Denník N

Martin Knut o duši: Sme zoskupenia egoistov, preto je mainstream úspešný

Predseda Ligy za duševné zdravie Martin Knut. Foto: Jakub Čaprnka
Predseda Ligy za duševné zdravie Martin Knut. Foto: Jakub Čaprnka

Predseda Ligy za duševné zdravie MARTIN KNUT hovorí o tom, že len málo ľudí je trpezlivých počúvať problémy iných, že štát je povinný robiť kampaň proti alkoholu a prečo navštívil psychoterapeuta aj on sám.

MARTIN KNUT sa narodil v roku 1964 vo Vranove nad Topľou. Vyštudoval maľbu a vystavoval v galériách v Európe, USA a Austrálii, no výraznejšie úspechy dosiahol v reklame. Venuje sa jej už dvadsať rokov, robil kampane pre Coca-Colu, Orange, SME či Zlatý Bažant a vybudoval agentúru s 80 zamestnancami. Tú pred pár rokmi zrušil, aby sa znovu mohol vrátiť k maľbe. Dnes má len pár malých klientov, je predsedom Ligy za duševné zdravie, vzniká o ňom kniha a pripravuje sa na výstavu v Kolíne nad Rýnom.

Rozhovor obsahuje fotoreportáž Jakuba Čaprnku zachytávajúcu deň Martina Knuta. Vznikala počas dvoch dní a môžete v nej vidieť napríklad zábery z porady Ligy za duševné zdravie, nákup granúl pre psov či vyzdvihnutie synov zo školy. Stretli sme sa ráno v petržalskom sídle Ligy za duševné zdravie, kde Martin trávi väčšinu svojich dní. Tam práve dobrovoľníčky triedili modré nezábudky, ktoré im zostali po zbierke. Vymenili si s ním pár slov a odišli do vedľajšej miestnosti. Vtedy začala porada, náš rozhovor aj Martinov pracovný deň. Nikam sa neponáhľal, aj keď sa viackrát zdalo, že už nestíhame. Na množstve záberov mal telefón na uchu a ak netelefonoval, tak posielal správy, že volať nemôže. Vystihuje ho čierna farba, pokoj v hlase a typ humoru, z ktorého nikdy nie je jasné, či to myslí vážne, alebo sa len nenápadne zabáva. Taký je Martin Knut.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Ako sa máte?

Hľadám teraz v živote istú harmóniu. Troška so mnou zakolísalo, že minulý rok v septembri mi zomrela mama a pár mesiacov predtým mi zomrel otec. To znamená, že v priebehu roka som stratil mamu aj otca. Musím povedať, že stále som si myslel, že som silný človek, ale úmrtie najbližšieho človeka je taký zvláštny fenomén. Týka sa to priamo vás, lebo keď vám zomrie mama aj otec, tak odrazu ste sirota po päťdesiatke. Tam sa človek odrazu dotkne istej konečnosti. Začnete rozumieť tomu, že teraz ste v poradí už vy.

Pomohla vám v tejto situácii prax z Ligy za duševné zdravie?

Poviem to na príklade. V mojej bývalej marketingovej firme sme častokrát ponúkali klientom aj niečo, čomu sa hovorí krízová komunikácia. Krízová komunikácia sa však nedá predpripraviť, pokiaľ nie je kríza. Nikdy neviete, z čoho tá kríza vyjde a ktorý z tých problémov máte hasiť. Svet je väčšinou taký, že on nejde podľa nejakých vzorcov a skôr sa riadi teóriou chaosu. Toto je veľmi podstatná vec. Ja som si nikdy nepripúšťal, že mi rodičia zomrú a keď to nastalo, tak to so mnou zamávalo. Nikdy som nechodil ani ku psychoterapeutovi, ale cítil som, že teraz je toho na mňa tak veľa, že je tu priestor ísť za nim.

Išli ste?

Áno. Vedel som, že mi s tým nepomôže ani manželka, ani kamarát. Môžem sa im vyrozprávať, ale ono je to iné, je to takzvane jadrové. Ono sa vás to dotkne v tých najhlbších veciach, ktoré ste si nikdy nemuseli pripustiť. Môžete sa stať otrlým až cynickým, že už vám na ničom nezáleží. Alebo naopak, môžete byť viacej pokorný. Ja som bol viackrát u terapeutky. Je to neuveriteľne zvláštne počuť sám seba hovoriť veci, ktoré ináč nemáte dôvod hovoriť. Ony keď v tichu tie myšlienky idú, tak ich vlastne nemusíte tak koordinovať, ako keď ich preženiete cez vlastné ústa a cez hlasivky. Vtedy to zrazu vnímate inak.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Aký je rozdiel, keď človek rieši svoje problémy s manželkou alebo kamarátom a keď využije terapeuta?

To je modelová situácia, ktorá za normálnych okolností nemá šancu nastať. Akonáhle to preženiete cez racionalizáciu, tak idete do skladby vety, do fonetiky.

Koľkokrát ste boli na terapii?

Mamina zomrela v septembri a ja som niekedy od októbra do decembra bol na terapii zhruba šesťkrát. Potom do toho prišli Vianoce a sviatky, taký ten súvislý priestor, a ja som si naordinoval tri týždne, že som vypol telefón a vypol som sa celý. Maľoval som a čítal. Začal nový rok a mám taký pocit, že tú najväčšiu ťažobu, ktorú som mal, tak už nemám. Ono to tak ako keby odznelo. Len to bolo treba ventilovať, bolo treba hovoriť to.

Terapeutka teda viac počúvala ako hovorila?

S terapeutom je veľmi dobré, že on funguje ako kormidelník na lodi. To znamená, že vy ste kapitán a kormidelník vám len hovorí, že: ‚Tu vidím skalu, mohli by sme ísť troška doľava, tam je hĺbka 20 metrov a tu je hĺbka 30 metrov.‘ A kapitán musí rozhodnúť, či pôjdu doľava alebo doprava, či pôjdu rýchlejšie alebo pomalšie. Tá zodpovednosť je stále na vás. Kormidelník nemá za loď žiadnu zodpovednosť. Ísť niekam na terapiu neznamená hodiť zodpovednosť za svoj život na druhú stranu a čakať od nej, že vám povie nejaké riešenia. To neexistuje. Ja som o tom začal hovoriť s viacerými ľuďmi, ktorí boli alebo sú na terapii a hovoria, že je ochudobnený človek, ktorý na terapii nebol, lebo sám so sebou sa takto neporozpráva. Tam pred ním môžete hrať, ale on to vidí. On vás vysmeje, alebo vám povie tak, že sa rozplačete. Pred ním nemusíte hrať.

Bežne musíme?

Hráme statusové roly v rôznych situáciách a miera prirodzenosti závisí od toho, ako nám na ktorých veciach záleží. Sme herci. Nie je to nič zlé, je to len podvedomá reakcia. Keď chcem byť feši pred dievčinou, tak som odrazu šarmantný. Keď chcem, aby si ma obchodný partner vážil, tak som riadne seriózny. Stále prechádzame z roly do roly. A ono sa to potom tak zvláštne zmieša, keď je tam v tej miestnosti obchodný partner aj holka, ktorej sa chcem páčiť. Je to zložitá znôžka vnútorných procesov a chemických reakcií, ktoré z nás robia spoločenstvo. Je to hrozne ťažká vec. My vlastne samých seba dobre nepoznáme.


„Je málo ľudí trpezlivých na to počúvať problémy iných.“


Zmenilo vás v niečom úmrtie rodičov?

Vystrihal som si zo svojho života veľa nepodstatných vecí. Vždy som bol veľmi aktívny na rôznych frontoch a teraz už začínam vedieť hovoriť nie. Už sa nestretávam s kdekým, kedykoľvek a koľkokoľvek, ale začínam si čas viac uvedomovať a strážiť. Viac sa koncentrujem na maľovanie a vymýšľanie. Hľadám rovnováhu. Teraz som v takom štádiu, že si užívam. Keď som bol vo vrcholovom biznise, tak som mal 80 zamestnancov a v tej chvíli odrazu zistíte, že za tých ľudí častokrát aj rozmýšľate.

Čo tým myslíte?

Musíte s nimi hovoriť o ich problémoch, riešite, či budú výplaty, či sú zaplatené dane. Je tam toľko veľa vecí, ktoré človek musí nosiť v hlave, až vlastne vytesníte samého seba. Keď prídu Vianoce a zastavíte sa, tak nie ste schopný sadnúť si a sústrediť sa a mať pokoj v duši na to, aby ste prečítali nejaký súvislejší text. Lebo všetky tie informácie a problémy, ktoré vo vás sú, tak doznievajú a má to svoju akúsi pamäťovú stopu, čo s vami búši a točí. Ja som vtedy nebol schopný čítať knihy.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Teraz už ste?

Teraz som konečne po dlhom čase počas sviatkov prečítal tri knihy, čo je zázrak. Kedysi som prečítal jednu knihu za rok a to tak, že večer som v posteli prečítal dve strany a zaspal som, lebo som bol zo života tak unavený. Robiť marketing patrí medzi servisné služby. Rovnako ako sestričky, lekári, právnici a iní. Čiže vy dávate, ale častokrát neviete, odkiaľ máte brať. A práve sústredenie sa na to, že dávate jednosmerne, častokrát spôsobuje syndróm vyhorenia. S tým treba vedieť narábať.

Čo ste s tým urobili vy?

Ja som to celé otočil. Jedného dňa som si povedal: ‚Ok, je tu kríza, nejde to, klienti nechcú dávať peniaze,‘ tak som to proste zavrel. Zavrel som to s tým, že dnes mám agentúru, ktorá má dvoch ľudí. Mňa a môjho brata. Úplne som zmenil paradigmu nazerania na biznis. Vyrábam také akože malé peniaze, ktoré potrebujem na prevádzku. Hľadám mieru slobody na to, aby som mohol pomáhať a dávať skúsenosti, ktoré mám z marketingu a komunikácie napríklad Lige, a mám priestor aj na maľovanie. Ideál by možno bol sedieť v ateliéri a maľovať, ale to som si povedal, že to si nechám na dôchodok. Stále cítim, že keď som medzi mladými ľuďmi, tak ma to núti byť open-minded.

Aký je to pocit zrušiť firmu s 80 zamestnancami?

Nie je to vec, ktorá vznikne tak, že sa ráno zobudíte a rozhodnete sa. Bol to proces. Som celkom senzitívny človek a dávam na – ja tomu hovorím – slabé a silné signály. Je otázka nastavenia vašej senzitivity, či dokážete čítať aj slabé signály a vyvodzovať z nich akési uzávery.

Čo môže byť slabým signálom?

Môže ním byť napríklad to, že sa v niečom necítite dobre. Ja som študoval maľbu, pôsobil som v umení, potom som sa pustil do reklamy a tá ma zaujala. Odrazu som bol akoby medzi dvoma kameňmi. Na jednej strane bola zodpovednosť za fungujúcu firmu, ktorá bola z pohľadu objemu v niektorých etapách trojka na trhu a na druhej strane ten sentiment za tým, že chcete robiť umenie. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách. To je naivná predstava.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Ešte späť k otázke. Aký je to pocit zrušiť firmu s 80 zamestnancami?

Ten červík, že chcem maľovať obrazy, postupne dozrieval. Potom prišiel jeden veľmi silný signál, ktorý som zobral ako príležitosť.

Kríza?

Áno. Tak som to z 80 ľudí skresal až na nejakých 40. Tých som mal na to, že som stále robil nejaké veľké značky. Odrazu Penta kúpila Dexiu a urobila z nej Prima Banku. Otvorene mi povedali, že s nami už nerátajú, lebo že sme zaťažení Dexiou a nebudeme z toho konceptu vedieť vyjsť. Tak som to prijal a tým pádom to skončilo a ostali sme len sami dvaja s bratom. Máme dvoch väčších klientov, no reálne to obsluhujem tak, že nemusím mať agentúru a využívam len prácu freelancerov.

Nedostali ste sa zrušením firmy do akési prázdna – že čo teraz?

Nie. Ono to bolo riadené. Rozpúšťanie firmy trvalo nejaké štyri mesiace. No tým, že mám Ligu za duševné zdravie, deti a rodinu, tak nie. Čas, ktorý mi vznikal, tak som začal dávať do maľovania. Späť k veľkej reklame sa už nevrátim. Aj preto, lebo na Slovensku je príliš veľa kvalitných ľudí na príliš malom priestore a je stále ťažšie sa presadiť a vrátiť do tak veľkého biznisu.

Je pre kvalitných ľudí dostatočný priestor na realizáciu?

Začína to byť problém, pretože oligarchovia zbohatli a zabetonováva sa to tu. Po dvadsiatich rokoch od revolúcie to začína byť stiesnené. Už to začína byť také ako vonku. Musíte nastúpiť a niekde tú kariéru oddrieť. Prípady, že sám niekto niečo postavil, sú stále zriedkavejšie.

Nevznikajú práve vďaka tomu kvalitnejšie veci?

Ťažko povedať, či lepšie, lebo každá doba prináša dobré aj zlé veci. Možnože teraz nastupuje generácia, ktorá je viac jazykovo vybavená a začíname byť viac zvyknutí na konfrontáciu. Vieme sa viacej zaoberať tým, že musíme myslieť na konkurencieschopnosť.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

A čo naše duševné zdravie? Kam sme sa za 15 rokov existencie Ligy dostali?

V prvom rade si nerobím nároky na to, že som kompetentný toto zhodnotiť. To by sme museli vychádzať z nejakých štatistík. Pocitovo viem povedať, že z viacerých strán máme spätnú väzbu, že Liga za duševné zdravie pomohla pri edukácii tohto prostredia tým, že do médií dostávame poznanie, že okrem fyzického zdravie musí byť aj duševné. Veľa psychológov a psychiatrov nám hovorí, že ľudia začali chodiť do ordinácií. No to je aj práca médií a novinárov. A veľa peňazí dali do PR a do poznania rôznych chorôb aj farmaceutické firmy. Vďaka tomu sa viac ľudí dokáže identifikovať, že sa im niečo deje a asi by s tým mali niečo robiť. Otázka je, či je naše okolie senzitívne na to všimnúť si môj problém a poslať ma k niekomu.

Je?

To je dobový folklór. Každý je zaneprázdnený splácaním hypotéky, že ani nemá čas sledovať, čo sa deje s jeho bratrancom. Doba je uponáhľaná, to všetci vieme. Ja sa snažím vysvetľovať, že treba mať čas všímať si ľudí okolo seba.

Aj seba samého.

Aj seba samého a nenechať to len tak. Keď už mám pocit, že toto sám nezvládam a toto už asi nerozmotám, asi by som mal ísť za niekým a poradiť sa, že čo ďalej.

Nestáva sa medializáciou duševných porúch to, že viac ľudí si ich bude nesprávne nahovárať? Napríklad spáchanie samovraždy také je.

Hovorí sa, že keď ide večer film, kde niekto spácha samovraždu, tak to dokáže byť inšpiratívne. Tí, ktorí sú tesne pred dokonaním tohto aktu a sú váhaví, tak ich to môže posmeliť. Toto sa dá potvrdiť. V prípade duševných porúch to môže byť pre niekoho módne, lebo sa potrebuje zatraktívniť, ale ľudia, ktorí s tým majú reálny problém, tak oni vedia, čo to znamená a ako to bolí. To nikto nerobí kvôli tomu, aby sa nejak obzvláštnil. Tým, že je to mimo vás a ono sa to stane samé, tak sa to nedá nahovárať.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Ako si má človek identifikovať, že nie je duševne zdravý, respektíve potrebuje pomoc?

Raz sme otvárali tému o alkoholizme, lebo to sa nevie, že aj alkoholizmus je duševná porucha. Alkohol je tolerovaná droga a dať si flaštičku vína večer nie je problém pre nikoho. No zrazu prichádza taká krehká vec, aká je bod zlomu. Ešte pijem a nie som alkoholik a pijem a už som alkoholik. Kde je ten bod zlomu? Ja hovorím o spoločenskej zodpovednosti v tom, že keď vidím, že nejaký môj kamarát má problém s alkoholom, tak kde cítim, že je správny okamih povedať mu, že by sa mal brániť? Lebo väčšinou mu to poviem, keď je už neskoro. On môže piť tajne, vynechávať v práci, môže zbiť ženu, týrať deti. A odrazu, keď už sú tie znaky všetky viditeľné, tak je neskoro.

K alkoholu sa ešte dostaneme.

Chcel som vám dať príklad človeka, ktorý je v alkoholickom režime a manželke sa pod rukami stane z manžela alkoholik. Ona v nejakom bode tušila, že už je zle, len to nepomenovávala, lebo ho nechcela uraziť. Keby sa on v tom bode bol zachytil a začal chodiť k terapeutovi a bavil sa s ním o tom, mohol by to vyriešiť. Lenže celé okolie to tu považuje za normálne vypiť si. No vypiť to isté množstvo znamená pre mňa a pre vás iný výsledok.

Aby sme neostali len pri alkohole. Znovu sa spýtam. Kto ma má poslať k terapeutovi? Iba ja?

Veľmi necitlivo to poviem tak, že jeden z ukazovateľov, ktorý hovorí o tom, je akési sebauvedomenie, akási prirodzená vnútorná inteligencia. Nie je priamo súvislá s tým, či mám strednú školu, vysokú školu alebo učňovku, ale s akýmsi poznaním sveta. Čiže cítim, že čosi nefunguje. Druhá vec súvisí so spoločenským nastavením. To znamená, že pred dvadsiatimi rokmi bolo nepredstaviteľné niekam ísť a všetko sa robilo na tajňáša. Ani dnes sa s tým nikto nechváli, ale u psychológov sú preplnené čakárne a súkromný biznis na tému terapeutov skvétá. Už sa o tom nebojíme rozprávať a obrovský zázrak robia aj sociálne siete. Doba je otvorenejšia. U starších ešte vidieť problém, no u mladších to už problém nie je.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Stalo sa to u mladých „súčasťou života“?

Veta typu: ‚Choď sa povyprávať,‘ začína už byť medzi mladými kultová. No je to celé hrozne ťažké. Existujú také tie malé psychické zranenia, ktoré vôbec nevidíme.

Čo nimi je?

Poruchy osobnosti. Ja nie som psychológ ani psychiater, len z toho, o čom sa s kamarátmi lekármi bavíme, tak viem, že musí prísť sebauvedomenie u vás. Aj keď niekomu trikrát poviete, aby sa išiel povyprávať, tak pokiaľ si to neprizná, tak to nefunguje. Väčšinou to funguje ako s malým deckom. Musíte sa popáliť, aby ste povedali, že fúha, tak toto už nechcem zažiť. Musíte napríklad zažiť skrat typu, že zbijete frajerku. Udriete ju a odrazu sa začnete sám pred sebou hanbiť. A on ten organizmus má svoje obranné mechaniky. Tak si hovoríte, že fúha, ale veď ja som to nechcel urobiť. Ono to samo vystrelilo, nasrala ma. Ale prečo sa to stalo? Odrazu si začnete uvedomovať, že sú isté veci, ktoré sú mimo vás. A teraz je otázkou: Chcete ich riešiť? Nechcete ich riešiť? Lebo toto ešte nie je na psychiatra ani na psychológa. Veď koľko chlapov zbilo svoju ženu?

Neviem.

Kedysi to bolo také, že ste nevedeli, s kým to máte riešiť. Dnes sa baby vyrozprávajú a sú informované – hlavne vďaka rôznym článkom v lifestyleových časákoch. Ale chlapi to nemajú kde získať. Toto sa nedeje. U chlapov je to ťažšie. Chlapi sa ťažšie otvárajú a viacej sa zatvárajú.

Dá sa povedať, že chlapi majú väčšiu predispozíciu mať duševnú poruchu?

Nie nie. To sa nedá takto povedať. Oni to len dokážu riešiť viac sami so sebou. Ženy sa potrebujú medzi sebou rozprávať. Napríklad malý chlapec sa s mamou najskôr túli, potom už mamu v nejakých veciach vôbec nepotrebuje, neskôr má len pár kamarátov, keď má 40 rokov, tak už má len jedného kamaráta a keď má 60, tak už nemá žiadnych kamarátov. Postupne sa zatvára sám do seba. Zato ženy, ony aj keď sú dôchodkyne či vdovy, tak ich furt bude štyri-päť, ktoré sú spolu a musia byť spolu. No nedá sa to generalizovať, len sa zdá, že väčšinovo to tak je.


„Je ochudobnený človek, ktorý nebol na terapii.“


Na dnešnej rannej porade [rozhovor začínal poradou Ligy za duševné zdravie – pozn. autora] ste spomenuli, že dnes už má v New Yorku otec vlastného terapeuta, mama vlastného terapeuta, dieťa vlastného terapeuta, každý ho má. To je to, kam smerujeme?

Čím väčšia koncentrácia problémov, čo prináša urbánny svet – vysoká koncentrácia ľudí na kilometer štvorcový, viacej sofistikovaných úloh – tak o to viacej stresu a otázok, ako to zvládať. Služba terapeuta je odrazu veľmi vyhľadávaná. My sme dnes už zoskupenia egoistov, kde egoistu nevnímam negatívne. Len sme tak nastavovaní, že musím tento svet vedieť zvládať sám. Už také tie romantické veci ako v umení v 18. a 19. storočí, kedy všetko bolo hrozne noblesné, tak to dnes už nemáme. Už sa tá noblesa akoby vytratila. Ostala možno len v nejakých elitných kruhoch okolo umenia a podobne. Inak je to veľmi tvrdý svet, kde je to všetko očistené, veľmi racionálne, statusové, odtiaľ-potiaľ môžeš, tam nemôžeš, tu si kontrolovaný. Vedieť tento svet zvládať a rozumieť mu, to sa potrebujete o tom s niekým rozprávať. A nemáte s kým, pretože je málo ľudí trpezlivých na to počúvať problémy iných. ‚Ja mám problémy sám, nezaťažuj ma so svojimi problémami.‘ To je prirodzená ľudská vlastnosť.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Fakt sme takí?

Áno. Preto je veľmi úspešný fenomén mainstreamu. Je totiž výhodnejšie prejsť životom bez zaťažovaní sa problémami. ‚Nechcem vidieť problémy, ja vlastne chcem vidieť svet len pekný a pozitívny.‘ A to bude vždycky to väčšinové. Vždycky budú na okraji prúsery a nájdu sa aj osoby, ktoré to chcú riešiť a budú pomáhať. Ale väčšinovo, čo sme to my vlastne za spoločnosť? Veď si len porovnajme ten český fenomén a slovenský fenomén. Keď nám vietor zničil Tatry, tak Česi vyzbierali 10 miliónov korún a my sme vyzbierali 100-tisíc korún.

Nuž. Je to smutné.

Slovensko je katolícky bigotné, kdežto Česi sú už viacej v zóne luteránstva, alebo tých protestantských kultúr, rovnako ako Nemecko, Škandinávia a časť severnej Európy. Tam doniesol Martin Luther King fenomén zvaný polemika a diskusia. Ak je niečo nejak nastavené, tak to tak nemusí byť stále, môže tam byť pochybnosť. Zo sociologického hľadiska sa stala taká vec, že my vieme pomáhať v malých komunitách a individuálne, ale nevieme rozmýšľať v takých tých väčších celkoch. No mám pocit, že vďaka mladej generácii sa nám začína prekysličovať krv cestovaním a sledovaním diania vo svete. Celý ten slovenský živel začína silnieť. Aj preto nie je pre mladých problém ísť k psychoterapeutovi. Pred desiatkami rokov to v živote nikto nemohol povedať. Všetci mali taký pocit, že to už je koniec sveta. Že to je biľak vytesaný na ksichte a nikto ma nezamestná.

Ako je to po vyliečení duševnej poruchy? Abstinujúci alkoholici či narkomani si takto hovoria už navždy.

Hovorí sa im, že sú preliečení, respektíve osoby so skúsenosťou s duševnou chorobou. Samých seba spoznajú. Je tam dôležitá dlhodobosť, pravidelnosť a nastavovanie. Často sa pacienti boja, že užívanie tabletiek či liečba bude zásah do ich osobnosti. Že stratia svoje radosti aj starosti a že ich ho stlmí. No po preliečení si ani nemusíte všimnúť, že niekto bral lieky a už ich neberie. Spozná samého seba, je nastavený a stačí mu upravovať to so psychoanalytikom.

Čím sa to celé začína?

Častokrát napríklad bipolárnou poruchou. To sú ľudia, ktorí sú buď hrozne vytešení a potom hrozne zosmutnelí.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Ako to na človeka príde, keď najskôr je zdravý a potom sa začne prejavovať duševná porucha?

To je vec mozgu, je to dané.

Predpokladám, že sa to môže stať hocikomu.

Nie. Viete, prečo sa stane niekto homosexuál? A prečo sa stane niekto alkoholik? To sú danosti chémie v mozgu.

Pri homosexuáloch to vnímam ako nezvratné a ním niekto jednoducho je. Alkoholikom sa niekto stane.

Jasne, ale niekto príde na to, že je homosexuál napríklad po svadbe so ženou. Majú to vo svojom vnútri, len sa za to nepriznali a vytesňovali to.

A to, že sa niekto stane alkoholikom, tak to tiež už má vo svojom vnútri a jedného dňa to príde?

Áno, presne tak. Tam je nejaká danosť a jeho to ženie k tomu nájsť nejakú drogu, ktorou svoju bolesť stlmuje. A keďže je to návyková vec a on to chce ďalej a viacej a viackrát, tak sa odrazu stane, že začne byť na tom závislý.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Požitím alkoholu chce človek v sebe niečo upokojiť, no nie nevyhnutne to musí byť alkohol. Môže to byť aj niečo neškodné?

Akúsi mieru uspokojenia potrebujete. Tých závislostí je veľa. Závislosť na jedle, sexe, cigaretách a tak ďalej. Avšak Liga nie je inštitúcia, ktorá lieči. Vyslovene sa zaoberáme len edukáciou fenoménu, že existuje niečo ako duševné zdravie. My sa snažíme edukovať komunitu psychológov a psychiatrov, lebo oni nevedia, ako to robiť tak, aby o tom vedela verejnosť.

Ako to môžu robiť? Napríklad psychiater Michal Patarák bloguje na webe Denníka N.

Keby boli takýto všetci lekári, tak my by sme neboli potrební. Z času na čas sa v jednej generácii objaví takýto človek. Takýto bol aj Peter Breier, ktorý spolu so mnou rozbiehal Ligu za duševné zdravie. On bol ten talent a teraz ho prirodzene nahradil pán Patarák. Robí to dobre, my však potrebujeme systémovú prácu. Robíme také aktivity, aby sme túto tému stále udržiavali medzi ľuďmi. Takto tí lekári rozmýšľať nevedia. Vďaka informovaniu o jednotlivých chorobách potom príde k psychiatrom viac ľudí. A treba si klásť otázku, či už naša misia nebola naplnená.

Bola?

Myslím si, že nebola a že to bude nekončiaci proces.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Najviac sa spájate s témami ako je alkoholizmus, ADHD dospelých, zvládanie smútku, duševné zdravie dospelých a duševné zdravie detí. O čom toho vieme najmenej?

To sa dá ťažko povedať. Napríklad je odborná polemika, či vôbec existuje choroba ako ADHD dospelých. Či to len nie je výmysel nejakej farmaceutickej loby na to, aby si rozšírili cieľové skupiny svojich liečív. Sú aj lekári, ktorí hovoria, že je to regulérne. To znamená, že dieťa, ktoré nebolo podchytené v detstve si prenáša chorobu do dospelosti. Keď sme sa o tom rozprávali so psychológmi, tak to úplne zatracovali. A keď sme pre ADHD dospelých urobili webstránku, tak sa nám ozvalo viacero ľudí, že kde sa môžu ísť liečiť, lebo sa podľa nášho testu identifikovali. Sú to väčšinou ľudia, ktorí zabúdajú, sú roztržití a chodia si vybíjať energiu na adrenalinové športy ako skok z mosta a podobne. Na to, aby boli vnútorne pokojní, tak sa musia niekde vyburácať. V Londýne sa o ADHD dospelých hovorí už veľa, no na Slovensku nemáme na to ani legislatívu a zdravotné poisťovne to nepoznajú. Ak to chcete riešiť, tak musíte ísť do Čiech, kde vám na to predpíšu lieky.

Ako sme na tom so smútkom? Vieme smútiť?

Generalizovať sa nedá. Schopnosť riadenia smútku hovorí o vyspelosti komunity. No máme pocit, že vieme o tom veľmi málo. Najťažšia je smrť blízkeho človeka, ktorá je spúšťačom množstva rôznych stresov. Ja napríklad chodím k internistovi a ten stále na mňa pozerá a pýta sa: ‚Nie ste smutný? Ste v pohode? Nedáme tam nejakú tabletku? Koľkokrát si spomeniete na mamu za deň? Ako dlho na ňu myslíte?‘ On chce, aby som nepriberal. Bojí sa, že keby som pribral viac, tak by som mal ešte viac zaťažené srdce. Takéto ľahké antidepresíva totiž môže predpísať aj internista.

Aké dlhé smútenie je v poriadku?

Minule som sa dozvedel, že v Amerike sa za rizikové územie po strate blízkeho človeka považujú dva týždne. Na Slovensku sa oficiálne hovorí, že intenzívne smútenie môže byť dva mesiace a potom by sa mal človek pomaličky začleňovať. Psychológovia však hovoria, že dva roky sú úplne v pohode. Tak ako vo fyzickom svete existuje amputácia ruky a nohy, tak tu je amputácia istého duševného priestoru. My sa snažíme okoliu len ukázať, že o týchto témach sa dá hovoriť normálne.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Ako je to na tom alkoholizmus?

To je spoločenská schizofrénia. Štátu to vyhovuje, lebo má z toho dane. My dodnes nepoznáme jednoznačný názor štátu voči alkoholu.

Čo má byť tým jednoznačným názorom?

Malo by ním byť to, že keď vyberiem na daniach za alkohol miliardu, tak som povinný tomuto národu, ktorý mi tú miliardu dal, vrátiť aspoň 10 miliónov do kampane a hovoriť im, že alkohol škodí zdraviu. Tu štát nehovorí vôbec nič. Pritom alkoholik stojí štát veľké prachy a znefunkční celú rodinu. To znamená, že otec nedáva peniaze deťom, rodina sa dostáva do chudoby a štát platí sociálne dávky pre manželku, detské domovy pre deti, spitého chlapa drží na psychiatrii alebo na protialkoholickom liečení a platí mu sociálne dávky. To je neuveriteľné. Štát hovorí: ‚Pite, lebo ja mám z toho dane,‘ ale needukuje. Je to pokrytecké. Keď si zoberiete škandinávske krajiny či Francúzsko, všade sú aj edukačné kampane na tému proti drogám aj alkoholu. Videli ste niekedy kampaň, ktorú by u nás podpísal štát, že piť je nezdravé?

Nie.

V Nórsku je dokonca prohibícia a sú tam špecializované obchody na alkohol. Tie sú otvorené len trikrát v týždni a len v takých časoch, aby vám čo najviac znemožnili nakupovať tam. Napríklad ráno od deviatej do jedenástej a cez víkend len hodinu. To musíte mať hroznú túžbu si ten alkohol kúpiť a zároveň si to naplánovať.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Prečo majú prohibíciu?

Nezvládali alkohol. Bolo veľa samovrážd a rozpadali sa rodiny. Základný prúser bol, že sú na samotách. Nebola tam tá sociálna kontrola. To znamená, že keď otec začal chľastať a začal znásilňovať malé dcéry, tak to nikto nemusel vedieť. Lebo najbližší dom bol polkilometra. Okrem toho nechodili na nejaké krúžky. Aj preto je jedna z vecí, ktoré hovorí naše desatoro: ‚Hovor o tom.‘ To znamená, že maj kamarátov, s ktorými budeš. No keď ste vychovaný od detstva v samote a otec pil, tak prevezmete ten model správania, a keď bil ženu, tak prevezmete aj tento model správania. A hrozný problém mali aj s incestom. Tak odrazu zistili, že to musia riešiť úplne celé. Štát k tomu musel zaujať silové stanovisko.

Ako to vyriešili?

Začali vytvárať kultúrnu politiku. Museli nastavovať napríklad národné divadlo, národnú kinematografiu. Museli to celé pripravovať a tým, že krajina je dlhý slížik, tak keď urobíte divadlo na juhu, tak ľudia zo severu tam nikdy v živote neprídu. Jednou z vecí kultúrnej politiky bol aj vzťah voči alkoholu. Už to nebol len ekonomicky a politický problém, ale aj sociálny a zdravotný. Fíni na túto tému napríklad natočili hrozne krásny spot z pohľadu detí, že ako vidia nás dospelých, keď sme opití. Famózne! Bola tam brutálna hlava červenookého zajaca, počmáraný šašo a iné. Odrazu, keď si uvedomíte, aké hovado z vás vidí to dieťa, tak to môže byť silnejšie precitnutie.

Je vôbec možné takto alkohol úspešne odmedziť?

Nakoniec z toho vznikli povestné švédske trajekty do Dánska. Keď som bol v Copenhagene, tak prichádzalo sedem piatkových trajektov. Tie vyrážajú v piatok poobede z Malmö a sú plné Švédov. Oni odtiaľ nevystúpia, oni vytečú. Otvorí sa to a ožratí na smrť sa vygúľajú von, tam prespia, troška sa preberú a večer idú naspäť. Je tam zóna, kde neplatí ani zákon jednej krajiny, ani zákon druhej krajiny. Tak, ako existuje sexuálna turistika, tak toto je alkoholová turistika. V piatok tak chodia tisícky Švédov.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

My máme tú „turistiku“ počas celého týždňa.

A je to úplne legálne. V západnej Európe neuvidíte politika, aby na oficiálnych záberoch držal pohár vína v ruke. U nás to nie je problém. To sú zvrátenosti strednej Európy. Pre mňa je teda téma alkoholu najmenej prebádaná.

Pijete alkohol?

Mám rád červené víno a rád ho pijem, keď pri ňom sedím spolu s kamarátmi. Málokedy sa mi stane, že by som sa opil. Už sa ani neviem tak spiť a uvoľniť. Ja som sa dostal do takého vyššieho levelu gurmánstva. Veľmi rád to kombinujem s mäsom, rybou či syrmi. Víno viac vnímam ako atmosféru toho posedenia a doplnok.

Proti takémuto pitiu asi bojovať netreba.

To nie. Štát však vypracoval na základe tlaku Európskej únie materiál, že čo bude robiť v najbližšom období proti alkoholu. Ministerstvo dopravy povedalo, že dvakrát do roka urobí deň otvorených dverí, kde bude vodičov poučovať o nevhodnosti alkoholu za volantom, Ministerstvo kultúry bude vyzývať galérie a múzeá, aby robili výstavy na túto tému a podobne. Všetko to bolo len také deklarátorné. Do kampane nakoniec nedal štát žiadne peniaze, ale platí obrovské peniaze do rôznych poradní. A oni to tí ľudia cítia. Toto je niečo, čo mňa desí.

Ako to cítia?

To je asi tak, ako keby ste boli zamestnanec národnej galérie a minister kultúry by nechodil na vernisáže. To bol teraz aj ten škandál, keď z Opery SND odišiel hudobný riaditeľ Friedrich Haider a povedal, že ho frustrovalo, že minister kultúry nechodil na premiéry. Veď to je národné divadlo a národná galéria. Minister nemusí chodiť do mestských galérií alebo do Kunsthalle, ale do národnej galérie či Opery SND? No musí prísť. Je to jeho povinnosť, jeho pracovná náplň. Pri alkoholizme to platí tak, že keby štát urobil takúto kampaň, tak posilní aj ľudí, ktorí pre neho robia. To je ako keď budujete lojalitu vo firme. Hlava hovorí presne to isté, čo my pre ňu robíme. Títo ľudia to robia z individuálneho presvedčenia a nemajú ten background, ktorý by ich podporoval. Marketing je v tom hrozne dôležitý.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Liga sa pokúšala vytvoriť nejakú diskusiu?

Jasné. Posielal som listy na ministerstvá, bol som za ministrom kultúry. Nepochopil však, že niekto si dá víno a potom dva týždne nie a iný si dá fľašu vína denne. Potom jeden a pol fľaše a začne to gradovať, lebo začína byť závislý. Veľa senzitívnych ľudí utlmuje bolesť sveta tým, že ju vytesní.

Čiže pijú.

Áno, až môžu prepadnúť úplne na dno. Niekedy stačí danej osobe podotknúť, že vidíte, že pije nejako viac, či nechce ísť za odborníkom. Oni väčšinou nechcú, odmietajú. Takto som pomáhal jednej známej, ktorej manžel gamblerstvom urobil z vlastnej rodiny chudobných. Po štyroch rokoch od neho získala súhlas, že pôjde na liečenie. Tak som zavolal na Prednú horu a primár mi povedal, že oni nepodporujú ľudí, ktorých presadzuje niekto iný, že oni chcú, aby bol ten človek tak ubolený a vnútorne rozhodnutý, že chce niečo urobiť. Lebo keď zoberú človeka, ktorého tam donesie manželka, tak po troch dňoch utečie. On sa nechce liečiť. Oni tam majú nejakú disciplínu a nenávidia to. Musia však pochopiť, že to je z vlastnej vôle. Dokonca na nich majú také finty, že keď sa niekto sám ozve, tak mu povedia, že majú plno, nech zavolá tak o dva týždne. To je skúška, že fakt to myslíš vážne? 90% z nich sa už neozve. Ale tých 10% zavolá a je jasné, že to chce, potrebuje a je na to zrelý začať to riešiť.

Človek teda musí dozrieť aj na liečenie závislostí.

Áno, presne tak. On musí chcieť, musí mať vnútorný motív. Niektorým však už nie je pomoci. Musí mať totiž v sebe ešte niečo zdravé, napríklad pud sebazáchovy, čo ho zachráni.

Keď nemá?

Tak je mŕtvy. To už je len otázka času, komu ako funguje pečeň a podobne.


„Deti sú hrozne zraniteľné, lebo nevedia racionalizovať.“


Spustením vašej online poradne sa stal z teoretika praktik. Vnímate to tak aj vy?

My sme to chystali dlho. Spolupráca s Modrým koníkom nás len nakopla k tomu, aby sme to dokončili, lebo furt sme na to nemali gule. Dlho sme to chceli, dlho sme to pripravovali, len sa to neurobilo. Dnes to máme a vyzerá to mega úspešne.

Vnímate teda posun Ligy smerom k praktickejšej práci?

Pôvodne sme prevádzkovali linku Nezábudka, mali sme poradňu v Auparku, venovali sme sa tomu. Mňa na tom len štvalo, že je to hrozne lokálne, len v Bratislave. My nie sme petržalské občianske združenie, my sme celonárodná značka. Odrazu som zistil, že čas, čo máme venovať celonárodnej zbierke, venujeme chodu poradne. Dotazy nám však chodili počas celej doby, my sme teda praktickú oblasť riešili vždy.

Aká je skúsenosť s odbornou pomocou cez internet?

Cítime, že svet sa presúva do online prostredia. Nevnímam to však ako virtuálnu realitu, ale iba ako iný nástroj komunikácie. Je to niečo ako – čomu sa v marketingu hovorí – user friendly. Nemusím zdvihnúť zadok a niekam cestovať, pomôžu mi online. Je jasné, že mi nepredpíšu lieky ani mi neurobia hĺbkovú analýzu, ale nejakým spôsobom ma navedú.

Jedným z vašich projektov sú Zippyho kamaráti. Na čo sa zameriava?

Zameriava sa na deti vo veku 5-7 rokov. Je to cyklus siedmych veľkých okruhov a dá sa to zvládnuť za jeden rok. Sú tam modelové situácie šikany, statusových rolí – bohatší rodičia, chudobnejší rodičia, krajšie oblečenie, škaredšie oblečenie – teda všetko, čo sú typické modely správania. Napríklad odporúčame učiteľom, aby zobrali deti na cintorín a rozprávali sa tam s nimi o smrti. Deti sa dnes učia matematiku, geometriu, telesnú výchovu a neviem čo ešte, ale ako sa majú správať ku kamarátom, ako sa majú správať ku dospelým, ako majú znášať, keď je kamarát smutný, keď som ja smutný, také to človečenstvo, tak to sa neučia. A práve to ich učí tento program.

Máte reálne príklady, čo to môže zmeniť?

Dieťa, ktoré sa bálo chodiť do školy, chodí rado do školy, dieťa, ktoré bolo doma ticho a nehovorilo o škole – čo je vždy signál toho, že sa tam deje niečo, čo sa mu nepáči – odrazu začalo hovoriť o tom, čo sa v škole deje. Čiže im odblokujeme akési malé tiché komplikácie, lebo sa pomenujú. A ten človek odrazu zistí, že je to normálne, alebo že sa s tým dá narábať, lebo mu dáte zručnosti. Toto považujeme za hrozne prospešné. Učia sa to v období, keď je ľudská duša vo fáze špongie, to znamená, že je schopná absorbovať a prijímať čokoľvek. Za tri roky sme to naučili veľa učiteľov a oni už reálne naučili takto sa správať zhruba 2000 detí. Dali sme to akreditovať na ministerstvo školstva a zobrali na to projektového manažéra.

Ako vznikol?

Dánska vláda si uvedomila, že majú kriticky vyššie počty samovrážd ľudí v tínedžerskom veku. Zistili, že im v detstve nenastavili zručnosti, aby vedeli znášať takéto situácie. Teraz v Škandinávii fičí 90% škôl na Zippyho kamarátoch a licenciu sme od nich kúpili aj my.

Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka
Deň Martina Knuta. foto: Jakub Čaprnka

Aký je váš cieľ so Zippym?

Prvé dva roky sme to robili pilotne, teraz to už chceme dať na celé Slovensko. Výsledky z toho sú dobré a zdá sa nám, že je to hrozne dobrá ľudská aj finančná investícia. Chceme, aby v bolo v tejto téme seriózno. Už deti môžu mať traumy. Napríklad otec bije mamu, alebo ho šikanujú a ono sa to nejako prejaví. Napríklad moja žena si vykĺbila ruku, keď išla večer dať malého spať. Nechala si svietiť len v chodbe a on mal bordel v izbe, tak jej vyhodilo nohy do vzduchu, zadok k zemi a odpadla. Môj syn z toho tri týždne koktal. Mal traumu z toho, že spôsobil mamine takú bolesť. Odvtedy o tom vôbec nehovorí, úplne to vytesnil. Deti sú hrozne zraniteľné, lebo nevedia racionalizovať.

Pozrite si celú fotoreportáž

jakub_caprnka2Jakub Čaprnka (*1990) pochádza z Dolných Vesteníc. Žije v Bratislave, pracoval ako fotoeditor a fotograf anomagazin.sk a fici.sk. Dnes je fotoeditorom a fotografom foodmagazínu Pyré a blogu Hemmet.sk a okrem jedla má rád hory, zvieratá, severské krajiny a Poľsko, kde sa opakovane rád vracia. Nemá rád alkohol a mäso. Spolu s priateľkou tvoria fotografický pár Nora-Jakub.sk. Web: nora-jakub.sk

 

Teraz najčítanejšie

Mário Šmýkal

Som reportér/novinár na voľnej nohe a editor foodmagazínu Pyré. Zakladal som a 4 roky viedol projekt áno! magazín a 4 roky som bol komunitný manažér sociálnej siete Modrý koník. Zaujímam sa o sociálne témy, nebežné problémy bežných ľudí a okolitý svet. To ma baví najviac. www.mariosmykal.com