Denník N

Zrušením politických strán k trvalému dobru

Toto tvrdila Simone Weilová – francúzska filozofka a sociálna reformátorka, ktorá bola presvedčená, že každá politická strana je už v zárodku a v zámere totalitná.

„Veď my chceme iba vaše dobro!” vyhlásil líder nemenovanej politickej strany na predvolebnom mítingu.
„Ale my si ho nedáme!” odpovedali zúčastnení občania.

Táto politická anekdota dostáva tragikomický rozmer práve v tomto predvolebnom čase, keď sa politické strany predbiehajú v najbizarnejších sľuboch ponúkajúcich verejné blaho. Otázkou však je, čo je a čo nie je spomenuté spoločné dobro.

Jean-Jacques Rousseau vo svojej rozprave O spoločenskej zmluve prišiel k záveru, že práve spoločenská zmluva je tým hlavným legitimizujúcim atribútom spoločného dobra. Je tomu aj preto, že spoločenská zmluva sa uzatvára medzi všetkými členmi spoločnosti, a tak spoločná vôľa rozhoduje o definovaní verejného dobra.

Z toho nám logicky vychádza, že ak je spoločná vôľa v rozpore s mojou vôľou jednotlivca, tak je veľká pravdepodobnosť, že ja ako jednotlivec, som sa mýlil. Rousseau totižto predpokladal, že vôľa spoločná celému ľudu v plnej miere zodpovedá spravodlivosti, pretože jednotlivé vášne sa vzájomne neutralizujú a vyvažujú.

simone_weilova_traktat_o_zruseni_politickych_stran_largeFrancúzska filozofka, sociálna reformátorka a mystička Simone Weilová (1909 – 1943) mu však vo svojej politologickej eseji s názvom Traktát o zrušení politických strán oponovala. Táto útla, ale zároveň inšpiratívna politologická štúdia vyšla vôbec po prvýkrát v slovenskom preklade a už v úvode údernou argumentáciou polemizuje so závermi J.J. Rousseaua.

Simone Weilová totižto tvrdí, že so vznikom moderných demokracií, keď sa k slovu dostala všeobecná vôľa realizovaná prostredníctvom volebného výberu, vznikla okolo všetkých politických sľubov taká obrovská kolektívna vášeň, s takým neuveriteľným silným podnetom k zločinu a ku lži, že sa jej nevyrovná nijaká vášeň jednotlivca.

Weilová odmieta názor o neutralizovaní zlých podnetov a naopak tvrdí, že tie sa skôr podporujú a dokážu tisícnásobne nabrať na sile. Ak krajinu zachváti čo len jedna kolektívna vášeň, reprezentovaná politickou stranou, celá krajina sa svorne nachádza v zločine. Ak ju rozdeľujú dve, štyri, či päť alebo desať kolektívnych vášní, v krajine je niekoľko takýchto zločineckých bánd.

Vo svojich poznámkach k všeobecnému zrušeniu politických strán skúmala ich poslanie a legitimitu. Prichádzala však k záverom, že primárnym dôvodom existencie strán, týchto „strojov na výrobu kolektívnej vášne“ nie je dobro, ale zlo – a to v podobe útlaku ľudských bytostí, ktorým sa v mene kolektívneho besnenia odníma to najzákladnejšie právo: byť samými sebou.

Od francúzskej revolúcie až po dnešok sa podľa nej tvorila demokracia založená iba na hre mnohých strán, z ktorých každá je profánnou cirkvou, vyzbrojenou hrozbou exkomunikácie. Vplyv strán nakazil kompletný ideový život našich čias. Stranícky duch a propaganda ohlušuje aj čestných ľudí a ich ušľachtilé ciele, ktoré sa pod straníckou nálepkou strácajú.

Ich pravicová, liberálna alebo sociálno-demokratická nálepka skutočne nehovorí zhola nič o ich konkrétnych postojoch ku konkrétnym problémom, čo mimochodom aj súčasná slovenská politika dokazuje niekoľkými rukolapnými príkladmi. Veď v našich končinách hnednú liberáli a socialisti podozrivo rovnako a čoraz častejšie nachádzajú spoločnú reč s extrémnou pravicou.

Svojím spôsobom isté uvedomovanie si tohto stavu dokazuje aj frustrácia slovenského voliča a aj aktuálny volebný aktivizmus, ktorý vyzýva k uplatneniu volebného práva výberom aspoň trocha identifikovateľných hrozienok z tej hnedo-červeno-modro-obyčajnej masy.

Autorka eseje tento jav popisuje až veľmi presne. Príčinou je podľa nej umelá kryštalizácia do strán, ktorá má tak málo spoločného so skutočnými názorovými zhodami, že sa pokojne môže stať, že poslanec nebude so svojím straníckym kolegom zajedno ani v jednom konkrétnom postoji, zatiaľ čo s mnohými názormi dokáže súhlasiť s poslancom inej strany.

Keďže za svoj krátky život stihla autorka zažiť aj nástup fašizmu a nacizmu uvádza príklad z Nemecka, kde ešte v roku 1932 diskutoval na ulici komunista s nacistom a až sa im hlava zatočila, keď zistili, že sa vlastne vo všetkom zhodnú.

Simone Weilová totižto stavia na axióme, že nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou na to, aby strana účinne slúžila koncepcii verejného dobra, pre ktoré akože existuje, je vlastníctvo rozsiahleho objemu moci. Lenže akýkoľvek konečný objem moci nikdy nevyzerá ako dostatočný, najmä nie vtedy, ak sa už v predchádzajúcich obdobiach dosiahol.

V skutočnosti sa každá strana v dôsledku absencie myšlienky nachádza v stave nepretržitej neschopnosti. Ona to však považuje len za nedostatok moci, ktorou by podľa seba mala disponovať. Práve preto, že stranícka koncepcia verejného blaha je fikciou, prázdnym gestom, bez reálneho základu, usiluje sa každá strana o totálnu  moc.

Samozrejme s Weilovej názormi sa dá polemizovať a je úplne prirodzené, že v mnohom bola ovplyvnená vlastnými politickými a ideovými preferenciami. Bolo o nej známe, že mala blízko k marxizmu aj ku kresťanstvu, no v oboch prípadoch odmietala ich organizované podoby, keďže inštitucionalizácia aj tých najvznešenejších ideálov bola pre ňu začiatkom ich sebapopierania.

Napriek tomu však jej traktát nestratil v niektorých častiach na aktuálnosti a aj v 21. storočí môže ponúknuť podnety na zamyslenie sa.  Pred voľbami každopádne. Keďže sme však zatiaľ v demokratickom prostredí nič lepšie ako parlamentné voľby nevymysleli, je asi stále lepšie voliť ako nevoliť, hoci jeden populárny bonmot tvrdí, že ak by mali voľby silu niečo zmeniť, politici by ich už dávno zrušili.

 

 

Simone Weilová: Traktát o zrušení politických strán, Vydavateľstvo: Premedia, 2016, Preklad: Mária Vargová

Dostupné tiež ako e-kniha.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie