Denník N

Prečo horolezci lezú tam, kde nie sú vítaní? A umierajú?

Z dnešného pohľadu boli expedície na Everest v 20. rokoch minulého storočia šialenstvom, George Mallory so Sandym Irvinom sa napriek tomu k vrcholu priblížili nadosah. Aj o tom je skvelá kniha Into the Silence.

Človekom lomcujú zmiešané pocity; vynárajú sa slová ako nezodpovednosť, neznalosť, bláznovstvo, zároveň však naňho dýcha duch doby, túžba spoznávať nepoznané, dosahovať nedosiahnuteľné a posúvať hranice.

V 20. rokoch minulého storočia bolo na svetovej mape ešte mnoho bielych miest; keď sa zrodila myšlienka na Everest, od dobytia južného pólu neuplynulo ešte ani desať rokov. Vyzeralo to takto:

Združenie nič netušiacich ide na Everest

Prvá svetová vojna sa skončila nedávno, aj expedície pripomínali vojnové ťaženia. Desiatky, ba stovky miestnych nosičov a zvierat slúžili ako podpora pre niekoľkých skutočných horolezcov – z ktorých sotvakto bol skutočným horolezcom.

Nevedeli kam idú, nemali ani tušenia; oblasť niekoľkonásobne väčšiu ako Slovensko bolo treba najprv zmapovať a ešte predtým sa do nej vôbec dostať. Vedeli len, že tam niekde je najvyššia hora na svete. Znamenalo to niekoľkotýždňové pochody z Indie do Tibetu, do krajiny, ktorej počet európskych návštevníkov sa dal zrátať na prstoch jednej ruky vyslúžilého drevorubača. Ani kultúra nemohla byť odlišnejšia.

Keď sa to podarilo – ak sa to podarilo – nasledovalo obliehanie. Výstup na Everest bol len jedným z cieľov, expedície zameriavali a kreslili mapy, zbierali vzorky fauny a flóry. Rozložili sa pod horou odhodlané nepohnúť sa, kým sa nevzdá.

Skutočne; taká bola vtedajšia predstava. Dominovalo jej presvedčenie, že s dostatkom času, materiálu, ľudí a odhodlania sa to podariť musí. A pritom nemali ani tušenia, skúste si to predstaviť:

Za ideál horolezca sa považoval britský džentlmen, u ktorého rozhodoval vek a postavenie, nie výsledky. Ak dobyť vrchol sveta, tak na úrovni. Z výsledkov sa ani vyberať nedalo – svetový výškový rekord bol na úrovní 6000 metrov. Vyššie nikto nielen nebol, ale ani netušil, čo ho tam čaká. Aj tí najlepší z účastníkov prvých expedícií liezli prinajlepšom v Alpách.

Takto neromanticky to vyzeralo v skutočnosti. (Zdroj: Wikipedia)
Takto neromanticky to vyzeralo v skutočnosti. (Zdroj: Wikipedia)

A nič nevedeli, preboha, absolútne nič nevedeli!

Netušili o monzúne, o tom, kedy príde a čo to znamená, nevedeli o tom, že existuje zóna smrti, ktorá má vplyv na výkonnosť a psychiku. Po príliš dlhej dobe v nej si človek napríklad dokáže dobrovoľne sadnúť do snehu a v absolútnej spokojnosti zomrieť.

Vybrali sa na Everest s konopnými lanami a drevenými cepínmi, niektorí z nich bez mačiek, dokážete si to predstaviť? Až na mieste prichádzali na to, čo vśetko im chýba, úplne vážne a dlho sa diskutovalo o tom, či použitie kyslíka je hodné Brita. Nevedeli kade, kam a ani ako, miešali sa v nich dve konfliktné predstavy, obidve prameniace z nevedomosti:

Na jednej strane extrémna naivita – Everest ako o niečo zložitejšia túra v Škótskej vysočine – na druhej extrémna odvaha – skok do neznáma, v ktorom čakali nebezpečenstvá, ktoré si nikto nevedel predstaviť. Rozumiete; za pomerne dobrý liek na výškovú chorobu sa pokladali cigarety.
A akosi to všetko dávalo zmysel. Ako presne?

Cena ľudského života po svetovej vojne

Kniha Wadea Davisa Into the Silence je obdivuhodne hrubá a detailná, cítiť za ňou nielen skutočný záujem, ale aj roky hĺbkového výskumu. Núka sa slovo monumentálna, ak vynecháte to menej podstatné, ostanete 600 husto popísaných strán. Výsledkom je nielen história Malloryho výstupu – takých kníh už bolo mnoho – ale aj história dobýjania Everestu: nielen kto a kedy, ale aj ono bájne prečo.

Hádam aj celá úvodná stovka strán je venovaná prvej svetovej vojne, ktorá bola nevyhnutnou predohrou. Táto časť by mala byť povinným čítaním: Davis v nej odhaľuje, ako vyzerala doba, ktorá dovolila, aby sa desiatky tisíc mladých mužov dobrovoľne a z presvedčenia odhodlane hnali do vojny a považovali zo za rozumné.

Úvod je dlhým a neúprosným výpočtom jatok, v ktorých neskorší účastníci pre slávu impéria stratili nielen svojich priateľov, ale celú generáciu. Veľká lekcia úplnej zbytočnosti však zároveň poskytuje dôvod.

(Zdroj: amazon.co.uk)
(Zdroj: amazon.co.uk)

Vojna sa totiž skončila, nastal kolektívny výdych, ľudia sa potrebovali vysporiadať s tým, čo sa stalo. Odpovedí bolo málo, prvú svetovú vojnu predsa nazývajú Veľkou preto, lebo sa nedala porovnať s ničím, čo sa udialo predtým.

Ľudia túžili po dobrých správach, impérium si potrebovalo potvrdiť, že je ešte stále veľké a práve Everest bol vhodným cieľom. Expedície tak neboli len expedíciami, za dobytím vrcholu ste rovnako ako túžbu po zdolaní najvyššieho bodu Zeme mohli nájsť aj imperializmus, presvedčenie o kultúrnej nadradenosti a hlbokú ľúdsku túžbu uistiť sa, že je všetko opäť v poriadku: muži už nebojujú medzi sebou, ale s prírodou.

George Mallory: muž, pre ktorého bol Everest všetkým

A tak prišli a umierali, šerpov zmietla lavína, členovia expedície hynuli na choroby a vyčerpanie: v inej terminológii by sme to dnes pripísali tomu, že neprispôsobili svoje schopnosti stavu vozovky. Prvá svetová vojna ich znecitlivela; dokonale vymazala hodnotu ľudského života a tento sentiment cítiť aj v zápiskoch členov expedície.

Kolegov v ohrození zachraňovali, často pri tom šli ďaleko za hranicu vlastného bezpečia a ľudských síl, ale keď sa to nepodarilo, úmrtie si zaslúžilo sotva jednu vetu v denníku, často kratšiu ako záznam o počasí.

Pochovalo sa a išlo sa ďalej; smrť – nezmyselná a náhla – sa počas vojny stala pevnou súčasťou života a na Evereste mala aspoň romantický nádych hrdinstva. Pri najbližšej diskusii o rozvrate hodnôt stojí za to pozrieť sa na roky po prvej svetovej vojne.

George Mallory (Zdroj: The Guardian)
George Mallory (Zdroj: The Guardian)

A potom je v príbehu ešte George Mallory, muž pre ktorého Everest nebol imperiálnym poslaním, ani únikom pred traumou z vojny. Mallory bol len a len horolezcom, túžil Everest takmer za každú cenu vyliezť a trápilo ho len to, že na žiadnej z expedícií nemal rovnocenného partnera.

Dvakrát, v rokoch 1921 a 1922, sa z Everestu musel vrátiť, ale horu zakaždým spoznával o niečo viac. Na tretíkrát, v roku 1924, bol odhodlaný nevzdať sa. Blížil sa monzún, polovica členov expedície trpela na omrzliny a väčšina miestnych ju dávno opustila presvedčená o tom, že na seba privolali hnev bohov; on sa aj tak rozhodol pre posledný pokus.

Výstup  za hranice možností

V knihe je jeho výstupu venovaná najmenšia časť, ostatne, nie je to dielo o ňom.

Jeho partnerom bol Sandy Irvine, ktorého obdivoval pre jeho fyzickú zdatnosť. Nemal však žiadne skúsenosti, dnes by ešte aj na Gerlachovský štít potreboval vodcu; nikdy neliezol mimo Britských ostrovov a tie, ako vieme, sotva disponujú kopcami, ktoré by človeka pripravili na Himaláje.

Taká bola doba. (Zdroj: FB Kundy Crew https://www.facebook.com/KundyCrew/photos/pb.162843510426458.-2207520000.1456393159./1066875413356592/?type=3&theater)
Taká bola doba. (Zdroj: Facebook Kundy Crew)

Toto vieme: naposledy boli videní na vrcholovom hrebeni niekde vo výške okolo 8200 metrov a smerovali na vrchol. Potom zmizli, Everest sa zatiahol a keď sa opäť vyjasnilo, všetci na nich čakali ešte štyri dni.

Ani jeden z nich sa nevrátil. Malloryho telo objavili až v roku 1999, takmer dokonale zachované, Sandy Irvine je niekde na Evereste dodnes a pribudli k nemu desiatky ďalších.

Keď sa správa dostala do Británie, nasledoval nevyhlásený národný smútok; Mallory s Irvineom sú jedinými dvoma civilmi, ktorí mali smútočný obrad v katedrále svätého Pavla.

Výsledok bol však zároveň považovaný za zlyhanie. Tri expedície, stovky ľudí, desaťtisíce libier, obrovské očakávania verejnosti; zástupca britského impéria – kto iný – mal predsa pokoriť najvyššiu horu sveta a toto je výsledok? Everest mal byť ďalším triumfom ľudstva a takto sa to skončilo?

Nuž áno. Malloryho a Irvineov rekord prekonal až Edmund Hillary o tridsať rokov neskôr.

Prečo horolezci lezú tam, kam nemajú?

Into the Silence je aj knihou nie o stretnutí ale strete dvoch kultúr: väčšina Britov bola zhrozená nielen hygienou, ale aj životným štýlom Tibeťanov, málo bolo takých, ktorí dokázali preniknúť do ich hodnotového systému a ešte mu pripísať akúsi hodnotu.

Keď sa stretávajú s Dalajlámom, ten zas nerozumie im: prečo sa ktosi snaží o niečo natoľko zbytočné ako zdolanie hory, ktorá nie je výnimočná ničím, len tým, že je najvyššia? Výška, zima a mráz sú predsa smrteľnými nepriateľmi, tak prečo im kráčajú v ústrety? Nie je život dosť ťažký aj bez toho?

Edmund Hillary a Tenzing Norgay
Edmund Hillary a Tenzing Norgay (Zdroj: schofieldwatchcompany.com)

Existuje všeobecná zhoda, že George Mallory vrchol nedosiahol a ak by aj áno, zrejme má pravdu Sir Edmund Hillary, ktorý povedal, že významnou časťou výstupu je úspešný návrat. Prečo však Mallory liezol ďalej, prakticky do náručia istej smrti?

Zrejme nemal vôbec predstavu o tom, čo všetko ho ešte čaká po ceste na vrchol a potom pri návrate – vedomosti o vysokohorskom lezení boli minimálne, o Evereste ešte menšie a o vrcholovom teréne nulové. Každý krok bol prekvapením.

Tento jeden výstup bol navyše jeho poslednou šancou: pod Everestom bol tretíkrát a tri neúspešné expedície sa už príliš podobali na neúspech. Za 600 strán Malloryho spoznáte – nemohol sa vzdať.

Na Evereste dnes existujú pomerne presne stanovené body, na ktorých sa musíte ocitnúť v určitom čase. Ak meškáte, je okamžitý návrat otázkou prežitia. Mallory o tom, samozrejme, nemal odkiaľ vedieť. Mnohí po ňom vedeli, aj tak sa nevrátili. Nedokázali sa pod vrcholom otočiť, dosiahli ho a zahynuli.

No a pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý na Everest túžil vyliezť tak veľmi, až na ňom zahynul, najlepšie ho sformuloval sám: because it’s there.

Into the Silence je skvelá kniha o veci, o ktorej nepotrebujete vedieť nič. Ale keď si ju prečítate, budete múdrejší.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie