Denník N

Čo by sa stalo, keby ten prsteň nehodil do ohňa?

Ilustrácia – Fedor Pichanič
Ilustrácia – Fedor Pichanič

Vzdali sme sa našej uhorskej histórie, vzdali sme sa aj našej československej histórie, a vzdávame sa našej európskej budúcnosti

Posledné týždne ožilo Slovensko protestmi voči politike novej vládnej garnitúry, ktorá vzišla z parlamentných volieb. Na námestiach viacerých slovenských miest sa stretávajú tisíce nespokojných občanov. K nim sa pridala aj prezidentka, ktorá konečne, pár mesiacov pred koncom svojej misie, vystúpila so zásadným prejavom.

V súvislosti s týmito udalosťami vyvstáva otázka: Prinesie to zmenu v slovenskej spoločnosti?

Áno – odpovie zaiste každý, kto sa na protivládnych demonštráciách zúčastňuje. V takých chvíľach a v takom prostredí sa ľudia cítia ako jeden človek. „V jednote je sila!“ Mnohí to zažili v novembri 1989. Vtedy priniesli občianske protesty skutočnú zmenu – odkliatie.

Bude tomu tak aj dnes? Medzi „vtedy“ a „dnes“ je niekoľko rozdielov.

Vtedy sa rozpadal zruinovaný totalitný blok boľševického Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, medzi ktoré sme ako súčasť Československa 40 rokov patrili aj my. Nenormálna normalizácia, keď vrah bol bratom a jeho obeť nepriateľom, keď múdri ľudia utekali na Západ a prenechávali miesto hlupákom, a všetci sme žili za ostnatým drôtom, v žalári, bola už unavená z vlastnej arogancie a tuposti.

Počas tamtej, starej, dávnej normalizácie sme sa v tieni hlavní sovietskych tankov mohli utešovať tým, že to všetko nie je z našej vlastnej vôle. Že je to strach z okupanta, čo nás núti takto žiť.

Milan Kundera, ktorý tie temné časy trávil vo francúzskej emigrácii, v slávnej eseji Unesený Západ aneb Tragédie Střední Evropy dosť pesimisticky napísal, že nie celkom vlastnou vinou sme takto boli odtrhnutí od svojho historicky prirodzeného kultúrneho a civilizačného prostredia Západu do ríše ruského teroru. „Skutočnou tragédiou však nie je Rusko, ale Európa“, píše Kundera a má na mysli slabosť, neznesiteľnú ľahkosť s akou sa Západ takto vzdal svojej Strednej Európy.

Václav Havel, ktorý tie temné časy trávil väčšinou v komunistickom väzení, to videl optimistickejšie. V inej slávnej eseji Moc bezmocných, ktorú napísal pár rokov predtým ako Kundera tú svoju, predpovedal, že totalita padne, keď sa dostatok ľudí prestane báť a naplní svoju túžbu po dôstojnosti – po živote v pravde. Trvalo to síce dlho, ale ten čas nastal.

Ostnatý drôt, ktorým bol obohnaný tento náš svet neslobody zhrdzavel a prestarnutí súdruhovia už nemali silu a vôľu vymeniť ho za nový. Nastal zázračný okamih, keď sme z toho drôtu uplietli obrovské srdce ako symbol nastávajúcej slobody. Vrátili sme sa do Európy.

Ak by sme sa tú vyššie položenú otázku – Prinesie to zmenu v slovenskej spoločnosti? – opýtali nie demonštrujúcich, ale náhodných okoloidúcich, asi by sme dostali inú odpoveď – nie.

Svedčia o tom najnovšie prieskumy verejnej mienky – volebné preferencie sa od volieb nijako nezmenili.

V spomínanej eseji Moc bezmocných Václav Havel jasnozrivo upozornil aj na to, že bezmocní majú okrem moci aj slabosť – sklon na pravdu zabúdať. Dávno predtým, ako sa stal prezidentom slobodného demokratického Československa, varoval, že život v lži naopak povedie k strate slobody.

Dnes ten čas nastal. Demokracia je ako keby unavená z vlastnej slobody a slušnosti. Tomáš Janovic napísal: „Keď vojde zlo, tak povie – dobrý deň, som dobro. Keď vojde dobro, povie iba – dobrý deň.“ Slovenským voličom iba ten pozdrav, zdá sa, nestačí. Chcú viac.

Slováci majú z európskych národov najstrmšie sklony zabúdať na pravdu. V porovnaní s Čechmi, ktorí sú nám najbližší, lebo sme spolu s nimi dlho žili v spoločnom štáte, oveľa viac veríme dezinformáciám. Prejavilo sa to aj na našom postoji k susednej vojne: väčšina Slovákov je na strane okupujúcich Rusov, kým Česi sú na strane brániacej sa okupovanej Ukrajiny.

Na takejto pôde ťažko vyklíčia iné volebné preferencie ako tie, ktoré sa urodili na konci minuloročného septembra.

Prečo je to tak?

Možno je na vine naša geografická blízkosť k Rusku. Česi sú na tom o nejakých 500 kilometrov lepšie. O to nižšiu majú pravdepodobnosť rádioaktívneho spádu zo vzduchu, vpádu okupantov po súši, či odpadu agentov v najvyšších inštitúciách. Ale sú krajiny, ktoré sú ešte bližšie k Rusku, napríklad pobaltské štáty, a tie taký problém ako my nemajú. Naopak, je im celkom jasné, že zlo prichádza z Kremľa.

Príčina najskôr väzí v našej nedostatočnej vzdelanosti, čo potvrdzujú aj výsledky testovania našich žiakov – sústavne, precízne a nepretržite klesáme pod priemer, zatiaľ čo Česi sa dlhodobo držia nad priemerom. Naše zaostávanie má zrejme historické korene. Možno je dôsledkom maďarizácie, možno je na vine turecká nadvláda, ktorá trvala takmer 200 rokov, snáď to spôsobili tatárske vpády v trinástom storočí, ktoré na roky zastavili život v Uhorsku a ktoré sa zastavili na našej západnej hranici. Čechov sa až tak nedotkli.

Príčin, nechcem napísať výhovoriek, sa iste nájde neúrekom.

„Snad géniové zodiakální, snad osmapadesátá vyšší inteligence spikli se proti nebohému“ národu.

Tak či onak, v prvom slovenskom románe Príhody a skúsenosti mládenca Reného, vydanom v roku 1784, Jozef Ignác Bajza dáva sprievodcovi po Slovensku do úst tieto slová: „Veď sami Slováci si tak málo vážia spisy vo vlastnej reči, že často aj darované odmietajú. A keď sa niekto usiluje dačo také vydať, obyčajne vravia: Načo sa zbytočne trápi a morduje, keď slovenský ľud vydržal toľké veky aj bez takých vecí? Na čo je to dobré, čo sa tým docieli, aký úžitok bude z toho? A takto pochabo sa spytujú i uvažujú mnohí tunajší rodáci.“

A tak sa stalo, že keď Európou prechádzala vlna osvietenstva, Slovensko obišla, lebo Slováci, na rozdiel od Čechov, nevedeli čítať a písať. Naša dnešná ochota žiť v lži je toho dôsledkom.

Preto sa dnes nemôžeme utešovať tak ako pred 50 rokmi, že táto, nová, dnešná normalizácia nie je z našej vlastnej vôle, že je to strach z okupanta, čo nás núti takto žiť. Dnes sme si to vybrali z vlastnej vôle v slobodných voľbách a podľa prieskumov to vyzerá, že sme s tým spokojní.

Vzdali sme sa našej uhorskej histórie, vzdali sme sa aj našej československej histórie, a v posledných voľbách sme sa vzdali našej európskej budúcnosti. Vybrali sme si cestu späť do našej 40-ročnej historickej epizódy – Rusko. Taká je vôľa stabilnej väčšiny.

Tu však ako spoločnosť predsa len narážame na našu skúsenosť s demokraciou – hovorí sa tomu kognitívna havária. Tá istá stabilná väčšina totiž chce žiť na Západe a mať sa tak, ako ľudia na Západe, len myslieť chce tak, ako je to tradíciou v Rusku. Brať a nič nedávať. Symbolom tohto karambolu je ministerka kultúry – býva na pokrokovom Západe, ale spôsoby má východné – barbarské.

Ona však na Slovensku nie je žiadnym anachronizmom. Je iba naplaveninou – odpadkom – prúdu, ktorý sa dal do pohybu homofóbnym referendom v roku 2015, ktoré vtedy podporil vtedajší prezident svojím dvojnásobným ÁNO a ktoré sme ako spoločnosť nikdy neodsúdili. A verejné homofóbne vyhlásenia najvyšších cirkevných hodnostárov nám tiež ktovieako neprekážali.

Ani vražda na Zámockej nezmenila výhybku – naopak! poslúžila rovnako politikom ako aj cirkevným predstaviteľom iba na ďalšie posilnenie svojich homofóbnych postojov. A prinieslo im to väčšiu popularitu a voličské hlasy, lebo slovenská spoločnosť je vo veľkej väčšine homofóbna. Je to objektívny ukazovateľ našej úrovne, rovnako ako výsledky v testovaní žiakov alebo väčšinová podpora agresora.

V súčasných geopolitických súvislostiach to však pre Slovensko znamená katastrofu. Kundera v spomínanej eseji Unesený Západ píše, že národ, ktorý si nie je vedomý svojej historickej šance, navždy ju stráca. Preto Ukrajina bojuje. V tom zmysle je preto dnes Ukrajina viac Európa ako my, ktorí sme sa svojej historickej príslušnosti k Západu dobrovoľne vzdali. Vybrali sme si Rusko a budeme ho mať so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s latrínami.

Avšak, berie to všetko zmysel súčasným protestom? Nie je na ne už neskoro?

Československo založili demokrati, ukradli ho boľševici. Slovensko založili lotri a demokrati sa ho pokúsili zachrániť. Teraz si ho lotri chcú zobrať definitívne späť.

Otázka je, ktorých z tých zakladateľov považujeme za svojich. Ak tých prvých, tak protesty zmysel majú, ak tých druhých, tak nie.

„Čo by sa stalo, keby ten prsteň nehodil do ohňa?“

Spýtal sa ma nedávno v krčme kamarát Simpson, keď sme sa rozprávali o Ukrajine.

Keďže obaja milujeme Tolkienove knihy, hneď som vedel, že hovorí o Frodovi a Sauronovom prsteni moci. Pre tých, čo tie knihy nepoznajú, poviem len toľko, že Sauron bol vládca ríše číreho zla – Mordoru.

„Nuž, čo by bolo,“ povedal som, „bojovali by do konca.“

„Hej, ale oni mali Gandalfa,“ skepticky pokýval hlavou Simpson, „a ja dnes žiadneho nevidím. Len samých Grímov Červivcov.“

„Aj bez Gandalfa by bojovali,“ povedal som.

 

Január 2024

 

Teraz najčítanejšie