Denník N

Tvoja rodina je mŕtva a Ukrajina neexistuje

Hovorili mu, že jeho rodina je mŕtva a Ukrajina už neexistuje. Sergej sa vrátil z ruského zajatia s váhou 47 kíl.

 

„Stále neverím, že sa vrátil,“ opakuje Ľudmila. Jej muža Sergeja vymenili z ruského zajatia. Naposledy ho videla 28. apríla 2021, to narukoval ako dobrovoľník do armády. Prvú dovolenku mal naplánovanú od 6. marca 2022. No Rusko medzitým napadlo Ukrajinu. Sergej bojoval pod Marinkou a tam sa dostal do plynu, ako tu hovoria zajatiu. Na dvadsaťdva mesiacov. Rusi ho bili trikrát denne a hovorili mu, že jeho rodina je mŕtva a Ukrajina už neexistuje. Schudol na 47 kíl.

 

Ľudmila vedela, že 31. januára má byť výmena väzňov. Ako každý deň, na ktorý bola ohlásená výmena, aj vtedy neustále kontrolovala mobil, či jej nezavolajú, nenapíšu, že prepustili Sergeja. Boli už skoro tri hodiny popoludní. Rozplakala sa. Prišiel syn Serioža: „Mama, neplač, možno sa ešte ozvú.“ A o sekundu pípla esemeska: „Taziev Sergej Michailovič bol prepustený zo zajatia.“

Pred ruskou inváziou žila Ľudmila v Lisičansku v Luhanskej oblasti. Front bol blízko od roku 2014. No keď pred dvomi rokmi vpadli na Ukrajinu Rusi, na východe prebiehali ťažké boje. A Sergej v nich. „Prešiel už všeličím. Nemyslela som si, že práve teraz to bude také vážne. Ale on to vedel,“ hovorí Ľudmila. „Poslal mi esemesku: Ľúbim ťa, ľúbim deti, vydržím všetko, vyhráme.“ Bolo to 15. marca. Ľuda s deťmi v ten deň ušla z Lisičanska do mesta Rivne a jeho zobrali do zajatia.

Bola to Ľudina prvá láska, láska ako hrom. Sergej prišiel na prázdniny k starej mame, Ľuda bývala v susednom dome, pohádali sa o marhule popadané zo stromu a zamilovali sa do seba. „Dva roky som naňho čakala, kým príde z vojenčiny. Písala som mu každý deň. Nikto nedostával toľko listov.“ Potom sa vzali, narodili sa im tri deti. Sergej pracoval ako zvárač a montážnik, Ľuda v želatínových závodoch.

Keď ho vzali do zajatia, začala Ľudmila pátrať. Verila, že jej muž žije. Po deviatich mesiacoch zverejnili Rusi video zajatcov – a bol na ňom aj Sergej! „Vyzeral strašne. Neskôr mi na facebook napísal vojak, ktorého vymenili. Bol v cele s mojím mužom. Povedal mi, že Sergej bol zranený, mal kontúziu a poranenú ruku, ale že sa drží.“

Ľudmila s deťmi Seriožom a Alexandrou v terapeutickom tábore na Zakarpatí.

Ľudmila každý deň čakala na ďalšie správy a modlila sa, aby bol jej muž v poriadku. Vedela, ako sa Rusi správajú k zajatcom. Vedela o bitkách, mučení, otrasných podmienkach v kolóniách. Nezostávalo jej nič iné, iba dúfať. V Rivnom nemala prácu. Všetko, čo kedy vlastnila, zničila v Lisičansku ruská strela. Musela sa však držať kvôli deťom. Najstaršia dcéra už bola dospelá, no bol tu ešte Serioža (teraz má 16) a Alexandra (12). A skupina žien – všetky vysídlené, všetkým mužov zabili vo vojne alebo sú nezvestní – ktoré si navzájom pomáhali. Tetyana začala organizovať tábory v horách pre matky, ako bola Ľudmila. „Bez toho by som to asi nezvládla,“ hovorí. „Mohla som pozerať na hory, odreagovať sa od toho celého. Veľmi ma to psychicky podržalo.“

Moja reportáž o Tetyaniných táboroch vyšla v týždenníku Plus 7 dní a prečítať si ju môžete tu: https://plus7dni.pluska.sk/zahranicie/vdovy-mrtvych-vojakoch-chodia-stale-ciernom-musia-povedat-detom-tu-najhorsiu-spravu

Vďaka ľuďom, ktorí prispeli na našu darcovskú kampaň na portáli Donio, mohlo Tetyanine tábory absolvovať už dvesto detí a ich mám, ktoré stratili ockov a manželov. Momentálne zbierame peniaze na ďalší tábor. Sami sme videli, aký obrovský zmysel majú. Ak chcete pomôcť, tu je link na Donio:

www.donio.sk/sirotam-na-ukrajine

Keď po dvadsiatich dvoch mesiacoch dostala Ľudmila esemesku, že Sergej je naspäť na Ukrajine, zobrala Seriožu, sadla na autobus a cestovali osemnásť hodín do Dnipra. Sergeja tam totiž hospitalizovali. Hoci bol vychudnutý na kosť, spoznala ho okamžite. A on ju. Serioža medzitým vyrástol, z Alexandry sa stala slečna. Psychológovia upozornili manželky prepustených vojakov, aby sa veľmi na zajatie nevypytovali. „Radšej to nechci vedieť,“ odpovedal Sergej, keď Ľuda chcela vedieť, ako ho zajali. „Strašne bol hladný. Všetci chlapci boli hladní,“ opisuje Ľudmila. „Mohli sme ho zobrať na prechádzku a na jednu noc mu dovolili odísť z nemocnice. Prenajala som v Dnipre byt. Prespal s nami. Taký bol šťastný, že sa mohol sprchovať.“ Manželku poprosil o boršč a kotlety.

Najprv bol v Olenivke. Potom v ďalších štyroch kolóniách. Podmienky strašné. „Trikrát denne ich bili. Brali ich na „proguľku“, prechádzku, no to znamenalo bitku. Mlátili ich obuškami do obličiek, všetci mali čierny moč. Oslovovali ich len nadávkami. Jedlo? Kúsok chleba, trocha pohánkovej kaše. Na Nový rok dostali ryžu a zavárané zelené paradajky, vraj to bol úplne lahodný pocit, rozhryznúť v ústach šťavnatý slaný plod.“ Väzňom občas dovolili umyť sa v studenej vode. Rýchlo. Nestihol si? Tvoj problém, padaj preč. Žalárnici občas navliekli chlapom na hlavy vrecia a nahnali ich pochodovať alebo ich posadili do auta a vozili kade – tade. Psychický teror; nevieš, či ťa vedú na popravu, či ťa chcú biť alebo ťa vymenia za Rusa a pošlú domov na Ukrajinu. „Tí, čo to robili, nie sú ľudia,“ myslí si Ľuda. „Ako po tom všetkom mohli ísť po službe domov k rodine, pohladiť deti, ľahnúť si vedľa ženy do postele?“

Sergej po návrate zo zajatia. Váži 47 kíl.

Našťastie, chlapci sa podržali navzájom. Starší sa starali o najmladších devätnásťročných väzňov. Rusi im hovorili, že ich už nikto nepotrebuje, že ich rodiny sú mŕtve a Ukrajina neexistuje. Oni sa k žiadnym správam nedostali. Čakali.

„Všetko bude dobré,“ je presvedčená Ľudmila. „Naša rodina je zasa spolu.“

Lenže Sergej chce hneď, ako sa dá dokopy, zobrať zbraň a znovu odísť na front.

Teraz najčítanejšie

Jana Čavojská

Reportérka a fotografka, autorka dvoch reportážnych kníh: Dunaj – Rieka príbehov a Humans: 30 tvárí lepšieho Slovenska, spoluautorka dokumentárneho filmu danubeStory o rieke Dunaj a príbehoch dvadsiatich ľudí, ktorí žijú na jeho brehoch. Vo svojich reportážach sa venuje hlavne príbehom ľudí v komplikovaných životných situáciách, téme migrácie a utečencov. Precestovala za nimi takmer osemdesiat krajín vrátane Južného Sudánu, Haiti, Rwandy, Venezuely, Iraku či Libanonu. Od začiatku vojny na Ukrajine tam cestuje nielen ako reportérka, ale aj s potrebnou pomocou pre civilistov a obrancov Ukrajiny.