Denník N

M. O´Farrellová: Hamnet (Čitateľský denník 7/2024)

„Myšlienky sa v Agnesinej hlave rozletujú doširoka, potom sa zúžia. Opäť sa rozletia naširoko a znova zúžia, takto stále dookola. Toto sa nesmie stať, nesmie, ako budeme žiť, čo si počneme, ako to znesie Judith, čo povieme ľuďom, ako to môže ísť ďalej, čo som mala urobiť, kde je môj muž, čo povie, čo som mala urobiť na jeho záchranu, prečo som ho nezachránila, prečo som si neuvedomila, že nebezpečenstvo hrozí jemu? A potom sa zúžia na jediné — zomrel, zomrel, zomrel (…) Agnes, podobne ako všetky matky, jednostaj loví v myšlienkach deti ako rybár ryby, pripomína si, kde sú, čo robia, či sa im darí. Teraz, sediac pri kozube, si ich zo zvyku zaraďuje — Judith, tá je hore. Suzanna v susedstve. A Hamnet? Jej podvedomie po ňom hádže vlasec, znova a znova, a mätie ju, že nemá nijaký záber, že sa jej ustavične vracia odpoveď — zomrel, je mŕtvy. A Hamnet? pýta sa myseľ znova. V škole, hrá sa, je pri rieke? A Hamnet? A Hamnet? Kde je?“

Na sklonku šestnásteho storočia sa v grófstve Warwickshire preháňa po dome Hamnet, jedenásťročný vnuk rukavičkára. Hľadá svoju matku, bylinkárku Agnes, svojskú ženu schopnú liečiť mnohé neduhy. Nie však mor. O niekoľko dní neskôr je mŕtvy.

Po výbornom Wolf Hall Hillary Mantelovej som sa dostal k ďalšiemu románu z prostredia tudorovsko-alžbetínskeho Anglicka — opäť od ženskej autorky, tentokrát Maggie O’Farrellovej. Jej Hamnet však nie je rozsiahlou mnohovrstevnatou štúdiou doby a politiky ako cromwellovská trilógia, ale subtílnym pohľadom na jednu rodinu a bolestné trúchlenie za zosnulým dieťaťom.

Na základe kusých historických zmienok o manželstve najväčšieho dramatika v dejinách sa autorka pokúsila zachytiť strašnú stratu, ktorá zasiahla jeho komplikované manželstvo. V prvej tretine som sa obával, že skĺzne do stereotypu silnej magickej ženy démonizovanej svojim spiatočníckym fundamentalistickým okolím — keďže značná časť deja sa točí okolo Agnes — O’Farrellová sa tomu však elegantne vyhne a ukazuje ľudské bytosti plasticky; ich bolesť, ale i radosť, hnev i odpustenie, bezmocnosť aj trocha nádeje.

Najsilnejšou scénou tohto melanchóliou popretkávaného renesančného gobelínu je jednoznačne príprava tela malého Hamneta na pohreb. Tých zopár strán zachytávajúcich umývanie a zašívanie tela do bieleho rubáša je napísaných tak jemne, osobne, hlboko, matersky, bolestne, až som pri ich čítaní sám cítil tlak na hrudi. Majstrovsky vyrozprávaná a precítená scéna.

Hamnet vo mne nakoniec ostane ako kniha, ktorá už svojou samotnou formou — útlou, elegantnou, dekoratívne iluminovanou, jemne evokujúcou ženskosť — naznačuje obsah. A ktorá končí vyrovnávaním sa so stratou milovanej osoby napísaním asi najznámejšej a najcitovanejšej divadelnej hry v histórii.

M. O´Farrellová: Hamnet
Tatran, 2021
256 strán
85 %

plusy
• jazyk
• subtílnosť, jemnosť
• majstrovsky popísané scény žiaľu a bolesti

mínusy
• postavy zmýšľajú skôr ako ľudia 21. storočia, než ako ľudia svojej doby

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.

Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.