Denník N

O jednom prezidentskom kandidátovi a mamke Pôstkovej

Blížia sa nám prezidentské voľby a poznáme už všetkých 11 kandidátov na pozíciu hlavy štátu. No, „poznáme“ je silné slovo. Tak ako nájdeme pri každých parlamentných voľbách okrajové a/alebo efemérne politické strany, o ktorých sme predtým ani nepočuli a ktoré potom získajú vo voľbách povedzme 0,02 percenta hlasov, aj pri prezidentských voľbách sa objavujú i kandidáti, ktorých prakticky nikto nepozná. Samozrejme, kandidovať môže každý, kto splní podmienky stanovené zákonom, od aktuálneho prezidenta po Jana z Hornej Dolnej. Ale myslím si, že k vlastnostiam, ktoré by prípadný budúci prezident mal mať, patrí súdnosť – aj v posúdení svojej vlastnej (ne)významnosti a šancí, ktoré jeho kandidatúra prináša. Teda minimálne šance dostať sa do druhého kola volieb. No čo si mám myslieť o kandidatúre niekoho, kto potom získa v prvom kole 0,16 alebo hoci aj 2,77 percenta – a bolo vopred jasné, že inak to ani byť nemôže? Neviem, ako to nazvať: Neschopnosť sebareflexie? Megalománia? Histriónska porucha osobnosti?

Pravda, dalo by sa namietať, že ani Zuzana Čaputová nebola v roku 2019 všeobecne známou osobnosťou. Aj jej zrejme najvýznamnejší dovtedajší počin – právne víťazstvo v kauze pezinskej skládky – rezonoval iba v užšom okruhu zasvätencov, i keď jeho politicko-spoločenský význam bol veľký. Čo je však najdôležitejšie, výsledok vtedajších prezidentských volieb ukázal, že Čaputovej kandidatúra bola namieste a že odhad jej šancí na (prípadné) víťazstvo – či už zo strany jej samej, alebo ľudí okolo nej – bol správny.

Aj medzi kandidátmi na prezidentskú funkciu v tohtoročných voľbách nájdeme všelijaké božie stvorenia z rôznych výsekov politicko-spoločenského spektra. Neprekvapila ma kandidatúra Štefana Harabina či Mariana Kotlebu, čo je aj škoda nejako komentovať. Ani o kandidatúre Igora Matoviča netreba špeciálne uvažovať – dotyčný už všetko vyjadril svojimi vlastnými slovami (a činmi). Skutočne ma však prekvapila kandidatúra pomerne neznámeho Patrika Dubovského.

Dubovského registrujem už dlho ako historika Ústavu pamäti národa. To je inštitúcia, ktorú – a ktorej pracovníkov – si veľmi vážim (aj preto, že tento národ má dosť krátku pamäť, a tak neuškodí inštitucionálne ju oživovať). Vlani sa Dubovský zúčastnil na Festivale slobody, ktorý organizuje práve ÚPN, v súvislosti s dokumentárnym filmom Malý svet pravdy o katolíckom disente a jeho ilegálnych tlačovinách. Korešpondovalo to s témami, ktorým sa Dubovský ako historik dlhodobo venuje. Niekdajších disidentov si vážim, cením si každého, kto tak či onak bojoval proti zločinnému komunistickému režimu. Ale s katolíckym disentom mám problém. Spôsobili ho tí katolícki disidenti, o ktorých po Novembri ʼ89 vysvitlo, že bojovali nielen za náboženskú slobodu, ale aj za možnosť slobodne vnucovať svoje dogmatické, ideologicky podmienené názory a pravidlá celej spoločnosti. S dávkou nadsádzky povedané, začali s tým 18. novembra 1989 a – už bez nadsádzky – pokračujú v tom dodnes.

Nemôžem nevnímať Patrika Dubovského – už „oficiálne“ označeného za konzervatívneho kandidáta – v tomto kontexte. Veď aj rozsiahly rozhovor s ním priniesol istý konzervatívny webový denník, ktorého meno sa nevyslovuje. Zdá sa, že Dubovský na skromnosť neumrie. Dosť negustiózne hovorí o svojich doterajších zásluhách – niežeby nejaké nemal, ale v slušnej spoločnosti sa nehodí, aby ich zdôrazňoval ten, kto je ich nositeľom. Bohužiaľ, aj podanie trestného oznámenia na Ľuboša Blahu za vyvesenie podobizne Che Guevaru v parlamentnej pracovni, čo je inak záslužný počin (to podanie, nie to vyvesenie), mi dosť zaváňa sebaprezentáciou v súvislosti s prezidentskou kandidatúrou, ktorá prišla krátko nato.

Netuším, kedy a ako sa zaužívalo, že kandidáta pomaly na čokoľvek posudzujeme podľa jeho postojov k takzvaným kultúrno-etickým otázkam. (S dôrazom na slovo „takzvaným“, lebo tieto diskusie a v nich vyjadrené postoje často nie sú ani kultúrne, ani etické.) Aj v spomínanom rozhovore došlo na otázku o registrovaných partnerstvách (slovné spojenie „manželstvá osôb rovnakého pohlavia“ sa interviewujúci zrejme neodvážil ani len vysloviť). A ako že odpovedal náš milý konzervatívny kandidát? „Keď hovoríme o registrovaných partnerstvách, pred právnymi normami musíme najskôr vyriešiť otázku nenávisti, opovrhovania a ostrakizovania LGBTI komunity. To je oveľa dôležitejšie ako akékoľvek formálnoprávne ukotvenie párov rovnakého pohlavia, ktoré by u nás mohlo viesť k ešte väčšiemu stupňovaniu nenávisti.“ Potom sa vyznal, že sa mu páčia „fiduciárne zväzky z dielne exministra spravodlivosti Karasa“. Lebo veď: „Mnoho praktických situácií vieme už teraz vyriešiť jednoduchými občianskoprávnymi úkonmi či drobnou zmenou zákona. Tak či tak si tieto páry už dnes môžu spísať závet u notára či samostatne si osvojiť dieťa. To je fakt.“

A je to tu. Polemizovať s takýmito názormi je ako hádzať hrach na stenu. Ale aspoň stručne: Po prvé, tzv. fiduciárne zväzky by nielenže takmer nič neriešili, ale sú pre LGBTI+ ľudí ponižujúce a neprijateľné. Po druhé, niet dôvodu, prečo by to, čo môže jedna dvojica získať prostým uzavretím manželstva, mala iná dvojica riešiť „občianskoprávnymi úkonmi“. Pred Bohom sne si údajne všetci rovní – pred zákonom nie?

A po tretie a najmä, politici majú byť aktívni, a nie len čakať, aké nálady sa objavia v spoločnosti, a potom im vyhovieť. (Tým sa vyznačujú populisti.) Ak vláda usúdi, že je potrebné zvýšiť DPH, urobí to prostredníctvom parlamentu bez ohľadu na názor verejnosti, na ktorý sa z pochopiteľných dôvodov ani nepýta (lebo veď kto by už odpovedal, že si želá, aby sa zvýšili dane?). Ak si epidemiologická situácia vyžaduje nosenie ochranných rúšok hoci aj v exteriéri a 24 hodín denne, príslušný orgán vydá potrebné nariadenie bez ohľadu na to, čo si o tom myslí Robert Fico, MUDr. Peter Lipták alebo mamka Pôstková. A LGBTI+ ľudia žiadajú, aby im najvyšší zákonodarný orgán priznal rovnaké práva, aké majú ostatní ľudia, a naozaj ich nezaujíma názor Mariána Kuffu, baču Fera z Hustej Vsi, nejakej influencerky s kačacími perami a podobných prostáčikov.

Nech by to Patrik Dubovský myslel akokoľvek dobre, z podstaty vlastného svetonázoru zrejme nikdy neprekročí svoj tieň. No ako vedeckému pracovníkovi by mu nemalo chýbať logické myslenie a nemal by zamieňať príčinu s následkom. Ak sa domnieva, že až zmena postoja spoločnosti môže priniesť „formálnoprávne ukotvenie párov rovnakého pohlavia“, práve tak možno usudzovať, že až „formálnoprávne ukotvenie párov rovnakého pohlavia“ môže priniesť zmenu v postoji spoločnosti. Nazýva sa to „začarovaný kruh“. Prečo by mamka Pôstková mala uznávať páry rovnakého pohlavia, keď ich neuznáva ani ústava, ani žiadny iný zákon či právny predpis? Politici sú tu (aj) na to, aby potrebnú právnu normu prijali, uviedli do praxe a postavili mamku Pôstkovú v tomto prípade pred hotovú vec (tak ako v prípade DPH) – ideálne jej aj zrozumiteľne vysvetlili, prečo to či ono museli a chceli urobiť a v čom to prináša prospech celej spoločnosti. Lenže politici – česť výnimkám – to z rôznych dôvodov nerobia.

Od pravicových extrémistov ani od kresťanských fundamentalistov pozitívny postoj v otázke životných partnerstiev LGBTI+ ľudí, spadajúcej do oblasti ľudských práv, o ktorých sa z podstaty veci nediskutuje, neočakávam – ale od hlavy štátu rozhodne áno (aj keď na to nemá priamy dosah). Predsa len, žijeme v Európe 21. storočia. Údajne.

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.