Denník N

Bangladéš – prišla som, videla som, stačilo mi

„Prepáčte, madam. Aká je vaša profesia?“, pýta sa ma imigračný úradník. Na sekundu sa zháčim. Som si istá, že políčko zamestnanie som určite vyplnila. „Som právnik“, odpovedám suverénne. Teoreticky som skôr právny historik, prakticky ale živnostník prekladajúci právne texty, momentálne full time cestovateľ. Takže som takticky zvolila najjednoduchšiu a najrýchlejšiu cestu, aspoň som si to v tej chvíli myslela, a napísala som do kolonky „právnik“. „Ehm, madam, to nie je dobré.“ Vraví mi trochu nesmelo úradník. „Napíšte tam prosím public service a toho právnika vyškrtnite.“ „Prosím? Ale ja som právnik.“ Úradník s letmým priateľským úsmevom a pokrúti hlavou. „Public service bude lepšie.“ Okej. Pokrčím plecami. Chcem len víza, pre mňa za mňa, môžem byť aj kozmonaut. Martinovi to však nedá. „Právnik, to nie je dobrá profesia?“ Úradník sa smeje a trochu tajuplne odpovedá. „Možno o pár rokov bude dobrá.“ Naše víza vybavujú naraz štyria úradníci – dvaja sa venujú mne, dvaja Martinovi. Celý vízový proces prebieha v akejsi príjemne uvoľnenej, ale zároveň oficiálnej atmosfére. „Madam. Koľko chcete zostať v Bangladéši?“ Opäť nechápem. Veď aj túto kolonku som starostlivo vyplnila. „Štrnásť. Štrnásť dní“, odpovedám. V tom sa dvaja úradníci zasmejú popod fúz, niečo si medzi sebou povedia. Vyzerajú pritom ako dvaja školáci, spolusediaci, ktorí sa smejú na vtipe, ktorému rozumejú iba oni dvaja. Ten naľavo postaví a s tým istým polohanblivým úsmevom ako predtým mi oznámi, že „madam, udelili sme vám víza na tri týždne. Viete, blíži sa Valentín a možno budete chcieť oslavovať Valentína v Bangladéši dlhšie. Tak sme vám udelili viac dní.“ Vybuchnem smiechom, vlastne sa skôr pridávam k ich chichotaniu a ďakujem im za túto štedrosť. „Ďakujem, ďakujem pekne.“ Je to od nich milé, aj keď ešte neviem, či z tejto krajiny nebudem chcieť predsa len utiecť pred vypršaním víz. Pečiatka, dátum 11. február 2016, podpis. Hotovo. Vychádzame z letiskovej haly ráznym krokom. Je jedna hodina ráno. Netuším, čo ma vlastne čaká. Nechávam sa prekvapiť. Milujem pocit, keď vchádzam do novej krajiny a pozerám sa zľava doprava a naopak, rozkukávam sa. Pred letiskom sú mreže a policajti. Mreží sa chytajú ľudia, zvedavo vystrkujú hlavy a čakajú na príchod svojich rodinných príslušníkov. Keď sa vynoríme spoza mreží pomaly sa všetky hlavy davu obracajú na Martina ako slnečnice za Slnkom. O hlavu vyšší suverénny beloch tu na chvíľu zastavil čas. Niektorí od úžasu otvárajú ústa. Zárobkuchtiví rikšiari sú celí bez seba. Bielu korisť tu už dávno nemali. Po niekoľkých extrémne nadsadených pokusoch konečne nájdeme serióznu ponuku a už sa vezieme zelenou rikšou s mriežkami. Cítim sa trochu ako v klietke, vietor nás príjemne ovieva. Našťastie nie je vôbec teplo, ani dusno. Nemôžem povedať, že by sa pred nami otváral pohľad na mesto. Respektíve neviem, že či to, čo vidím, je vlastne mesto alebo je to mesto po zemetrasení, alebo to mesto len stavajú či práve búrajú. Všade samé betónové kusy, piesok, kvádre, ťažké stroje a bagre uprostred cesty. Neviem rozoznať, čo je obchod, čo reštaurácia, obytný dom či hotel. Všetko vyzerá rovnako. Povedala by som, rovnako nevábne. Napriek tomu, že je noc, v uliciach je mimoriadne veľký ruch. Kamióny, rikše, bezcieľne vyzerajúci osamotení chodci, autá. Náš rikšiar má celkom naponáhlo, trúbi a pchá sa do každej prázdnej medzierky medzi vozidlami, využíva každú sekundu na predbiehanie. Brzda plyn. Brzda plyn. A hlavne to hlasné trúbenie. Ešte neviem, že tento spôsob jazdy si užijem nasledujúcich desať dní neúrekom. Trošku vyľakane vystúpime pri hoteli, ktorý sa od tohto momentu stal na dva dni našou oázou pokoja, čistoty a úniku od enormných decibelov hlavného mesta Dháky.

V Dháke nie je veľmi čo vidieť. Pravdu povediac, ani v jednom bangladéšskom meste toho nie je veľa, pokiaľ ide o pamätihodnosti alebo krásu. Krása, tak toto slovo sa nedá práve spojiť s Bangladéšom. Všetky mestá, či už Dháka, Barisal, Chittagong alebo Khulna mi prišli na jedno kopyto. Všade nájdete haldy odpadkov, pach moču, výkalov, hluk, chaotickú dopravu a nervy drancajúce trúbenie. Z toho Chittagong je asi najprašnejší, ale má celkom pekný nočný trh. Na druhej strane Dháka je asi najmodernejšie mesto a má aj najväčšie a najhlučnejšie dopravné zápchy. Priemerná zápcha v Dháke dosiahne až 110 decibelov! Len na porovnanie normálny rozhovor má 60 decibelov, krik 80 decibelov a poškodenie sluchu vraj hrozí už pri 85 decibeloch. V Dháke sme sa prešli na trhoviskách Shankaria Bazaar a tiež Babu Bazaar. Trhy sú tu obrovské. Nikdy v živote som nevidela toľko karfiolov na jednom mieste. Práve ich doviezli do prístavu, ktorý páchne nielen zeleninou, ale aj hnilobou. Nosiči vykladajú z lodí tovar, na hlavách odnesú aj 30-40 kilogramov gigantických tekvíc a čerstvých karfiolov. „Your country? Your country?“, počujeme z každej strany. „Slovakia.“ Odpovedáme už asi stopäťdesiaty krát v ten deň. „Somalia. Somalia“, šíri sa slovo medzi Bangladéšanmi ako vietor. „Nie Somalia. Slovakia. Slo-va-ki-a.“ Doteraz sa mi vo svete stávalo iba to, že si moju domovinu mýlili zo Slovinskom. Zámena so Somálskom ma osviežila a pobavila. Prechádzame sa po ulici a ľudia na mňa pozerajú ako na madonu. Rozostupujú sa a ostávajú stáť. Niektorí sa ma chcú aj dotknúť, a tak mi podávajú ruky. Stalo sa aj to, že sa pri mne pristavila pani. Pýtam sa, či si chce sadnúť. Ona, že nie. Očividne si pri mne chcela len postáť. Potom ma chytila za plece, povzdychla si a povedala „thank you.“ Som z toho rozpačitá. Usmejem sa a aj ja poviem „thank you.“ Nedokážem spočítať, koľko selfies sme za čas strávený v Bangladéši podstúpili, koľko rúk sme potriasli, koľko otázok zodpovedali.

Do prístavu v Dháke práve dorazilo veľa zeleniny
Do prístavu v Dháke práve dorazilo veľa zeleniny

Jeden veľký paradox Bangladéša je, že cestovanie po tejto krajine je skôr prežívanie ako užívanie, ale zároveň sa tu človek veľakrát schuti zasmeje. Napríklad, keď sa na vás rútia rikšiari a vy neviete, či si život zachránite skokom doľava alebo doprava, pritom si vás z motorikše fotia cestujúci a tvária sa pritom strašne nenápadne, vzápätí sa ani neviem odkiaľ vynorí konský záprah, tiež keď o vašom rikšiarovi vysvitne, že netuší, kam vás vlastne má odviezť a robíte už štvrté kolečko v centre mesta, keď si v reštaurácii pýtate zeleninu a trikrát vám na stôl prinesú kurča, keď sa muži potkýnajú alebo vypadávajú z rikší, pretože sa nepozerali pred seba, ale na mňa, alebo keď papkáte koláčik v cukrárni, pozeráte sa pritom von na rušnú hlavnú ulicu a v tej chvíli pred cukrárňou prebehnú štyri ovce.

"Závod" riškiarov alebo ako vyzerá bežný deň v Dháke
„Závod“ riškiarov alebo ako vyzerá bežný deň v Dháke
IMG_5895

Ach, ten Bangladéš. Rozvojová krajina, ktorá prišla o milióny životov a ženskej dôstojnosti, keď bojovala o nezávislosť. Nevyčítam jej ako vyzerá, ani to, že je miestami nadobro stredoveká. Ani nesmiem. V momente, keď aj mám chuť Bangladéš zatratiť, príde niečo, čo ma pozitívne prekvapí a šokuje. Napríklad, keď očakávam špinavý, polohnilý autobus s rozbitým predným sklom a pristavia nám moderný klimatizovaný a čistý autobus, v ktorom si môžem vystrieť nohy. Alebo keď očakávam cestu loďou so švábmi a v smrade, ale zavedú nás do pohodlnej dvojposteľovej kajuty.

Bolo zaujímavé vidieť rušnú Dháku a ostatné mestá. Ale nič ma tam neohúrilo. Svoje nádeje som vkladala do národného parku Sundarbans pri delte Gangy. Je to totiž najväčší mangrovníkový les na svete a je to prirodzené prostredie tigra bengálskeho. Keď sme sa vylodili, zjavil sa urastený Bangladéšan v šľapkách a s puškou. Bol to náš gunman, ktorý nás mal chrániť pred zúrivou šelmou, keby sa náhodou zjavila. Prešli sme sa okolo mangrovníkov asi 800 m. Vždy bolo mojím snom vidieť tigra. A stále týmto snom aj zostáva. Nijakého sme totiž nakoniec nevideli. Tešila som sa aspoň z niekoľkých, pomerne čerstvých, tigrích stôp. Les sa mi páčil a tiež plavba loďou v hmle po väčších či menších rozvetveniach delty. Ale v kútiku duše som akosi očakávala viac. Bolo to pekné, ale nie nezabudnuteľné.

Najväčší mangrovníkový les na svete sa nachádza v Sundarbans National Park pre delte Gangy
Najväčší mangrovníkový les na svete sa nachádza v Sundarbans National Park pre delte Gangy
Tigria stopa
Tigria stopa

Po tom všetkom, rekapitulujúc svoju dovolenku, alebo skôr výcvikový tábor v Bangladéši, nesmiem nespomenúť dobrotu ľudí. Možno si myslíte, že je to klišé. Áno, počujeme to tak často po zahraničnej dovolenke, že „tam boli takí milí ľudia“. Dobrí aj zlí ľudia sú v každej krajine. Ale Bangladéšania sú mimoriadne prívetiví, ochotní a nápomocní. Nezištne nám pomáhali vybaviť lístky na loď, výlety, povolenie na vstup, prekladali z Bengálčiny, kde sa len dalo. Boli skvelí. A v prvom rade, cítila som sa celý čas bezpečne.

Foto: Martin Navrátil
Foto: Martin Navrátil
Tváre Bangladéša
Tváre Bangladéša
Krajčír na ulici popíja pri práci bangladéšsky nápoj "cha"
Krajčír na ulici popíja pri práci bangladéšsky nápoj „cha“

Som nesmierne rada, že som mala možnosť vidieť Bangladéš. Bola to zaujímavá skúsenosť a možno sa do Bangladéša raz aj vrátim. Ale asi až vtedy, keď bude táto krajina vedieť ponúknuť viac ako „len“ delikátny horúci nápoj cha a milých ľudí.

Napokon, je to len môj subjektívny pohľad. Martin bol naopak úplne nadšený a Bangladéš zaraďuje medzi najväčšie zážitky našej doterajšej cesty. Takže najlepšie asi urobíte, ak pôjdete Bangladéš navštíviť sami, utvoríte si svoj vlastný názor a možno vás ohúri niečo, čo mojim zmyslom uniklo.

Našu ročné putovanie po hodvábnej ceste môžete sledovať na https://www.facebook.com/travelistan/ alebo na stránke www.travelistan.sk.

Text a foto: Marta Rajková

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.