Denník N

Cesta do nebeského kráľovstva

Ježiš začal svoje verejné účinkovanie presne tým istým posolstvom ako Ján Krstiteľ: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. (Mt 3,2 a Mt 3,17 SEB). Povedané obdobnými slovami, že je potrebné zmeniť svoj život, odvrátiť sa od hriechov (zlého, t.j. podvodov, klamstiev, neverností, zákerností a pod.), oľutovať ich a zjednať ich nápravu, robiť pokánie. Dôvodom tejto zmeny života je to, že nebeské kráľovstvo sa priblížilo. Áno, priblížilo sa, lebo narodením Ježiša sa začala „invázia“ nebeského (Božieho) kráľovstva na náš svet. Ježiš je kráľom tohto kráľovstva: „Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (Zjv 19,16 SEB), a pochopiteľne kráľ reprezentuje aj celé svoje kráľovstvo. Aké je nebeské kráľovstvo, k čomu ho možno prirovnať, je vysvetlené na viacerých miestach evanjelií, napr. v podobenstve o kvase, ktorý prekvasí celé cesto, o horčičnom zrnku, o poklade ukrytom v poli a pod. Veľmi výstižne ho však charakterizuje apoštol Pavol: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ (Rim 14,7 SSV).

Dôležitosť pokánia ako vnútorného odvrátenia sa od svojich zlých skutkov je vyjadrená na mnohých miestach Svätého Písma. Či je to v Starom zákone, napr. keď Boh hovorí: Idem, na svoje miesto sa navrátim, kým sa na pokánie nedajú, potom budú hľadať moju tvár. Vo svojej úzkosti ma budú zrána hľadať: ‚Poďte, vráťme sa k Pánovi, lebo on nás poranil a on nás uzdraví, udrel nás, ale ošetrí. Oživí nás po dvoch dňoch, na tretí deň nás vzkriesi a žiť budeme pred jeho tvárou.‘“ (Oz 5,15 a 6,1-2 SSV), alebo ešte frekventovanejšie v Novom zákone, napr. slovami Ježiša: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15,7 SSV).

Pokánie je nevyhnutným krokom k tomu, aby sme mohli vstúpiť do priestoru Božieho kráľovstva. Boh však nie je nejaký násilník, ktorý nás k pokániu bude nútiť, práve naopak, Boh nás k pokániu skôr pozýva svojou dobrotou a trpezlivosťou, slovami apoštola Pavla: „Alebo pohŕdaš bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu?“ (Rim 2,4 SSV). Podobné slová použil apoštol Peter: „Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2Pt 3,9 SSV).

Pokánie nie je len nejakým jedinečným životným obdobím, keď sme z rôznych dôvodov k nemu pohnutí, ale aj celoživotnou dennou cestou do Božieho kráľovstva každého jedného z nás. Niekedy je táto cesta len úzkym chodníkom náročným terénom, kedy sa nám zdá, že nemáme silu na ďalší krok. Inokedy sa nám po tejto ceste kráča trochu ľahšie.

Na strane jednotlivca (každého jedného z nás) je cestou do Božieho kráľovstva pokánie. Na strane Cirkvi, pre uľahčenie tejto cesty jednotlivca, ako i vôbec pre samotné začatie tejto cesty, je prijatie daného človeka takého, akým je. Nie súdenie, ale prijatie. O súdení sa veľmi jasne vyjadril aj Ježiš, že on sám neprišiel svet súdiť, ale spasiť: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12,47 SSV). Tiež sa Ježiš veľmi jasne vyjadril o prijatí: „A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“ (Jn 6,37 SSV).

Apoštol Pavol o súdení dodal, že nie my máme súdiť, ale súd nad životom každého patrí Bohu, ktorý vidí aj skryté veci v človeku a súdi podľa pravdy :

„A tak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté. A vieme, že Boží súd podľa pravdy postihne tých, čo robia také veci. Azda si myslíš, človeče, že ty, čo súdiš tých, čo robia také veci, a sám ich robíš, unikneš Božiemu súdu?!On odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo…, ale sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro… Veď Boh nikomu nenadŕža… Boh bude skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.“ (Rim 2,1-16 SSV).

Keď niekto príde k nám, lebo vidí, že mu môžeme nejako pomôcť, alebo chce mať len s nami nejaký priateľský či obdobný vzťah a my ho začneme posudzovať a súdiť, čo to spraví s týmto človekom? No keby išlo o mňa, tak by som sa môjmu „nevyžiadanému hodnotiteľovi“ porúčal a viac ho najradšej nestretol. Úplne iná by však bola moja reakcia, keby ma daný človek prijal (prijatie je možné pocítiť), vypočul, bol mi prítomný a rady do života mi dával len vtedy, keď ho o rady požiadam. My to v Cirkvi však neraz robíme práve naopak, súdime, povýšene dávame nevyžiadané rady a pod., a je to jednoducho celé zle.

Keď Cirkev príjme človeka, ktorý je hriešnikom, a hriešnikmi sme všetci, otvára mu dvere k Bohu. Ak ho hneď súdi, o prijatí nemôžeme hovoriť a dvere k Bohu mu ešte viac zatvára, čím tento človek môže zatrpknúť nie len na Cirkev, ale aj Boha samotného. A raz, až daný človek predstúpi pred Pána, môže ho natoľko odmietať, lebo ho nebude poznať ako dobrého a milujúceho Otca, že mu to záhati cestu do večného života v nebi.

Osobne za seba môžem povedať, čokoľvek by ma postretlo, ale nikdy by som nechcel nijakému človekovi znemožniť osobný vzťah s Bohom. To nemá nikdy robiť, ani nijaký predstaviteľ z Cirkvi. Dosť bolo pohľadov zhora. Pán chce v Cirkvi služobníkov, nie vládcov, pokrytcov, tajnostkárov, či hodnostárov. Len takto môže Cirkev opäť povstať a práve do tejto obnovy ju vovádza pápež František a mnohí iní naprieč celou Cirkvou. Pokánie každého jedného z nás ako púť po ceste do Božieho kráľovstva vydláždenej prijatím Cirkvou.

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".