Denník N

Dvaja kamaráti, časť 8 – september 1997

Španielom zamávam stoporeným prostredníkom len pár týždňov po rozlúčke so Zuzkou. Začiatkom septembra do vývojárskej kancelárie vpadne rozradostený Arcadio a predstaví nám Martina, čerstvého absolventa fakulty informatiky a ťažkotonážnu posilu nášho tímu. Zatiaľ čo kolega ‒ podrazák ozelenie od jedu a odhaduje šance v boji proti nečakanému nepriateľovi, ja radšej nováčika pozvem do Ponorky na pivo. Nalejeme do seba zopár kyslých desiatok, stručne mu vykreslím stav projektu, ale optimizmus mu z hlavy nevytlčiem, lebo uruguajský manažér mu nasľuboval hory-doly. Je mi ho ľúto. Správny chlapík, šéf sa naňho pozerá ako na spasiteľa a netuší, že jeho príchod je pre tím zvonením umieráčika.

Naznačím Arcadiovi, aké mám bohaté pedagogické skúsenosti, ale múdry boss ma potrebuje pri ladení modulu fakturácie a školenie nováčika zverí do rúk paranoikovi. Osudná chyba! Martin sa s každou drobnosťou musí unúvať za debilom, ten mu nič nevysvetlí, povýšenecky sa naňho usmieva, nečudo, že chalan začne prosiť o pomoc mňa. Môžem ho nechať napospas idiotovi? Ku každej rade pridám ironickú poznámku o fungovaní firmy a o lokálnom Judášovi, no a na rozdiel od mojej maličkosti milý Martinko nie je sráč, ihneď začne konať. Prvého októbra už Arcadio drží v rukách jeho výpoveď.

Šokovaný Juhoameričan sa zmôže na jedinú otázku, porqué? Fakt nevie? Ničotný projekt, medziľudské vzťahy, šialený kolega, Arcadio by sa radšej rozlúčil s podrazákom, ale Martin ho schladí. Vraj už má podpísanú zmluvu s lepšou firmou a tu je v skúšobnej lehote, takže zbohom! No a pri rozlúčke mi strčí do ruky vizitku personálnej agentúry, na ktorú dopísal meno nového chlebodarcu.

Vďaka internetu si o nich zistím všetko, je to nemecká telekomunikačná firma, čo otvára v Bratislave softvérovú pobočku a potrebuje prijať asi sto ľudí. Je jasné, že sú v časovej tiesni a berú aj začiatočníkov. Od budúcich zamestnancov požadujú štandardné chujoviny – chuť pracovať a učiť sa nové veci, analytické myslenie, no a technické univerzitné vzdelanie. To hovoril aj José Aureliano. V porovnaní so Španielmi však ponúkajú o polovicu vyšší nástupný plat, navyše novým zamestnancom sľubujú odborné tréningy, najprv na Slovensku, vo firemnej hardverovej základni v Ružomberku, neskôr v centrále vo Frankfurte. Prvý polrok sa budem iba školiť a nedostanem za to len plat, ale aj slušné diéty. Dá sa takáto lukratívna ponuka odmietnuť?

A tak úspešne absolvujem ďalší pracovný pohovor, trápnu formalitu. Vedia to všetci prítomní, no napriek tomu nevypadneme z rolí personálnou agentúrou zlátaného scenára ‒ ja sa tvárim ako schopný a ambiciózny informatik, Germáni hrajú štedrých a prísnych zamestnávateľov. Overujú si detaily zo životopisu, dokonca na ich žiadosť zarecitujem pár viet po španielsky, te quiero mucho, María!

Hneď po odznení chozéchuanitovského monológu ma Nemci berú. Dokonca si prajú, aby som k nim prestúpil čo najskôr, takže musím prehovoriť Španielov, nech zabudnú na dvojmesačnú výpovednú lehotu. Vôbec sa im to nepáči. Keď však dám najavo, že na nich kašlem a nanútené dva mesiace preflákam s nohami na stole, sú ochotní vyjednávať. Zrazu ma hrozne potrebujú, vraj som expert na fakturáciu, v tíme nenahraditeľný. Ale čo, kolega Julo je šikovný, o manipulácii s peniazmi toho vie dosť a po dvojtýždňovom intenzívnom školení ma s prstom v zadku zastúpi. Po tuhom boji José Aureliano kapituluje a výpoveď podpíše. Nechcel som ho zaťažovať nepodstatnou klebietkou, že Martinova vizitka zavŕšila púť práve u Jula a čoskoro príde za nimi s rovnakým papierom. Nakoniec pustia aj jeho, projekt bol od samého začiatku odsúdený na krach.

Koncom októbra teda dám zbohom španielskemu temperamentu a chaosu a môžem sa zoznámiť s nemeckou dôslednosťou. Pripravujem sa na psychicky vyčerpávajúce školenie v nepriateľskom svete, celých päť mesiacov budem odtrhnutý od Mira, Ivetky, Jura, Draka, Soničky, áno, zase sme spolu. Z ničoho nič ma pozvala na rande, asi už dosnívala taliansky sen. Stále sa mi páčila, tak som s ňou išiel do kina a predstieral hlboké city, ale bolo mi jasné, že láska z toho nebude. No a čo, veď mi na Silvestra rozbila srdce na mikročrepy, tak prečo jej to neoplatiť? Každý smrteľník sa občas správa ako hajzel.

Ružomberské školenie zasadí naivným predstavám o nemeckej precíznosti zdrvujúci úder. Prednášateľom je absolútne jedno, či nás niečo naučia, potrebujú si iba odfajknúť v zozname odrecitované témy, aby dostali špinavé peniaze. Dva týždne sa snažíme brať ich vážne, ale potom už naozaj musíme rezignovať. Nakoniec si povieme, že keď sa flákajú oni, budeme to robiť aj my, no a v Ružomberku sa dá ľahko zabezpečiť hodnotný náhradný program. Chodíme po diskotékach, po krčmách, po horách, hrávame biliard, bowling, karty, ochutnávame miestne slečinky, ale nenaučíme sa nič. V Nemecku to určite bude iné! Vo Frankfurte zameškané hravo doženieme, veď nás nebudú školiť teoretici, ale starí fachmani, priamo počas ostrej telefonickej prevádzky.

Tesne pred Vianocami sa rozpŕchneme domov, ešte predtým nás rozdelia do tímov. Stanem sa hrdým členom oddelenia signalingu, znie to honosne, ale nemám ani šajnu, čo budem robiť. Hneď po Novom roku si to namierime do Frankfurtu. Pred nami je náročný tréning, ktorý nás pripraví na všetky nuansy telekomunikačnej brandže, krízy, úskalia, podobné frázy do nás Nemci tlačili aj pred Ružomberkom. A výsledok? V Germánii školitelia šalejú od nervozity a majú kopu povinností, tak nám len porozdávajú nudné príručky a naordinujú samoštúdium. V podstate pracujem iba v piatok, celý deň vymýšľam, aké aktivity zapíšem do týždenného výkazu pre vrchného bossa bratislavskej pobočky.

Rýchlo pochopím, že som skočil z riedkych exkrementov do kaluže močovky. Nová firma je jednovaječné dvojča tej, z ktorej som zdupkal, obe sa správajú ako vši či blchy ‒ nevytvárajú hodnotné statky, iba sa zahryznú do cievy veľkej štátnej organizácie a vysávajú ju. Španieli to robili slovenským energetikom, Nemci parazitujú na gigantickej telekomunikačnej spoločnosti, no a práve počas tréningu behajú po firme ich inkvizítori a špekulujú, či sa spolupráca predĺži o ďalšie dva roky. Potenciálni školitelia sa im pchajú do zadkov, na nás kašlú. Ide im o všetko, musia inšpektorov presvedčiť o nesmiernej usilovnosti, odbornosti, síce uspejú, ale to nám už do odletu ostáva iba pár dní. Tie premrháme bujarými oslavami.

Nebudem však iba vyplakávať, niečo sa mi vo Frankfurte aj podarilo ‒ ukončiť zdochýnajúci vzťah so Soňou. Napísal som jej mail, aby na mňa nečakala, nemá to zmysel, nie je to jej vina, atď… Riešenie zbabelé, no šikovné. A ešte som ušetril z diét tisíc mariek, zorganizoval víkendový výlet k Bodamskému jazeru, vypil hektoliter kvalitného nemeckého piva, das ist alles. O nič lepšie nepochodili ani kolegovia, takže v autobuse zo Schwechatu Julo poznamená:

‒ Výborná cestovka! Darovali nám dvojmesačný liečebný pobyt v Ružomberku a desaťtýždňový poznávací zájazd do Nemecka. Teraz si nájdem inú, čo ma zoberie na juh, k moru, za slnkom.

Mnohí nádejní telekomunikační experti to vnímajú rovnako, za pár dní sa z firmy vytratí asi tridsať čerstvo zaškolených kolegov. V našom tíme zostanem sám ‒ hneď po návrate z Frankfurtu dajú dvaja frustrovaní kamaráti výpoveď a o týždeň rezignuje aj vedúci. Podobne to vyzerá aj v iných oddeleniach, takže vedenie pri získavaní otrokov zmení taktiku a do zmluvy bude dávať klauzulu, podľa ktorej musí u nás nešťastná obeť po absolvovaní tréningu odpracovať aspoň dva roky. Ja najprv o odchode nerozmýšľam. Tri mesiace sa flákam, potom mi z ďalšieho turnusu pridelia dvoch ambicióznych chalanov a keď sa bude v októbri vyberať nový šéf signalingu, jednoznačne ma prevalcujú. Nevadí, nájdem si čosi iné.

Telekomunikačné somariny ma fatálne nebavia, k perspektívnemu projektu sa nedostanem, také niečo centrála Bratislave nepridelí. Podľa Nemcov sa musíme zaučiť a robia to tak, že k nám presúvajú prastaré moduly, ktorých sa chcú elegantne zbaviť. My máme archaické programy písané v predpotopných jazykoch kontrolovať a opravovať, občas dokonca vylepšovať. No ďakujem pekne, radšej uprednostňujeme náhradné aktivity.

Napríklad v októbri s Julom v pracovnom čase píšeme poéziu. Nie, nekopla nás múza, iba chceme vyjadriť myšlienky a pocity, súvisiace s práve skončenými parlamentnými voľbami. Najsilnejšia vládna strana galaktického megasamca ich brala smrteľne vážne, počas ich kampane k nám prichádzali polovyhasnuté hviezdičky, aby sa s najmocnejším Slovákom kŕčovito vyškierali do kamier na slávnostných otvoreniach mikroskopických úsekov diaľnice Bratislava – Košice. Zväčša nedokončených.

Navyše mal ten pablb v rukách takmer všetky média. Novinári mu liezli do riti a písali o jeho skutkoch oslavné ódy ako z päťdesiatych rokov, takže pravdu sa človek mohol dozvedieť iba zo SME, Domino fóra, Twistu či Markízy. Najmä denník hnutia s originálnym názvom Slovenská Vec Verejná trúbil do útoku, na jeho stranách sa objavovali svojrázne propagandistické články, ktorých infantilný štýl mi pripomínal slohové práce najjednoduchšieho spolužiaka zo základnej školy. Ich redaktori a prispievatelia, na večné veky zapísaní do análov aj orálov slovenskej žurnalistiky, boli absolútne neschopní. Pritom, paradoxne, schopní všetkého.

Mobilizácia však Vladovi nepomohla. Hnutie síce získalo najviac hlasov, ale nemá s kým zostaviť koalíciu, takže sa vlády zmocní pravica, podporovaná bývalými komunistami zo Strany demokratickej ľavice. Kto by bol povedal, že raz budem exsúdruhom za čosi vďačný. Odchádzajúci premiér sa pred kamerami servilnej televízie srdcervúco lúči so senilnými babkami, privatizačnými zlodejmi, naivnými idiotmi, proste s priaznivcami. Aj my mu chceme zamávať, najradšej už navždy – napadne nám, že by sme mohli do Veci Verejnej poslať dojímavú oslavnú báseň, čo by obsahovala aj skryté posolstvo. A tak vznikne Spomienka na Mečiara. Snáď sa Julo nebude hnevať, keď nedocenený klenot slovenskej literatúry zverejním, veď jeho spoluautorské práva plne akceptujem.

SPOMIENKA NA MEČIARA

Mochovce sme poriešili
Ešte sme však netušili
Čo zostane z našich snov
Iba hŕba trpkých slov

Ako sa to mohlo stať?
Rozhodli doláre snáď?
Janičiarske zradné hlasy?
Ej, skončili dobré časy!

Pán Mečiar, žiaľ, stráca sily
Raz už za náš národ milý
Aj život položil skoro
Štúr mu bol vždy svetlým vzorom

Ide od nás, s pánom Bohom
Vlado náš, nezniesol pohon
Áno, vojnu rozpútali!
Kariéristi, ľudia malí

Už si myslia, že sa stratil
Raz sa On však isto vráti!
Vypočuje naše hlasy
A svitnú nám lepšie časy

A skryté posolstvo? Nič originálne, treba sa len pohrať s prvými písmenami veršov. Dúfali sme, že chlapci z Veci Verejnej rafinovaný akrostichon nepochopia, no a dobrá vec sa podarí, štipľavý odkaz ostane pred strážcami pravovernosti utajený. Ideologická čistota diela na nich však zrejme hlboko zapôsobí, lebo plačlivá elégia sa objaví už v pondelkovom čísle. Ako autorka je uvedená Renata Mijášová z Kováčovej, navyše sme im napísali, aby honorár venovali smutnému hrdinovi, expremiérovi. Určite má finančné problémy, keď je bez práce, chudáčik, vyštvali ho ako prašivého psa a nechali mu len malú korzičku! Po týždni pošleme do redakcie Veci Verejnej neutrálny vysvetľujúci list. Očakávame búrlivú reakciu, ale nenapíšu nič, zrejme nemajú čas, šijú si kabát z hanby. Z internetového vydania plátku však báseň zmizne.

Takto teda u Nemcov usilovne hrdlačíme. Inokedy zase drvíme Dooma či surfujeme, napríklad ja na nete hľadám výsledky zápasov a informácie, ktoré sa snažím vymeniť za peniaze v stávkových kanceláriách. Nič mi však nevychádza, za pár týždňov prehrám kompletné úspory a aj valuty zarobené vo Frankfurte sa bleskovo rozkotúľajú. Tipovať začne aj Drak a zapojí do toho mňa, web a mobilnú sieť GSM. Istý nemenovaný operátor má minútovú tarifikáciu a hovory do troch sekúnd klientom nefakturuje, takže komunikujeme zadarmo. Naše dialógy v zrýchlenej transkripcii vyzerajú takto:

Drak: Agassi!
Ja: Nula nula dva päť.
Ja: Nula jedna jedna nula.
Ja: Nula jedna jedna dva brejk.
Ja: Nula jedna dva štyri.
Ja: Nula dva end.
Drak: Dopiči!

 

Postupne ma to vo firme prestane baviť. Dalo by sa v nej síce kvalitne zašiť, nadlho, možno až do dôchodku, ale chcem konečne vyskúšať aj zmysluplnú robotu. Treba konať rýchlo, veď ešte rok, dva u Nemcov, a nebudem o progresívnych softvérových metódach vedieť nič. Kto ma potom zamestná? Už sa nemôžem v práci flákať, musím byť užitočný, aby som nezvratne naštartoval novú, serióznu existenciu, s čerstvou láskou. Pravou, životnou!

Teraz najčítanejšie

Rasťo Kubis

"Tu leží Rasťo Kubis, vyliečený gambler. Vydržal, česť jeho pamiatke!" Verím, že tieto slová budú raz stáť na mojom náhrobnom kameni. Áno, som závislák! Posledný tiket som síce podal pred 18 rokmi, štvrtého júna 2005, ale definitívne ma vylieči až Cháron, ako každého gamblera. Dovtedy budem abstinovať a nezlyhám, prisahám! A niečo vám o tom všetkom vyrozprávam.