hoc je neraz krásna. Mne sa pri týchto veciach tlačia do mysle citáty z Písma:

„Keď vychádzal z chrámu, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ‚Pozri, učiteľ, aké kamene a aké stavby!‘ Ježiš odpovedal: ‚Vidíš tieto mohutné stavby? Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zničené.‘“ (Mk 13,1-2 SEB).

„Žena mu odpovedala: ‚…Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa mu treba klaňať.‘ Ježiš jej odpovedal: ‚Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme…  Ale prichádza hodina — a už je tu —, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov.“ (Jn 4 19-23 SEB).

„Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB).

Nechcem týmto nijako degradovať krásu kresťanskej kultúry, avšak v popredí kresťanského života Cirkvi má byť nie chrám z tehál, dreva, skál a pod., ale chrám, ktorým je človek a ten, ktorý v tom chráme prebýva – Duch Svätý skrz ktorého máme spoločenstvo s Otcom i Synom.

Za správne považujem zamerať sa tak, ako to robil Ježiš, na človeka a lásku k nemu. Ježiša nepohýnala vpred krása Jeruzalemského chrámu, ani slávnostné obrady so všetkým čo k tomu patrí, či náboženské pravidlá, ale láska k ľuďom, pričom v osobitnej pozornosti mal tých, čo to najviac potrebovali – hriešni, chorí a jednoduchí ľudia, ktorí boli ochotní vyjsť zo svojej komfortnej zóny a nasledovať ho.

Možno by bolo dobré ohľadom mnohých pravidiel v Cirkvi, ktoré priamo či nepriamo nevplývajú z Písma, dať nanovo priestor Bohu, aby nám ukázal, čo sa páči pre život súčasného človeka jemu. Čo z toho nášho ľudského podporuje ohlasovanie evanjelia, a čo ho naopak brzdí. Skúsme sa nanovo otvoriť v Cirkvi Duchu Svätému, aby sme mohli prijať jeho inštrukcie a prestaňme mu dávať tie naše. Slovami evanjelizátora Damiana Stayna: Duch Svätý nie je psík na vodítku.“ Sme ochotní v Cirkvi počúvať Ducha Svätého a konať podľa jeho vnuknutí, hoc prekročíme niektoré zaužívané „mŕtve“ konvencie, ktoré sú už viac brzdou pre život viery ako zdroj života?  Zdravo v Cirkvi rozlišujme, ale nebráňme vliať Duchu Svätému do Cirkvi viac života, či už ide o novosť, radosť, autentickosť prežívania viery, používanie darov Ducha Svätého a pod. Či Ježiš na úkor dobra pre človeka neporušil vtedajšie náboženské pravidlá? Napríklad uzdravovanie v sobotu, obhajoba učeníkov pri trhaní klasov v sobou, obhajoba toho, že jesť neumytými rukami nepoškvrňuje človeka a pod.

Ježiš v Zjavení apoštola Jána hovorí: „Hľa všetko tvorím nové.“ (Zj 21,5 SEB). Teda nepovedal, že to všetko už spravil pred viac ako 2000 rokmi a hotovo, ale že to robí, a to robenie trvá. Nebráňme Bohu, aby robil nové veci aj v našej dobe a v našej Cirkvi. Ak mu to dovolíme, má pre nás pripravené veľké veci, od jednoty kresťanov, cez ohlasovanie evanjelia, aké svet ešte nezažil, až po jeho druhý príchod v sláve. Ako to viem? Pretože je to uvedené v Písme.

Teda pýtajme sa v Cirkvi, či je pre ohlasovanie evanjelia a konanie Ducha Svätého v našich životoch daná vec prospešná, alebo je skôr brzdou. Verím, že odpoveď určite dostaneme. Otázkou však je, že či budeme ochotní podľa nej vykročiť vpred, možno aj zanechajúc niektoré svoje doterajšie stáročné istoty. Nebojme sa: Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Heb 13,8 SEB).

A možno sa skúsme sa v Cirkvi odvážne nedogmaticky zasnívať spolu s pápežom Františkom nad jeho predstavou záchrany všetkých ľudí: „Nie je to dogma viery, je to moja osobná vec, ktorá sa mi páči: rád si predstavujem peklo prázdne. Je to potešenie: dúfam, že je to skutočnosť. Ale je to potešenie.“ (pápež František). Podľa mňa Boh sníva o nás ľuďoch veľmi podobný sen, slovami Písma: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,16-17 SSV). Cirkev v mojej vízii je jednoducho Cirkvou spásy (záchrany).

„Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života. O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen“ (Modlitba za Synodu).

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".