Denník N

Exekúcia slovenskej justície

Kto je v nej oprávnený a kto povinný?

      Od konca minulého roku je v exekúcii najvyšší justičný orgán na Slovensku – Najvyšší súd (Ústavný súd je osobitným súdom na ochranu ústavnosti). V exekúcii čelí nútenému vymáhaniu sumy 200 tisíc € s príslušenstvom a trovami exekúcie. Dostal sa do nej po tom, čo ho dve jeho sudkyne  v r. 2010  zažalovali pre diskrimináciu, ktorú pociťovali v tom, že sa „cítili frustrované pre nižšie platové ohodnotenie v porovnaní so sudcami“ vtedajšieho špeciálneho súdu o príplatok cca. 3400,-|€ (Ústavný súd jeho výšku neskôr znížil na cca. 1500,-€). Okresný súd Bratislava I ich „frustráciu“ považoval za opodstatnenú a každej z nich priznal po 100 tisíc € s odôvodnením že „V očiach verejnosti vznikol dojem, že výkon práce nimi uskutočňovaný bol menej kvalitný, druhotriedny, prichádzali do styku s menej náročnými prípadmi ktorých rozhodovanie nevyžaduje až takú vysokú úroveň odborných znalostí“. Z tohto odôvodnenia sme pre zmenu frustrovaní asi viacerí, pretože hoci s takou žalobou uspelo spolu ďalších 11 sudcov Najvyššieho súdu, hromadnú žalobu ich 6 kolegov ten istý súd Bratislava I zamietol v celom rozsahu. Naviac, Ministerstvo spravodlivosti, ktoré zažalovalo z rovnakého dôvodu 500 sudcov iných súdov sa už v 454 prípadoch takej žalobe úspešne ubránilo.  Keďže sa však Najvyšší súd na čele s bývalým predsedom proti spomínanému rozsudku neodvolal, rozsudok OS Bratislava I sa stal právoplatný a stal sa tak exekučným titulom. Vykonaniu exekúcie t.j. napr. stiahnutiu vymáhanej sumy z účtu Najvyššieho súdu sa tento bráni námietkami, resp. návrhom na jej zastavenie, alebo odklad. Zaujímavosťou je, že o týchto námietkach, resp. odklade, alebo o zastavení exekúcie môže na konci rozhodovať samotný Najvyšší súd. Môže teda rozhodovať o vlastnej exekúcii.

     No nielen vlastná exekúcia teraz „hýbe“ naším Najvyšším súdom. V stredu, 17. 2. 2016 mal jeho  bývalý predseda podať na súčasnú predsedníčku trestné oznámenie pre jej údajné zasahovanie do nezávislosti súdu, ktorého sa mala dopustiť, zrušením senátu bývalého predsedu a prideliť ho do iného.  Predseda toho iného senátu naopak obvinil bývalého predsedu Najvyššieho súdu, že on zneužíva svoju právomoc verejného činiteľa, pretože namiesto dokončenia starých vecí sa venuje svojej tradičnej činnosti – politik v talári. Čuduje sa, že generálny prokurátor nezačal konať z úradnej moci a nedal pokyn tohto „sudcu“ väzobne stíhať.

      Dotknutý bývalý predseda kontroval spôsobom jemu vlastným.  Disciplinárne konanie, ktoré voči nemu iniciovala súčasná predsedníčka  navrhuje zastaviť a ak sa to nestane, navrhuje  v rámci konania zvážiť jej vyšetrenie „duševného a vedomostného stavu minimálne v rovine právnej schizofrénie“.  Okrem toho podal aj sťažnosť na Ústavný súd pre porušenie jeho práv a domáha sa odškodnenia 100-tisíc €.

     Môžeme len dúfať, že popri týchto všetkých „aktivitách“ si Najvyšší súd dokáže plniť svoje úlohy. Vrátim sa však ešte k vyššie citovanému odôvodneniu rozsudku Okresného súdu Bratislava I , ktorý si na pomoc zobral „oči verejnosti“, čim mal zrejme na mysli verejnosť t.j. nás všetkých. A čo hovoria „oči verejnosti“ o justícii? Podľa organizácie Via Iuris dosiahla dôveryhodnosť justície v r. 2015 historické dno. Nedôveruje jej až 74% opýtaných.  K podobným výsledkom dospeli aj prieskumy iných organizácií. Ako hlavné dôvody občania označujú samotných sudcov, ktorí nie sú nestranní a nezávislí, ďalej dĺžku konaní, či zlé zákony. Ani prieskumy v predchádzajúcich rokoch nesignalizovali, že by občania považovali prácu sudcov  Najvyššieho súdu, ale aj prácu iných sudcov za menej kvalitnú alebo druhotriednu v porovnaní so sudcami vtedajšieho  špecializovaného alebo terajšieho špeciálneho súdu. Verejnosť hodnotila a hodnotí sudcov všeobecne. Bolo by preto zaujímavé vedieť ako dospel súd k svojmu odôvodneniu. Či napríklad vypočul aj zástupcov  verejnosti, ktorí by mu jeho záver potvrdili.   Podľa uvádzaných výsledkov prieskumu by zrejme verejnosť pred priznaním „diskriminačných“ nárokov sudcov  uprednostnila možnosť dať justíciu do „exekúcie“. Mala by si totiž uvedomiť, že jej hlavnou úlohou nie je riešenie vzájomných konfliktov sudcov a rozhodovanie o ich finančných nárokoch z údajnej diskriminácie, ale efektívne (rýchle + účelné) a najmä spravodlivé riešenie súdnych sporov.   V tejto pomyselnej exekúcii je teda povinným justícia a oprávneným celá verejnosť. Možno len dúfať, že táto „exekúcia“ dopadne úspešne pre obe strany.

Radoslav Hodor
Ak Vás môj blog zaujal, nezabudnite ho prosím podporiť hlasovaním TU. Vďačný som za každý hlas.

 

Teraz najčítanejšie