Pred čosi vyše týždňom som bola u kaderníčky. Keďže som si z domu zabudla vziať vodu, smäd ma donútil vojsť do obchodu.

Úplne normálna, každodenná situácia – za mnou stojí mamička s malým uštebotaným chlapčaťom. „Maminka toto, maminka tamto…,“ poznáme to všetci.

Maminka chlapča oslovila: „Nie, Danielko, toto máme aj doma.“ Keďže Danielko je meno môjmu srdcu veľmi blízke (nosí ho môj synovec), tak som sa na chlapča usmiala a pozdravila ho. Veľmi nie som schopná nejakého veľkého očného kontaktu, tak tam nebol ani ten. Matka Danielka na mňa čudne pozrela a otočila sa mi chrbtom, ale hovorím si, že teta asi nemá dobrú náladu… Keď som však odkladala košík, mamička hovorí predavačke: „Čo má čo nejaká očumovať a komunikovať s mojím dieťaťom?!?“

Prišlo mi to zvláštne. Nepoznám hádam jediného človeka, ktorý nevenuje úsmev či priateľský pohľad malému dieťaťu. Prečo? Lebo podľa mňa nie je milší, príjemnejší zjav ako šťastné dieťa.

A potom, cestou domov, sme v taxíku počúvali správy. Hovorili o nejakom prípade zneužívania deti a mne prišlo dosť zle, lebo som si uvedomila že Danielkova mamička v obchode sa možno bojí takýchto ľudí.

Ľudí, ktorí sú schopní činu, ktorý duševne zdravý človek vykonať nedokáže, nemôže.

Lenže mne napadá aj otázka – je normálne, keď sa bojíme obyčajného úsmevu, prejavu sympatie?

Nie telesného kontaktu.

Nie dotyku.

Keď som ja bola dieťa, mali sme tiež zakázané baviť sa s neznámymi ľuďmi a preto ani ja sama nejako nekontaktujem cudzie deti – jednak nemám dôvod a jednak si myslím že aj oni majú rodičov, ktorí im stanovili také pravidlo, aké sme mali aj my.

Keď boli deťmi moji rodičia ľudia k výchove pristupovali zase trošku ináč, no až taká nedôvera v móde nebola.

A ja, ako tak uvažujem, sa úprimne desím toho, ako budú vychovávať deti Danielkovia a ich manželky. Budú chcieť aby s kamennou tvárou hľadeli do zeme, lebo „svet je zlý“?