Krása a predsudok

Dovolenka na albánskej riviére už začína byť bežnou súčasťou cestovných kancelárii a asi to čaká aj albánske hory. Nielenže sú nádherné, sú skoro nedotknuté. Môžete tam nájsť divé figy a hrozno, neobraté kry černíc, či plné stromy orechov a lieskovcov. Hory sú vyľudnené a ak niekoho stretnete, budú to pravdepodobne len miestni, najčastejšie pastieri so svojimi zvieratami. Vládne tam neskutočný pokoj a pre únik od ruchu moderného sveta ťažko nájsť ideálnejšie miesto.

Napriek tomu medzi ľuďmi stále panujú predsudky, ktoré naplno praskli po minuloročnej vražde českých turistov, ktorá sa odohrala v najturistickejšej horskej oblasti v Albánsku blízko Thethi (i keď v skutočnosti v susednom regióne Dukagjin).

Táto udalosť by ale nemala nikoho odradiť:

1. Dobre to zhrnul Samo.
2. Taká vražda sa môže odohrať kdekoľvek. Stalo sa to zhruba tak, že Česi šli autom z Thethi, keď tu zastavili stopárovi. Nevedeli, že je to mladistvý kriminálnik, od pätnástich zavretý v polepšovni. Ten vycítil šancu ukradnúť auto. Vybral zbraň, no vodič auta sa ho snažil odzbrojiť, keď tu kriminálnik spanikáril a oboch zastrelil. Auto havarovalo, no jemu sa doráňanému podarilo ujsť. O niekoľko dní ho chytili. Každopádne nešlo v žiadnom prípade o „systematickú“ albánsku vec.
3. Sami Albánci to citlivo vnímali, prípad sa rýchlo vyriešil a doteraz vec rezonuje medzi ľuďmi a pociťujú za to hanbu – aj keď sa vlastne nemajú za čo hanbiť.

Napriek tomu sú horské oblasti miesta, kde treba mať prirodzený rešpekt. A zásadne tam treba cestovať s ľuďmi, ktorí sa vedia správať v oblastiach s radikálne odlišnou kultúrou (najlepšie aj so znalosťou albánčiny alebo taliančiny, čoby miestneho esperanta).

Jeden príklad za všetko: kamarát takto šiel sám do hôr a v jednej dedine ho obkolesili dedinčania a začali mu dohovárať, že tu nič zaujímavé nie je, že keď chce hory, má ísť inde. Neboli nijako hrubí, no viditeľne ho v dedine nechceli, tak sa otočil a išiel iným smerom. Až v ďalšej dedine mu povedali, že to bolo preto, lebo v tej dedine pestujú marihuanu a profituje z toho celá dedina=klan.

pasúce sa kravy v mirditských horách

Kraj, kde je každý deň dobrý

Ja som takto navštívil kraj Mirdita. Mirdita znamená po albánsky „dobrý deň“ a zároveň je to názov regiónu na severozápade Albánska. A nie hocijakého.

„Zog bol kráľom Albánska! Ale nikdy nie Mirdity!“ hovorí nám chlapík, ktorého sme stopli. Ani nie polroka nevydržala Republika Mirdity, ktorú tu v roku 1921 založili. No to nič nezobralo miestnym na rebélii. S tou mal neskôr problém aj Hoxha, ktorý mal veľké problémy s kontrolou regiónu. Ale vráťme sa v čase o pár storočí dozadu.

Teórií, ako región prišiel k svojmu názvu, je viacero, no jedna z nich hovorí, že pôvod má v tom, že bol oblasťou, kde bol stále „mier“. Je to totižto oblasť Albánska, ktorú si Turci nikdy nepodmanili. Aj preto je doteraz kresťanská. Žijú tu katolíci, ktorí vraj konvertovali z pravoslávia, aby sa odlíšili od ďalšieho nepriateľského etnika – Slovanov (to je ale len jedna z teórií).

Takže oblasť mieru – vybojovaná zbraňami. Vidieť to aj na tradičných obydliach, tzv. „kulla“ je niekoľkoposchodový kamenný dom takmer bez okien. Maličké okienka mali skôr účel na sledovanie a ostreľovanie okolia, než na prienik svetla. Celá oblasť je hornatá a posiata lazmi, a preto nečudo, že mal Hoxha problém ovládnuť kraj.

Aj vďaka tomu sa tu do veľkej miery zachovala tradičná kultúra, ktorá odoláva nástrahám globalizácie – aj miestni, čo odchádzajú za prácou do Talianska alebo Grécka, si udržujú svoje hodnoty.

mirditské hory a črtajúci sa tradičný dom „kulla“

Rodina, rodina a ešte raz rodina

Z tých pozitívnych hodnôt je to z pohľadu turistu v prvom rade neskutočná pohostinnosť. Boli sme dvaja a šli sme stanovať, no ako je zvykom v horách, vždy nás niekto prichýlil u seba doma. Prvú noc nás náš stop zobral dokonca na svoju svadobnú oslavu (mimochodom svadba v Albánsku trvá aj týždeň). Pozvali nás na hostinu, bavili sa s nami otvorene o všetkom, čo nás zaujímalo, dali nám nocľah u seba doma, ďalší deň odprevadili na cestu do ďalšej dediny, kde nás zase k sebe vzala ďalšia rodina a pán domáci nás osobne povodil po horách cestičkami, ktoré by sme nikdy neobjavili.

Pohostinnosť, ktorá nemá obdoby a ktorá dozaista každého šokuje tak, že najbližšie, keď v Bratislave stretne zmätených turistov, pozve ich aspoň na pivo, ak nie rovno ubytuje vo svojej obývačke. Je to miesto, kde slovné spojenie „zoberte si ich domov“ nie je xenofóbnou frázou ale súčasťou kultúry, kde je hosť pomaly členom rodiny.

Práve rodina je najväčšou miestnou hodnotou. Všetko sa začína a končí pri rodine. Mirdita patrí k oblastiam Albánska (všeobecne horské odľahlé oblasti na severozápade), kde doteraz v určitej miere prežíva tribalizmus – ľudia sú rozdelení do rodinných „kmeňov“, medzi ktorými platia silné spoločenské pravidlá odvodené ešte od tradičného Kanunu.

Rodina žije pokope vo viacgeneračných domoch, pri ktorých bývajú pristavané ďalšie domy príbuzných. Aj keď je spoločnosť silno formalizovaná, tá radosť v očiach detí a láska medzi sebou a k rodičom a ďalším známym sa zahrať nedá. Napriek tvrdému životu v horách boli deti úprimne šťastné.

Posledná vec, ktorá ma príjemne prekvapila, bol zo slovenského pohľadu postoj k alkoholu. Alkohol je súčasťou ich kultúry, pália si vlastnú raki(ju), vždy každého z rodiny a aj nás uvítali s poldecákom, no tu to končí. Pomaly ho pochlípkali a pitie skončilo. Napriek tomu dokázali spievať, tancovať a baviť sa úplne bez zábran. Obaja – Moravák a Slovák – sme skonštatovali, že u nás by sa najprv všetci museli ožrať pod obraz boží, vygrcať sa a omotať si kravatu okolo čela a až tak by začala zábava.

Platí to aj pre moslimov. Pri pohári raki s našim hostiteľom – postarším katolíkom – padla reč na to, že ako to je možné, že moslimovia v Albánsku pijú. On na to, že vraj kedysi nepili, no Hoxha ich v rámci svojej ateistickej politiky rôznymi metódami nútil piť a akosi im to prirástlo k srdcu. A potom vážnou tvárou dodal, že teraz sú teda viac katolíci ako predtým.

To je ďalšia vec, ktorá je typická pre Albáncov – vysoká tolerancia medzi náboženstvami. Dokonca moslimov a ich umiernenosť viac obhajujú kresťania, než moslimovia samotní. No končí to pri Albáncoch, k ostatným etnikám je už tolerancia slabšia…

tradičný dom, tradičná rodina

Bľabot a besa

Odtrhnutie od sveta – tak geografické (vraj sme boli prví, ktorí došli do centra regiónu Orosh pešo), ako aj mentálne (aj napriek cestovaniu za prácou do Talianska či Grécka ostáva spoločnosť značne konzervatívna). Nečudo, že keď letmo padla debata na Srbsko, dozvedeli sme sa staré známe mýty o tom, že Srbi sú zlí ľudia a že UÇK sa len bránila. Nemožno im to mať úplne za zlé, keď sa k nim správy donesú len cez albánsku televíziu, prípadne od známych na dedine, no aj tak je to smutné.

Základom vyššie spomínaného Kanunu je česť – besa. Tá môže za povestnú miestnu pohostinnosť. Hosť je v dome pomaly bohom. Vraj to má korene v tom, že miestni žili dlhé roky izolovaný a nudný život v dedine a keď raz vyšli z dediny, práve to im mohlo dať na okamih zažiť pocit „božskosti“. Aspoň tak to popisuje Ismail Kadare.

No z besy vyplýva aj neslávne známa krvná pomsta. V dedine/lazoch, kde sme boli, sa odohrala naposledy ani nie pred 12 rokmi a išlo, tvrdili miestni, „o nejakú hlúposť“, keďže často pri nej nejde len o odplatu za vraždu ale aj o „morálne poníženie“.

Ďalšou hroznou vecou je prítomnosť zbraní ako súčasť bežnej kultúry. Keď uprostred zábavy niekto vytiahol pištoľ a začal strieľať do vzduchu, nikým to ani nepohlo. Podobne keď bolo v horách počuť výstrely, miestne opekajúce rodiny si to akoby ani nevšimli. Len my sme boli zarazení a upokojili sme sa až, keď sme uvideli mladíkov s mŕtvym zajacom v ruke.

Zbrane sú tu od veku vekov. Aj vďaka nim si Mirdita udržala svoju nezávislosť na externých vplyvoch a nepremohol ju ani Hoxha. Historicky kvôli tomu, aby mal vždy muž po ruke zbraň a mohol ju vytasiť, všetky ťažké práce vrátane nosenia dreva robila žena. Práve postavenie žien je spolu s nacionalizmom najsmutnejšou kapitolou týchto inak strašne milých a príjemných ľudí. No o tom nabudúce…

PS: Najznámejší albánsky román, v českom vydaní „Krvavý duben“ (anglicky Broken April) od Ismaila Kadareho sa odohráva práve v tomto regióne a v jeho centre Orosh. Kniha sa zaoberá krvnou pomstou a drsnými pravidlami Kanunu. Určite stojí za prečítanie. A za navštívenie miest, kde sa odohráva. Neďaleko ruín zámku, kde sa kedysi vyberali „dane za krv“, doteraz býva pôvodná rodina kapitánov a my sme mali to šťastie ich stretnúť a porozprávať sa s nimi.

potomok starého rodu „kapitánov“ stojaci na ruinách legendárneho zámku Orosh

pastierstvo – stále tradičná obživa

fenomenálne hory nad údolím, kde sa rozlieha Orosh

kostol v Oroshi – kým desiatky ďalších komunisti zničili, tento prežil, aj keď mu zbombardovali vežu