Denník N

Prečo neverím politikom

Nedôvera v politiku, a špeciálne v pravicové strany, je ako jeden známy slogan – Každý o tom počul, ale ešte nikto to nevidel. Ja by som ho ešte upravil: Každý to videl, ale nikto to nevie popísať. Alebo nechce.

To, že nedôvera tu je, a nielen na Slovensku, je známe. V Amerike valcuje Trump, v BB porazí favorita „vrece zemiakov“, pred bránami parlamentu je Boris Kollár a ďalší sa tlačia. V 2012 odmietlo voliť viac ako 200 tisíc pravicových voličov.

Aj Štefan Hríb, etalón a rozhľadený človek, nevie, koho má voliť. Kampane za voľby nám predkladajú osobnosti, ktoré vyzývajú voliť, len samé osobnosti nevedia koho a prečo. Každý to videl, nikto o tom nechce rozprávať… Popíšem preto sám za seba, jasne a otvorene, prečo neverím politikom:

http://www.tyzden.sk/casopis/10848/pravica-po-dzurindovi/
http://www.tyzden.sk/podlampou/29689/pod-lampou-ist-ci-neist-volit/

Voľme, ale aj ozývajme sa

Toto je pokračovanie mojej kritiky pravice, aj keď som pravičiar. Článok je kritický, ale nevyzýva nevoliť, naopak, vyzývam voliť pravicu (v ďalších článkoch dám aj návod). K tomu po nej žiadajme reálne potrebné zmeny, lebo zjavne niekedy pravica nevie, čo vlastne chce. Dôvody kritických slov medzi tým hľadajte tu.

Sľuby, ktoré nikto splniť nechce (už 20 rokov)

Slovákov už celé roky trápia opakovane nesplnené sľuby, politizácia (rodinkárstvo) celého štátneho aparátu, slabá prepojenosť politikov na občanov a ukradnutie, či unesenie štátu. Desiatky rokov nám politici stále rozprávajú o poslušnej polícií, o prokuratúre zametajúcej kauzy, o zhnitom súdnictve, o zlom Mečiarovom volebnom systéme. A keď sú vo vláde, nerobia nič, aby to napravili, ale hádajú sa „o kreslá“.

A áno … hovoria nám to už 20 rokov. Otázka, prečo neveríme politikom, je preto viac ako namieste. A má aj odpoveď – Verili by ste manželke/manželovi, ak by vám 20 rokov hovoril, že vás má rád, ale „chrápe“ so susedom/susedkou? Asi nie.

U politikov to nie je iné, aj keď si nevyberáme manžela/manželku. Ale ani tu sa nedá žiť 20 rokov v nenapĺňaných výzvach z 90-tých rokov.

Pravica, aj mnoho jej nekritických obhajcov, tvrdí, že je lepšia. Ale nie je to úplne tak. Pravica klame aj svojich vlastných voličov, o nič menej, než samotný Fico. Preto najlepšie, ako je hodnotiť a nenaletieť na reči, je urobiť to „ako Fico“ – odčiarkať si splnený program (na čo vyzýva aj samotný Kiska – sledovať programy strán a nenechať sa opiť prázdnymi sľubmi).

A ak nám niečo nesplnili, a nechcú plniť, je treba vytvoriť verejný tlak! Aby voľby mali zmysel.

Prejdime si rokmi opakované a nesplnené sľuby:

Oprava volebného systému

Evergreen. Neverending story. Prvé slová o oprave volebného systému padli už v roku 1997, od tohto roku je jeho nejaká oprava vo volebnom programe každej jednej politickej strany na Slovensku. Pomaly 20 rokov. Od pravice, Sieť, cez Fica, TIP, SKOK až po ftipálka Kollára. Takmer 20 rokov sa o tom voľby čo voľby rozpráva, ale nikdy sa s tým nič nezačne diať. Dá sa veriť niekomu, kto 20 rokov opakuje ten istý sľubnemá ani elementárny záujem ho splniť?

(Poznámka: Mimochodom, Fico to sľúbil voličom v každých voľbách, dokonca po voľbách v 2012 viac ako rok jeho fešák minister Kaliňák mal každý týždeň tlačovku, ako ide napraviť volebný systém. Môžete si všetci, aj voliči Fica odfajknúť, ako ho splnil.)

Politizácia celého štátneho aparátu (rodinkárstvo kam se podíváš)

O lepších úradníkoch sa hovorí už od roku 1989. Prvé slová o oprave štátu po socializme/komunizme boli o náprave úradov. A tam to aj skončilo. Naši politici už 27 rokov sľubujú nápravu, EÚ ich k tomu pravidelne núti, ale oni ju odmietajú urobiť.

Problém nie je len ten, že to odmietajú, oni rušia aj to málo, čo kedy urobili (potvrdené aj viacerými správami EÚ, Svetovej banky a ďalšími odborníkmi).

Stručne – V 2002 bol na nátlak EÚ prijatý Úrad pre štátnu službu, ktorý riešil práve depolitizáciu štátnej správy. Úradník má byť profík a nie politik (v UK je dokonca zakázané sa politicky angažovať úradníkom). A mal by mať šancu postúpiť, nie byť každé voľby preskočený kamarátom politika. To bola aj téza ÚŠS. Bola.

V roku 2006 tento úrad zrušil a celú štátnu správu dal do rúk politikom – a teraz tá vtipnejšia časť, budujúca dôveru v pravicových politikov – zrušil ho M. Dzurinda a I. Mikloš. Určite, úrad mal aj svoje problémy (dva hlavné – nízke financovanie a prehnane vysoké nároky), ale riešením nebol zákon, ktorý prijala SDKÚ v roku 2006 (jeho zmena cez SDKÚ je považovaná za návrat do predošlých rokov!).

Krok vpred, dva kroky vzad!

Mesiac pred voľbami v 2006, len kvôli tomu, aby rýchlo mohli uložiť kamarátov medzi úradníkov, zrušili hlavnú brzdu ovládnutia štátu a dali tak Ficovi celé opraty nad ovládnutím štátu. Pritom stačilo nedať tam dva body, umožňujúce odvolávať bez udania dôvodu. Prečo to urobili? (Neradi na to odpovedajú.)

Ako to vyzerá teraz, vidíme všetci – všetci sa už tešia, že ovládnu úrady (a začnú tendrovať). Toto je veľmi dôležitá téma… Jediný „starý“ štát EÚ, kde ešte funguje podobné rodinkárstvo na úradoch ako v SR, ČR, PL (východnej EÚ), kde nie je odpolitizovaná štátna správa, je … Grécko! Áno – to korupčné Grécko, na ktoré sa Slovensko tak podobá.

A naopak, štáty, kde depolitizáciu a profesionalizáciu štátnej správy prijali – Lotyško, Estónsko – sú krajiny, kde fungujú elektronické služby, za desatinové náklady tých slovenských, a kde niečo vybavíte z pohodlia domu bez toho, aby ste strávili na úrade, či Kaliňákovom Klientskom centre, pol dňa či deň (prihlásenie auta, dávky) s nepríjemnými úradníkmi, ktorí nemajú šancu postúpiť vyššie kvôli zákonu prijatému našou pravicou (v 2009 ešte „vylepšeným“ Ficom).

(Dáta z knihy Koaličná zmluva či zákon od… M. Beblavý, E. Sičáková-Beblavá a kol., len pre zaujímavosť.)

http://ekonomika.sme.sk/c/7047057/kalinak-chce-urcit-ktore-urady-obsadia-politicki-nominanti.html
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-42/kolko-uradov-si-delia-politici.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Her_Majesty%27s_Civil_Service

Ak uvážime, že podľa prieskumu najviac trápi ľudí zdravotníctvo, nezamestnanosť a korupcia, pričom dve veci z toho sú o profesionálnych a politikom nezaviazaných úradoch a úradníkoch, NKÚ, inšpekciách, ÚVO, PMÚ, môžeme veriť takýmto politikom?

Môžeme veriť politikom, ktorí 4 roky na to mohli poukazovať a „čičíkať nás“, že hneď po voľbách to napravia, a oni 4 roky len opakovali kauzy po novinároch ako nejakí ich hovorcovia, a keď sa ich na to opýtate, tak sa ošívajú ako vši? Ej veru (spomenul som si na Kemku) – ťažko veriť takým politikom.

Tejto téme (úradom, inšpekciám) sa chcem povenovať v samostatnom článku už najbližšie, lebo je to tak „nepríjemná téma“, a pritom tak dôležitá téma pre politikov, že neváhajú mazať svoje vlastné diskusie a blokovať Facebooky.

Je to dokonca tak nepríjemná téma, že na nej takmer padla pred pár dňami aj ukrajinská vláda! Lebo dvaja úradníci (ministri) nechceli dať na úrady kamarátov iných politikov. (Poradcom, ktorý radí aj s depolitizáciou, je paradoxne ten istý I. Mikloš, čo to zrušil na Slovensku.)

Je možné prilákať voliča či nie?

Ak sa teraz čudujeme, prečo nikto nechce voliť pravicu, spomeňme si, prečo mnoho ľudí chcelo voliť Radičovú a Kisku, prečo pri voľbe Kisku oslovil aj 3% voličov Smeru, až 17% nerozhodnutých voličov a až 11% voličov, ktorí vôbec nechodia voliť, ale teraz to nedokážeme.

Nie je teraz výzva „lebo Fico“ rovnako dôležitá, ako bola v prezidentských voľbách?

Nedokáže pravica osloviť týchto voličov práve preto, že nič dôveryhodné neponúka? Neponúka primerane odpolitizované vládnutie, občianskú kontrolu a profesionálnu politiku. Nie je to preto, že objednávky na lepšie služby tu robí Kiska či neziskovky a nie pravicoví politici? A potom si spomeňte, čo preto urobili politici – pravičiari – za 4 – 8 rokov v opozícií. A kým budeme spomínať, pridajme aj tento ďalší bod sľubov:

(Ficovi sa nevenujem, ako som písal, u neho to nemá význam a tento blog nie je o „lebo Fico“.)

Nezávislá prokuratúra, polícia

O tom, ako si (aj) naša „pravica“ predstavuje nápravu Slovenska a pohnutie sa dopredu, svedčí niekoľkokrát opakovaná voľba Generálneho prokurátora a neskoršia bitka oňho u Fico-Gašparoviča. Pokiaľ komukoľvek z vás čitateľov pamäť siaha do roku 2011, stačí si pripomenúť, že to boli pravicové strany, ktoré navrhli Trnku (a volili, až vyvolil Fico)

Že to naopak bola „nepolitická, nepravicová“ I. Radičová, ktorá musela donútiť vlastnú stranu, aj ďalšie v koalícií, aby nevolili Trnku, inak povalí vládu! (SaS by dnes o povalení ani nevedela). Kto má pamäť, ten si pamätá, že boj o toho, kto rieši zločiny politikov a zlodejov, oligarchov, že boj o prokuratúru, bol jeden najprimitívnejší spôsob, ako ukázať, ako pravicovým politikom (ne)záleží na zlepšení Slovenska (časti áno, tých spomeniem v poslednom článku).

A ponúkli nám za tie roky v opozícií ospravedlnenie, náhradu, verejný sľub, ako to už nikdy nezopakujú a ako to napravia? Nie.

Inšpekcie, kontrolné úrady

Čerešničkou, ktorá všetko vyššie uvedené potvrdzuje, je obsadzovanie kontrolných orgánov a „boj o inšpekcie“. Či skôr ne-boj. Vracať sa k fraške voľby riaditeľa NBÚ, či nebodaj dokonca nedávnej voľbe riaditeľa NKÚ (vivat Frešo), to už by bolo pod úroveň aj tohto článku.

O tom, ako volili šéfa NKÚ či NBÚ naši „pravicoví politici“ (kandidáti Kliment, Krnáč, Paluda a štvrtého z tejto rozprávky si už ani nepamätám), si ľahko nájdete na internete, ak už nie v pamäti. Stručne – fraška ala voľba generálneho prokurátora.

A popritom všetkom, za 4 – 8 rokov, mohla opozícia dlhú dobu dávať návrhy na zmeny kontrolných inšpekcií, aj keď im to neprejde (však aj iné návrhy dávali, hoci vedeli, že im neprejdú), a hlavne dávať signál svojim voličom, že sa poučili, a zmenili, a že to napravia.

Neurobili nič. Napr. keď Kaliňákova akčná inšpekcia vyšetrovala tak nehorázne ohrozovanie detí, ako bola streľba do dávno prepísaného vozidla (či prípad bielenie karty a ďalšie). Predsa smrti detí sa bojí každý, aj voliči Fica (na podobnom padol Paška – na zdraví). Ale aj keď kritika bola, kriku bolo statočne, s návrhmi na nápravu bolo ticho. Ako takmer vždy, keď majú politici prijať kontrolu niečoho. Na tričku nezáleží.

Chybičky. Chybičky?

Samozrejme, zatiaľ sme si stále mohli hovoriť, že to všetko sú len „chybičky“ na ceste za demokraciou. Môžeme, však to robíme 25 rokov.

Ospravedlňujeme politikov, prečo nám nesplnili jednoduché sľuby. Vyzdvihneme zákon o zverejňovaní zmlúv (vďaka zaň), ktorý ledva prešiel a tiež bola oň bitka a opäť Radičová musela hroziť demisiou. Všetko zabudneme a veríme, že to oni tak chceli.

Ak raz nejakého politika milujeme, odpustíme mu všetko, len aby bol s nami a proti ním, proti niekomu. „Ficovoliči“ proti tým svojím, modro, zeleno, bocianovoliči proti tým svojím. Kognitívna disonancia je bohužiaľ „veľká sviňa“. Je taká silná, že radšej potlačíme čísla, fakty, dejinné súvislosti, než by sme mali priznať, v akom (aj pravicovom/opozičnom) pekle sami sme.

Aj novinári – ne-oPentaný nie je to isté ako ne-oPantaný

Aj novinári by o tom mohli písať svoje.

Štefan Hríb, rozhľadený človek, sa pýta, koho voliť, lebo sám nevie. Lebo tam je ten, a tam je ten, a všetci majú všetko, ale nikto nemá nič.

Zatiaľ len stručne pre Štefana – Sťažuješ sa Štefan, že nemáš čo voliť. Ale 4, či dokonca 8 rokov si vedel, že strany nemajú program, a nepýtal si sa prečo, nežiadal si po nich, čo chceš zmeniť a ako, nevytváral si verejný tlak (hoci v inom áno), 4 či 8 rokov si vedel, že príde deň volieb, 4 – 8 rokov Ti ale stačilo, keď „opoziční“ politici boli len proti. Nepýtal si sa, keď boli proti, ako to napravia, až budú vládnuť. Teraz máš, Štefan (a nielen Ty), program „proti“ a nevieš si vybrať? Ako to len nazvať :-) (A prepáč za to tykanie, zvyk z toho, ako aj Ty pekne priamo oslovuješ ľudí, nie neúcta, páči sa mi ten Tvoj osobný tón.)

Ne-oPentaný nie je to isté ako ne-oPantaný

Špeciálnou pochúťkou sú „nezávislí“ komentátori, (aj Denníka N či SME), ktorí sa, okrem iného, (2 týždne pred voľbami) spolu s blogermi a aktivistami predbiehajú vysvetleniami, prečo si máme z čoho vybrať a prečo just máme voliť, a zároveň vypisujú, ako nikde niet programov a vízií. Ale keď mali 4 roky na to, aby sa pýtali, prečo pravicoví politici nemajú vízie a program, prečo nemajú v ponuke to, čo ľudia očakávajú – nezávislé polície, inšpekcie, prokuratúry, úrady, lepšie Slovenská.sk, ako zabezpečia politici, aby sa neopakovali Čentéšovia, tak mlčali.

Aj tu sa ukazuje, že síce môžeme byť ne-oPentaný, ale asi nie ne-oPantaný. Alebo si niekto nezávislú žurnalistiku mýli s príjemnou pravicovou. Najlepším príkladom toho všetkého je pozvánka na „tvrdú diskusiu“ s politikmi od L. Filu, kde vyzýval aj na zaslanie otázok pre politikov … a samozrejme, ako nakoniec vyzerala výsledná „debata“ – ako rozhovor zaľúbených chlapov pri príjemnom vínku v krčme. Nakoniec, pozrite si ten kúsok záznamu, ktorý z toho zostal, sami.

Tomu sa hovorí tvrdá nezávislá novinárčina. Som na vás hrdý…

Kritikou to nekončí, kritikou to začína

Viem, že som kritický, a pre mnoho „presvedčených“ pravicových voličov to musí byť facka – pravičiar kritizuje vlastných, kde to preboha sme – ale skôr, než sa nahneváte, prečítajte si, prečo to robím (verejný tlak). A hlavne, na konci série článkov jasne uvediem, prečo môžeme úplne s úsmevom tieto voľby voliť pravicu, prečo sa nemusíme báť ísť voliť pravicu a prečo tieto voľby máme neuveriteľne jedinečnú šancu niečo zmeniť.

Ide len o to, že jej (pravici, opozícií) to nedáme úplne zadarmo. Že sa nedáme opiť suchým rožkom. Zadarmo to už mali 27 rokov, je čas sa pohnúť ďalej a žiadať za svoje hlasy činy a nie reči. Lebo dnešná opozícia, či pravica, je dobrá zbierka komentátorov, ale nie politikov s programom, ktorému sa dá veriť (chýbajú činy).

Práve „len aby sa nepovedalo“ a „jedno hovorím, druhé robím“ činy, je to, prečo politikom neverím. A chcem to zmeniť. A vy? Veríte im dostatočne na to, aby ste sa nepýtali na nič?

Nabudúce: Depolitizácia štátnej správy

https://dennikn.sk/blog/co-maju-spolocne-slovensko-ukrajina-estonsko-grecko/
https://dennikn.sk/blog/ako-funguje-ovladnutie-statu/
https://dennikn.sk/blog/bojis-sa-volit-neboj-toto-je-cas-pre-radicova-ii/

Podporiť článok na vybrali.sme.sk môžete tu: pošli na vybrali.sme.sk

Teraz najčítanejšie

Anton Piták

Som občan a lokálny aktivista. Vyučujem počítačové krúžky. Som hrdý Oravák, tento kraj aj krajinu milujem a záleží mi na Slovensku a tom, aby nám odtiaľ neutekali deti. Som (stredo)pravičiar, roky som volil SDKU, potom SaS. Ako člen som zakotvil až v SPOLU - občianska demokracia, ktorá ako jediná splnila moje nároky na dobrú politickú stranu. Za túto stranu som aj okresným koordinátorom na Orave. Som autorom (predošlého) webu SPOLU a autorom CRM systému na správu členstva, členov a sympatizantov strany. Aktívne pracujem v strane, aby sme nahradili starú (socialistickú) politiku novou - občianskou. Zaujímam sa o lepšie školstvo a štandardizáciu (depolitizáciu) štátnej správy.