Bielym Slovenskom za 10 hodín s gamepadom v ruke
V živote priemernej ženy sa vyskytnú tri najväčšie výzvy: porodiť, prežiť prvé rande svojho syna a zvládnuť niekoľko hodín jazdy v snehovej kalamite. Tretí challenge som začala odchodom z Bratislavy (smer Poprad).
Z neba padali krásne kusy bielej oblohy a ja si hovorím: hm, Bratislavčania, tak toto sú tie vaše kalamity ? To bude panika! Ale ja, dievča spod Tatier nebudem mať problém.. Hneď nato som musela uhnúť šmýkajúcemu a zapadla. Panika! Pomohol taký fajn chlapík. Bratislavčan… A tak som mohla vyraziť zo služobky domov – do malebnej dedinky za Popradom. Bolo 11 45. Hovorím si, o 15 45 by som mohla byť doma.
O 13 30 som bola ešte v Bratislave. Obloha padala, bolo krásne a ja som prijala, že to dnes bude trvať trochu dlhšie. Na Ivanskej ceste zamestnanci stavali snehuliakov a nedalo sa neusmievať. Na diaľnici to už také pekné nebolo.
Biely tankodrom, pomalá rýchlosť a absencia pluhov ma po ďalšej hodine a pol doniesli za Nitru na odpočívadlo Tekovské Nemce. Tam som pluhy videla hneď dva – odstavené. Ďalšie by som od Slovenska nečakala. Ale mýlila som sa. Je ich oveľa viac. Len neviem prečo všetky išli opačným smerom ako ja.
Nakúpila som zásoby, pitie, keksíky a vyrazila ďalej. Syn je skaut, viem predsa ako prežiť v divočine. Treba napríklad šetriť potraviny. Ale ja mám nervy v kýbli a tak som zjedla všetky keksíky hneď.
Mojimi najvernejšími spoločníkmi sa na nasledujúce hodiny stávajú rádia a dopravný servis. Viem, že ma čaká niektorý horský priechod. Musím sa presunúť na sever, pod Tatry. Po ceste do Banskej Bystrice apokalypsa.V priekopách autá, odstavené kamióny a autobusy. Policajné hliadky a hasiči ratujúci smoliarov. Ale ja to dnes nebudem!
Začínam hrať počítačovú hru. Ako Leonardo Di Caprio vo filme Pláž. Cieľ je prežiť a dôjsť domov. Deti doniesli vysvedčká. Ja tie čisté dnes musím vidieť. Cítim sa ako Chuck Norris.
Dopravný servis postupne ohlasuje uzatvorené všetky horské priechody. Preladzujem. Aj druhý. Hľadám ďalej! Aj tretí. Ja to kašlem. To sa nenájde jedno rádio, ktoré mi povie niečo iné? Keď ma jemne šmykne, rozmýšľam, že ak zapadnem, čo bude. Ak zamrznem? Nájdu ma o tri dni mŕtvu. Hlavou mi preblesne, či mám dobre oholené nohy.
Idem ďalej. Občas trochu niekde postojíme, nehoda…ale nič vážne. V Banskej Bystrici tiež riadne bielo. ( Kotleba je iste spokojný.) Blíži sa tma, začína šiesta hodina a ja som sa rozhodla prejsť hory cez Čertovicu. Aspoň že sa týmto smerom vyberá viacero áut a nie som sama.
V Podbrezovej to už neplatí. Som sama. Idem teda. Stále sype, môj gamepad držím pevne ako pravý gambler. Bolí ma zadok aj ruky. Tak sa teda cíti ten, kto umrie po 24 hodinách hrania hry na počítači.
Pomedzi tmu vidím ale krásnu krajinu. Myslím, že ešte nie som zúfalá. Vlastne sa mi to páči. Len prejsť cez tie hory. Zrazu svetlo! Dve! Červené. Predo mnou auto. Mám parťáka. Ideme do toho spolu. Razíme cestu cez horské dedinky a potom už len cez hory. Pomaly po snehu do kopca. O posype tu ani nesnívali. V tom dopravný servis! Čertovica prejazdná pre osobné autá len s reťazami. Nervovo sa zrútim. Ale len na sekundu. Som predsa Chuck Norris! Niet návratu.
So svetlami predo mnou si vytváram pevné puto. Na chvíľu sa nás pokúsi rozdeliť padajúci kus stromu. OK Bože, áno, budem sa modliť častejšie. Ale je tu naozaj krásne! Schádzame..a dali sme to! Som na severe a domov už len 50 kilometrov. Siedmu hodinu končím v Štrbe na benzínke, pumpári sa sťažujú, že musia pratať sneh. Že vraj : „vy si sedíte pani v teplúčku a kľude v aute! „ Veď hej.
Je osem hodín večer a ja mám domov zjazd z diaľnice a posledných 15 kilometrov. Toľká radosť. Lenže pomedzi vločky sa objavuje kolóna áut. Má tiež asi 15 kilometrov.
Ostala som v nej hodinu. Tuším počujem smiech mojich detí. A čučím v kolóne. Ale som optimista. Čítam si facebook. Je akýsi krajší. Referendum zasypal sneh. O deviatej večer sa pohýňam. Rozplačem sa od dojatia. Za zákrutou ale zase stop. Rozplačem sa od zúfalstva.
Je pol desiatej, domov mám 5 kilometrov a stojím pol hodinu. Zívam. Rozmýšľam, či si obliecť pyžamo… Zrazu sme sa pohli. Posledný level. Zovieram gamepad. V priekope vidím ešte jedno auto. Ale nie je moje.
Po desiatich hodinách strávených sama so sebou (naozaj ťažký spoločník) vidím vysvedčká. Milujem domov, rodinu a priateľov. Aj Slovensko. Aj s jeho dierami a tankodromom. Také hory nemá hocikto.. A kým je mier, nie je problém….Už viem, čo budem, až budem veľká. Budem jazdiť na snežnom pluhu! Už nevidím veci čierno…všetko vidím bielo.
